Verejnosť je v posledných dňoch doslova bombardovaná návrhmi, či priamo požiadavkami, aby vláda znížila daň z pridanej hodnoty (DPH). Niekto ju žiada znížiť iba na potraviny, prípadne iné vybrané tovary, radikáli bez reálnej zodpovednosti požadujú jej plošné zníženie. Vraj to má byť opatrenie, ktoré vráti slovenských zákazníkov z obchodov v Maďarsku, Poľsku, či Českej republike. Na prvý pohľad to tak môže vyzerať, ale iba preto, lebo sa pri tom zamlčujú dôležité fakty.
Ľudia, ktorí to presadzujú, ponúkajú naoko jednoduchú logiku – keďže máme vyššiu DPH ako susedia, máme aj vyššie ceny. A keď DPH znížime, aj ceny budú nižšie. Táto „logika“ však v skutočnosti nefunguje a prax nám ponúka nemálo príkladov.
Knihy ceny nezmenili Opozícii – v médiách i v parlamente – pritom treba pripomenúť, že Dzurindova vláda odmietala znižovanie dane (DPH i spotrebných) so železnou argumentáciou, ktorú teraz tí istí ľudia vláde Roberta Fica upierajú. Obchodníci (určite do istej miery aj výrobcovia) využívajú každý dôvod, aby mohli ospravedlniť zdražovanie. Preto platí, že zvýšenie nepriamych daní prináša zdražovanie, väčšinou vyššie, než by vysvetľoval rast daní. Ale znižovanie daní opačný efekt nemá. Ceny s daňami neklesajú, a tak by ľudia prerobili dvakrát – v obchodoch by platili stále veľa a štát by im stratou príjmov mohol ponúknuť menej služieb alebo podpory.
Scenár po znížení DPH na potraviny možno predpovedať veľmi presne – vzhľadom na mediálny tlak by obchodníci ceny znížili (presne tak, ako to robia teraz) o úroveň poklesu DPH, ale postupne by sa ceny vrátili naspäť tak, aby to nevyvolalo masové negatívne reakcie. Príkladom bolo zníženie DPH na knihy, ktoré po nástupe Ficovej vlády presadil minister kultúry – dobrý zámer Mareka Maďariča mal len minimálny dosah na konečné ceny kníh. Vydavatelia i predajcovia už vopred oznamovali, že väčšie zárobky potrebujú na investovanie do kvality, prípadne do modernizácie a podobne. A knihy sú rovnako drahé ako pred znížením DPH a ich predaj má rovnaký vývoj. Niet žiadnych pochýb, že takýchto dôvodov, ktoré by ospravedlnili udržanie cien, by si našli aj obchodníci predávajúci potraviny.
Napokon, všimnite si, čo sa stalo minulý týždeň: obchodníci zrazu prišli s cenovými akciami na mlieko. Dôvodom nebol ani tak úbytok zákazníkov, ale marketingové dôvody – médiá už niekoľko týždňov mohutne informujú o priepastných cenových rozdieloch medzi Slovenskom a našimi susedmi. Zverejňovanie konkrétnych cien zjednodušuje ľuďom ich porovnávanie s domácimi a doslova mediálne šialenstvo tlačí do nákupov v zahraničí aj takých ľudí, ktorí by o nich za normálnych okolností ani neuvažovali. Zrazu sa našli možnosti na zlacnenie, v prípade mlieka – ktoré sa aj po mediálnom tlaku mliekarov stalo najsledovanejšou komoditou – dokonca na radikálne zlacnenie.
Niekto zjavne klame
Hlavný problém je v tom, že nikto nevie, aká veľká je „marža“ štátu v porovnaní s maržou obchodníkov a potravinárov na konečnej cene potravín. Iba prvovýrobcovia a štát totiž vyložili karty na stôl a otvorene povedali, koľko si z konečnej ceny ponechávajú oni. Ostatní zaryto mlčia, prípadne zahmlievajú a odmietajú otvorene odpovedať. Jasné je iba jedno – nehovoria pravdu. Príkladom je cena mlieka. Podľa Slovenského zväzu prvovýrobcov mlieka (SZPM) ho poľnohospodári predávajú spracovateľom za výrazne nižšiu cenu, než vychádza z prepočtu na základe marží, ktoré deklarujú obchodníci a potravinári.
