Zisky, zisky, zisky a chamtivosť, to sú príčiny vzniku finančnej a následne aj hospodárskej krízy. O chamtivosti Wall Street, hlavnej bašty finančného sveta, ako o príčine momentálnej finančnej krízy, hovoril súčasný americký prezident Barack Obama. A jeho určite nemožno nielenže obviňovať, ale ani len podozrievať z ľavičiarstva.
Wall Street je aj v amerických médiách takpovediac synonymom príčiny dnešných finančných a ekonomických problémov. Ani moderátori či reportéri takej serióznej spravodajskej televízie, akou CNN nepochybne je, si občas neodpustia aspoň ironickú vsuvku, gesto či mimiku na margo tejto pýchy Ameriky. Či tou pýchou ešte je aj po vypuknutí krízy, je otázne. Každodenné živé vstupy pri otvorení i záverečnom „closing bell“ s neodmysliteľným záverečným úderom dreveného kladivka a okolostojacim húfom obchodníkov a biznismenov so širokými úsmevmi však ukazujú, že moc, vplyv a aj pýcha Wall Street v žiadnom prípade ani zďaleka nie je na bode mrazu. Wall Street je stále na koni a jej sila a vplyv sú naďalej veľké. Aj keď akciové indexy padajú na rekordne nízku úroveň.
Oči pre plač
Aj Wall Street má však už svojho Fruniho, smutne to známeho a odsúdeného majiteľa či spolumajiteľa Horizontu a BMG Invest. Americký Fruni sa volá Bernard Madoff a prostredníctvom svojich investičných fondov okradol asi štyritisíc klientov o sumu 50 miliárd dolárov. V podstate podobným pyramídovým spôsobom ako Fruni a spol. na Slovensku. V USA je tento druh podvodu dobre známy pod názvom Ponziho schéma. Prokuratúr označil prípad ako nebývalý precedens a na základe jedenástich bodov obžaloby navrhuje 70-ročnému Bernardovi Madoffovi trest až vo výške nepredstaviteľných 150 rokov vo väzení. Zrejme tam strávi zvyšok svojho života. Ako budú odškodnení postihnutí klienti? To sa ešte nevie. Ale tak ako Fruni, ani on veľa majetku nemá. Madoff vlastní aktíva len vo výške viac ako 100 miliónov dolárov. Americká prokuratúra ich navrhuje zhabať. V porovnaní so spreneverenou sumou je to však takpovediac len omrvinka. Takže aj americkým obetiam Madoffa, tak ako slovenským obetiam Fruniho, ostanú len oči pre plač.
Madoff ale nie je jediný veľký podvodník, ktorého vyplavila finančná kríza. Ďalšou veľkou americkou pyramídovou rybou je texaský miliardár sir Allen Stanford, ktorý sa okrem fondov venoval aj bankovníctvu. Klientov podviedol „len“ o osem miliárd dolárov. Šľachtický titul si zrejme v rámci svojho globálneho pôsobenia vyslúžil v Anglicku za zásluhy o rozvoj kriketu, v ktorom sa angažoval a ktorý patrí v tejto krajine k najpopulárnejším športom. Veľmi dobre vedel, prečo sa v krikete tak vehementne angažuje, pretože okrem USA mal banky a ďalšie finančné inštitúcie hlavne v karibskej oblasti. Tam je kriket taktiež veľmi obľúbený. A možno tam bol obľúbený aj sir Stanford. Už to tak však určite nie je. Viac ako kriketu svoju energiu zrejme venoval podvodnému rozmnožovaniu svojho majetku. Po odhalení podvodu sa najskôr aj dva či tri dni skrýval, nakoniec sa ho však FBI podarilo zatknúť. Pyramídové hry v USA roky fungovali aj napriek tomu, že tam existuje regulačný a kontrolný orgán s názvom Komisia pre cenné papiere (SEC), ktorej úlohou je regulovať a kontrolovať finančné trhy. Očividne neúspešne. Aj Ponziho schéma je v USA dobre známa z minulosti.
