Začiatok a koniec prvého desaťročia 21. storočia ohraničujú dve udalosti: teroristické útoky z 11. septembra 2001 a finančný krach v roku 2008. Prezident George W. Bush pri oboch udalostiach v prejavoch k americkému ľudu použil veľmi podobný slovník. Akoby sme počúvali dve verzie rovnakého prejavu. Bush vyvoláva predstavu hrozby pre samotný americký spôsob života a hovorí o potrebe rýchleho a rozhodného zásahu. A aby si poradil s nebezpečenstvom, požaduje čiastočné obmedzenie základných amerických hodnôt – záruk individuálnej slobody a trhového kapitalizmu – aby zachránil práve tieto hodnoty.
Čo je zdrojom tejto podobnosti? Zdá sa, že utópia „konca histórie“ Francisa Fukuyamu – viera, že liberálna demokracia v zásade zvíťazila a vznik globálnej liberálnej komunity je na dosah – musela zomrieť dvakrát: kolaps liberálnodemokratickej politickej utópie po 11. septembri sa nedotkol ekonomickej utópie globálneho trhového kapitalizmu. Ak má mať finančný krach z roku 2008 nejaký historický význam, mal by byť symbolickým koncom ekonomickej stránky Fukuyamovej utópie.
Niet dymu bez ohňa
Ako poznamenal jeden z ekonomických expertov: prvé, čo nám pri reakciách na finančný kolaps udrie do očí je, že „nikto naozaj nevie, čo robiť“. Je to preto, že očakávania sú súčasťou hry: reakcia trhov nezávisí len od toho, nakoľko ľudia dôverujú zásahom do nich, ale ešte väčšmi od toho, nakoľko si myslia, že im budú dôverovať ostatní. Nikto nedokáže predpovedať následky vlastných zásahov do trhu. John Maynard Keynes už dávno brilantne popísal túto sebavzťažnosť, keď prirovnával trh cenných papierov k bláznivej súťaži, v ktorej si účastníci musia vybrať zo stoviek fotografií pekných dievčat len niekoľko najkrajších. Víťazom sa stáva ten, kto vyberie dievčatá, ktoré najväčšmi zodpovedajú všeobecnému vkusu. „Nevyberáme tie, ktoré sú podľa nášho úsudku naozaj najkrajšie, a dokonca ani tie, ktoré sú najkrajšie podľa priemernej mienky. Dosiahli sme tretí stupeň, pri ktorom namáhame svoju inteligenciu, aby sme predpovedali, čo si o tom bude myslieť priemerná mienka.“ Takže sme nútení voliť bez toho, aby sme mali k dispozícii vedomosti, ktoré by nám umožnili vybrať si kvalifikovane, alebo, ako konštatuje John Gray: „Sme nútení žiť tak, akoby sme boli slobodní.“
Joseph Stiglitz nedávno napísal, že i keď sa ekonómovia stále viac prikláňajú k názoru, že žiadna finančná pomoc v podobe, v akej ju navrhol Henry Paulson, problémy nevyrieši, „pre politikov je nepredstaviteľné, že pri takejto kríze nebudú nič robiť. Takže by sme sa mali modliť, aby toxická zmes lobistických záujmov, scestnej ekonomickej politiky a pravicových ideológií, ktoré krízu spôsobili, nejako splodila účinný záchranný plán alebo plán, ktorý nespôsobí priveľa škody, keď zlyhá.“ Stiglitz má pravdu, keďže trhy sú založené predovšetkým na viere (a aj viere vo vieru iných ľudí). Keď sa teda médiá pýtajú „ako zareagujú trhy“ na finančnú pomoc, nezaujímajú ich len skutočné dopady pomoci, ale aj viera trhov v efektivitu záchranného plánu. Preto môže byť záchranný plán účinný, aj keď bude ekonomicky nesprávny.
Vyvíjanie tlaku na to, „aby sme niečo robili“, pripomína poverčivé nutkanie urobiť nejaké gesto vo chvíli, keď pozorujeme proces, na ktorý nemáme žiaden vplyv. Nie sú naše činy často takýmito gestami? Staré príslovie – „Nestačí len hovoriť, treba aj niečo robiť!“ – je jedna z najhlúpejších vecí, aké môže niekto povedať, dokonca aj podľa nízkych štandardov ľudovej múdrosti. Možno sme toho v poslednej dobe robili príliš veľa, zasahovali, ničili životné prostredie… A teraz prišiel čas, aby sme poodstúpili, zamysleli sa a povedali správnu vec. Áno, často o niečom hovoríme, namiesto toho, aby sme to urobili. Niekedy však robíme veľa vecí, len aby sme o ničom nemuseli rozprávať a premýšľať. Napríklad, keď rýchlo obetujeme 700 miliárd na riešenie problému, namiesto toho, aby sme sa pokúsili zistiť, čo je jeho príčinou.
Je to ideológia, hlupák!