Konkrétne: Zväz obchodu a cestovného ruchu (ZOCR) vyzval obchodníkov, aby začali liter polotučného mlieka predávať za 0,49 €. SZPM prepočítal, že ak by obchodníci a potravinári hovorili o svojich maržiach pravdu, mali by poľnohospodári za liter mlieka pri konečnej cene 0,49 € dostávať 0,27 €. Lenže v skutočnosti dostávajú iba 0,17 €, takže tých 10 centov zostáva niekomu vo vrecku, a ten niekto nie sú ani spotrebitelia, ani farmári. Realita je pritom ešte tvrdšia, lebo tých 0,17 € platia potravinári za čerstvo nadojené a ešte neodtučnené mlieko a 0,49 € stojí už odtučnené mlieko. A doteraz stálo oveľa viac, bežne aj vyše 0,70 € (20 korún), takže vo výpočte „stratených“ eurocentov bolo aj 30. A to už pri jednom litri mlieka nie je maličkosť, lebo v celkových číslach ide o milióny. Na úkor občanov.
Z tohto jednoduchého príkladu je úplne jasné, že výrobcovia a obchodníci dôsledne zamlčujú pravdu o svojich maržiach. Človek, ktorý niekoľko rokov pracoval pre jeden z veľkých obchodných reťazcov, nedávno v Slovenskom rozhlase povedal, že jeho minimálna marža bola vyše 40 percent, ale nezvyčajná nebola ani 60 percent, ba pri niektorých výrobkoch až 100 percent. Iný muž, ktorý pracoval pre slovenského výrobcu náradia mi ešte vlani povedal, že keď videl, za koľko ich výrobky predáva známy nemecký obchod so záhradným a stavebným materiálom, zostal v šoku. Rozdiel v cene výrazne prekročil 100 percent.
Dobre utajené marže Vláda je dnes pod tlakom, aby prijímala efektívne rozhodnutia. „Vďaka“ absolútnej netransparentnosti obchodníkov však o znížení DPH nemôže rozhodnúť. Sú to totiž práve obchodníci, ktorí zmluvne nútia svojich dodávateľov mlčať o cenách, za ktoré výrobky predávajú obchodu. Producenti už roky opakujú, že sú obeťami tvrdého diktátu, ale ak chcú predať, čo vyrobia, nemajú inú možnosť, len akceptovať vydieračské praktiky obchodníkov. Tí zasa tvrdia, že to nie je pravda, ale ich argumentácia je deravá ako noty na bubon. Sú to práve obchodníci, kto núti svojich partnerov mlčať o cenách a ďalších podmienkach spolupráce, nie výrobcovia. Sú to práve obchodníci, kto – bez toho, aby ich k tomu niekto nútil – odmietajú zverejňovať svoje zmluvy s dodávateľmi.
Postoj ZOCR sa vo svetle týchto faktov ukazuje ako falošný a nemožno sa ubrániť presvedčeniu, že cieľom tohto utajovania je, aby sa verejnosť nedozvedela pravdu o nehoráznych maržiach obchodníkov, ktoré kľúčovým spôsobom ovplyvňujú konečnú cenu v predajniach. Čo povedať na to, ak naši hotelieri stratia ruských zákazníkov najmä preto, že rakúski dokázali znížiť svoje ceny o 40 percent! Napokon radikálny prepad cien v horských strediskách na konci tejto lyžiarskej sezóny najlepšie ukazuje, aký veľký priestor na zlacňovanie naši podnikatelia v cestovnom ruchu v skutočnosti majú. Nehovoriac o tom, že kvalita služieb v cudzine väčšinou vysoko prevyšuje kvalitu na Slovensku aj pri nižších cenách.
Ustavičné odvolávanie na obchodné tajomstvo zo strany obchodníkov v tejto debate neobstojí. Potom totiž platí, že zákonodarcovia nemajú zďaleka dosť informácií na to, aby mohli zodpovedne povedať, že za vysoké ceny v našich obchodoch môže vyššia daň z pridanej hodnoty. Naopak, vyzerá to tak, že oveľa viac ako štát získavajú na konečnej cene iní, podľa všetkého najmä obchodníci. Takže ak žiadajú niečo od nás – daňových poplatníkov – mali by nám za to niečo aj garantovať. Ak sa máme nejakých príjmov vzdať my, musíme najskôr vedieť, aké príjmy majú tí druhí a o koľko by sa teda mohli uskromniť bez toho, aby ich to bolelo. Lebo mzdové podmienky v obchode napovedajú, že zamestnancom sa tie vysoké marže na výplatných páskach neodrážajú.
Štát karty na stôl vyložil, ale obchodníci nie. A teraz by ešte chceli, aby sme im časť z našich odovzdali. Majú šťastie, že to nie je skutočná partia pokru, lebo v poriadnej krčme by za takú drzosť dostali poriadne cez „držku“.
Autor je ekonomický novinár