Od vypuknutia finančnej krízy sa neustále hovorí o potrebe dôslednejšej kontroly a regulácie bánk a fondov, vrátane tých najrizikovejších s prívlastkom „hedge“. Malo by ísť o globálny systém, či pravidlá. Zatiaľ sa však zatiaľ žiadny konkrétny návrh neobjavil. Otázne je, či nejaké nové pravidlá a kontrola aj budú, pretože pyramídové finančné hazardy fungovali na Wall Street nielen vo fondoch, ale aj v bankách. A nie v hocijakých, ale aj v tých najväčších a najrenomovanejších. A to aj napriek existencii kontrolného a regulačného orgánu v USA. To na rozdiel od Slovenska, ktoré až do krachu „nebankoviek“ regulačný úrad pre finančný trh nemalo. Bolo to v časoch Dzurindovho vládnutia a existencia takéhoto úradu sa vtedy nepovažovala za potrebnú. Regulačný a kontrolný orgán vznikol na Slovensku až po krachu nebankových subjektov. Teda vtedy, keď už bolo zle! Aj Dzurinda s Miklošom a im podobní boli donútení uznať, že sa stala chyba. A že na finančný trh je potrebné aspoň dohliadnuť. Fruni a jeho spoločníci sa tak stali smutnými symbolmi predstáv vtedajšej moci o neoliberálnej trhovej ekonomike.
Americký model
Súčasná kríza však nielen na príklade fungovania či nefungovania regulačného úradu v USA potvrdila, že len existencia regulačného úradu nestačí. Ako to však s kontrolou finančného sektora v USA v skutočnosti bolo, môžeme ilustrovať analýzou tamojšieho denníka The Washington Times. Ten nedávno napísal, že „tradičný americký model rozdelenia obchodu a moci nerátal s tým, že súkromný sektor ponechaný bez kontroly sa zmení na bublinu, ktorá tak či tak praskne“. Jedným dychom ďalej dodáva, že „zodpovednosť za súčasné problémy leží na pleciach všetkých prezidentov a kongresmanov, ktorí od roku 1980 neurobili nič pre to, aby mali trhy pod kontrolou“. Nečinnosť moci tak podľa denníka „ukázala odvrátenú tvár kapitalizmu a vyústila do hospodárskej krízy“.
Je potrebné si všimnúť, že The Washington Times uvádza ako časový medzník rok 1980. To znamená rok, ktorý možno považovať za zlomový, pretože v období plus mínus jeden rok sa datuje nástup k moci klasických neoliberálov, akými boli Margaret Thatcherová a Ronald Reagan, ale aj Helmuth Khol. Bolo to v období krízy po druhom ropnom šoku, v čase krízy a stagflácie. Vtedy bol zrejme z krátkodobého hľadiska príklon ku klasickému neoliberalizmu potrebný. Jeho dlhodobé pokračovanie sa však ukázalo ako kontraproduktívne a prinieslo súčasnú krízu. Tá súčasná je oveľa hlbšia a rozsiahlejšia, ako tá na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Dnes sa už stále viac akceptuje hodnotenie súčasnej krízy ako najhoršej krízy od roku 1930! Tento názor už zastáva napríklad aj tak vysoký oficiálny predstaviteľ, akým šéf americkej centrálnej banky Ben Bernanke nesporne je. Pri pozornejšom sledovaní súčasnej finančnej krízy si možno všimnúť aj to, že z vyspelých západných štátov najviac zasiahla USA a Veľkú Britániu. Banky a fondy v oboch krajinách zaznamenali najvyššie straty a kríza zasiahla v týchto dvoch štátoch aj najvyšší počet finančných inštitúcií. Je to náhoda? Asi nie. Je to asi preto, lebo obe krajiny majú na rozdiel od vyspelých európskych kontinentálnych krajín, nehovoriac o škandinávskych, implantovanú najliberálnejšiu verziu trhovej ekonomiky, známu ako anglosaský model. Pravda, sú aj ďalšie štáty s takýmto modelom, ako napríklad Írsko, Estónsko či Lotyšsko, ktoré boli pre Dzurindu, Mikloša a spol. tými najsvetlejšími reformnými majákmi. Už asi nie sú, pretože v Európskej únii sú to štáty najviac postihnuté finančnou a hospodárskou krízou. Medzi štáty únie najviac postihnuté krízou je síce potrebné zaradiť aj Maďarsko, ale to je iný prípad.
Nový Bretton Woods?
Výziev na dôslednejšiu kontrolu finančného sektora zaznelo od vypuknutia krízy viac ako dosť. O potrebe dôslednejšej regulácie a kontroly existuje všeobecná zhoda. Nielen na národnej, ale hlavne na globálnej úrovni. Zatiaľ sa však neurobilo takmer nič. Všetko je v štádiu zvažovania a príprav. Poslanci Európskeho parlamentu vyzvali Európsku komisiu, aby navrhla nové zákony na reguláciu finančných trhov. Nové zákony by mali podľa europoslancov zaistiť väčšiu stabilitu na finančných trhoch. Požiadavky na kapitál investičných firiem by mali vychádzať z rizík, ktoré tieto firmy podstupujú, a nie z ich typu. Ide o to, že v súčasnosti sa inými pravidlami riadia banky a inými investičné fondy. Európska komisia už finalizuje systém kontroly finančných inštitúcii únie, najmä bánk. Uvidíme, čo prinesie a či bude navrhnutý systém účinný. Europoslanci tiež požadovali, aby ratingové agentúry oddelili svoju ratingovú činnosť od iných aktivít. To je tiež veľmi dôležité, pretože jednou z príčin prepuknutia finančnej krízy je aj zlyhanie ratingových agentúr, ktoré pri stanovovaní ratingu v bankách a fondoch nedokázali v predstihu odhaliť potenciálne príčiny vzniku finančnej krízy.
Zlyhanie priznal aj Medzinárodný menový fond (MMF), ktorý sa zaoberá menovou politikou v globálnom meradle. Práve tento globálny rozmer menovej a finančnej politiky je predmetom diskusií novovytvorenej skupiny G20, zloženej z krajín s najväčšími ekonomikami sveta a veľkých rozvíjajúcich sa štátov. Prvýkrát sa najvyšší predstavitelia týchto štátov stretli v novembri minulého roka vo Washingtone. Onedlho, začiatkom apríla, by sa mali zísť v Londýne. Vo vyhlásení prijatom vo Washingtone podporili trhové princípy, otvorený obchod bez bariér, ale aj reguláciu finančných trhov. Ministri financií zúčastnených štátov dostali za úlohu pripraviť návrhy opatrení na kontrolu rizikových investícií, upraviť účtovné pravidlá, ale aj pravidlá na odmeňovanie bankárov. Podľa ohlásených očakávaní by mal summit G20 priniesť nový štýl kapitalizmu, položiť základy novej organizácie menových systémov, spustiť generálnu opravu svetového finančného systému a dokonca aj zosadiť z trónu americký dolár. Výsledky dohôd by mali mať ďalekosiahly globálny dopad, podobne, ako to bolo na konferencii v Bretton Woods v roku 1944. Tam politici rozhodli o založení Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky a na trón posadili dolár. Takže otázka znie, bude nový Bretton Woods? Alebo zostanú veľké predsavzatia len predsavzatiami?
Trinásteho a štrnásteho marca sa zišli v juhoanglickom Horshame na prípravnej konferencii ministri financií a guvernéri centrálnych bánk G20. Pripravovali podklady pre nadchádzajúci summit. Výraznou novou skutočnosťou je, že v rámci G20 sa vyčlenila skupina štyroch veľkých rozvojových krajín – Číny, Indie, Ruska a Brazílie – ktorá požaduje razantnejšie kroky pri poskytovaní pomoci rozvojovým krajinám prostredníctvom medzinárodných finančných inštitúcií. Podľa všetkého bude teda summit poznačený aj rozdelením zúčastnených na vyspelé a rozvojové krajiny. Rozpor tkvie aj v otázke, či dať prednosť finančnej sanácii bánk, ako to navrhujú USA a Veľká Británia, alebo uprednostniť reguláciu bánk, ako to navrhuje Nemecko a Francúzsko. Ministri sa však zhodli, že prvoradou spoločnou úlohou je boj s recesiou a oživenie hospodárstva.
Podmienkou obnovenia hospodárskeho rastu je obnovenie normálneho fungovania finančného sektora. Otázkou však je, aké budú konkrétne dohody. Kozmetické úpravy nepomôžu. Podnikatelia a ich loby budú určite veľmi silno na politikov tlačiť, aby neviditeľná ruka trhu mala čo najväčšiu voľnosť. Finančná kríza a recesia? To je pre mnohých z nich len dočasná nehoda, ktorá s pomocou vlád časom prehrmí. Podnikateľská obloha sa potom vyjasní a opäť bude slnečno. Preto bude summit G20 veľkou skúškou politikov. Už citovaný The Washingtom Times pri hodnotení príčin prepuknutia súčasnej krízy napísal aj to, že ani posledné americké administratívy nestáli bokom od veľkého biznisu a „štedrosť lobistických skupín oprávňuje tvrdiť, že moc v podstate podplatili“.
Autor je novinár