Immanuel Kant nepostavil proti konzervatívnemu mottu – „Nepremýšľajte, ale poslúchajte!“ heslo „Neposlúchajte, ale premýšľajte!“ Kantove odporúčanie znelo: „Poslúchajte, ale napriek tomu premýšľajte!“ Keď sa cítime vydieraní záležitosťami, ako je napríklad plán finančnej pomoci pre banky, mali by sme si uvedomiť, že je to skutočné vydieranie, takže by sme mali odolať populistickému pokušeniu, aby sme dali voľný priechod svojmu hnevu a potrestali tak samých seba. Namiesto takýchto zúfalých činov by sme mali ovládnuť svoj hnev a premeniť ho na chladné odhodlanie premýšľať. Mali by sme premýšľať naozaj radikálne a pýtať sa, aký druh spoločenského usporiadania to vlastne za sebou zanechávame, keď je v ňom priestor pre takéto vydieranie.
Bude finančný krach momentom vytriezvenia? precitneme zo sna? Všetko závisí od toho, čo bude v budúcnosti symbolizovať, aké ideologické interpretácie alebo príbehy nám kríza vnúti a čo určí; ako ju bude vnímať väčšina verejnosti. Keď sa obvyklý beh vecí náhle preruší, otvára sa pole pre „diskurzívnu“ ideologickú súťaž. Hitler napríklad na konci dvadsiatych rokov 20. storočia v Nemecku zvíťazil v súťaži o príbeh, ktorý Nemcom vysvetlí príčiny krízy Weimarskej republiky a ponúkne spôsob, ako sa z nej dostať (zápletkou bolo židovské sprisahanie). Vo Francúzsku v roku 1940 zvíťazil pri vysvetľovaní dôvodov francúzskej porážky príbeh maršala Pétaina.
Vyjadrime to staromódnou marxistickou terminológiou: Preto bude hlavnou úlohou vládnucej ideológie v súčasnej kríze vnútiť ľuďom príbeh, v ktorom nebude za krach zodpovedný globálny kapitalistický systém ako taký, ale jeho sekundárne náhodné deviácie (príliš nedbalá zákonná regulácia, korupcia veľkých finančných inštitúcií, atď.). Ak chceme tomuto zámeru vzdorovať, musíme trvať na kľúčovej otázke: Ktorý „kaz“ systému ako taký otvára možnosť na vznik podobných kríz a kolapsov? V prvom rade musíme mať na pamäti, že pôvodcom krízy je „benevolencia“: Potom, ako v prvých rokoch nového tisícročia explodovala digitálna bublina, politici sa bez ohľadu na stranícku príslušnosť rozhodli, že uľahčia investovanie do nehnuteľností, aby udržali ekonomiku v chode a vyhli sa jej obmedzovaniu. Dnešný krach je cenou, ktorú platíme za to, že sa USA pred piatimi rokmi vyhli recesii. Nebezpečenstvo teda spočíva v tom, že prevládne taký príbeh o krachu, ktorý nám umožní pokračovať v snení, namiesto toho, aby nás z neho prebral. A máme sa čoho obávať. Hrozbou nie sú len ekonomické dôsledky krachu, ale aj obvyklé pokušenie oživiť „vojnu proti teroru“ a americký intervencionizmus, aby sa ekonomika udržala v chode. Prinajmenšom hrozí, že sa krach využije na zavedenie ďalších tvrdých ekonomických opatrení, ktorým sa hovorí „štrukturálne zmeny.“
Exemplárnym príkladom, akým spôsobom sa už krach využíva v ideologicko – politickom boji, je pokračujúci zápas o riešenie problémov automobilky General Motors. Mal by štát zabrániť jej bankrotu alebo nie? Keďže GM patrí k inštitúciám, ktoré stelesňujú americký sen, jej bankrot bol veľmi dlho nepredstaviteľný. Dnes však stále viac hlasov hovorí o krachu ako o dodatočnom impulze, ktorý nás má donútiť, aby sme začali prijímať nepredstaviteľné. Článok s názvom Predstavy o bankrote GM, ktorý uverejnil New York Times, má zlovestný úvod: „General Motors sa snaží vyhnúť platobnej neschopnosti, ktorá mu hrozí počas budúceho roka. Kedysi nepredstaviteľnú možnosť, že sa vyhliadky na bankrot GM naozaj naplnia, si dnes dokážeme predstaviť omnoho ľahšie.“ Po sérii očakávaných argumentov (bankrot nebude automaticky znamenať stratu pracovných miest, prebehne reštrukturalizácia, ktorá spoločnosť zoštíhli a lepšie prispôsobí drsným podmienkam dnešnej ekonomiky, atď.), sa v závere dočkáme zaujímavej pointy. Autor sa zaoberá vyváženým vzťahom „medzi GM a jej zamestnancami a dôchodcami, ktorí sa organizujú v odboroch“: „Bankrot umožní GM jednostranne vypovedať dohodu o kolektívnom vyjednávaní, ak s tým bude súhlasiť súd.“ Inak povedané: bankrot má zlomiť väz jednému z najsilnejších odborových zväzov v USA a umožniť, aby boli tisícom ľudí znížené platy a ďalším tisícom dôchodky. Znovu si dobre všimnite, v akom je to kontraste s naliehavosťou, s ktorou sa pristúpilo k záchrane bánk: V tomto prípade, keď je v stávke prežitie tisícov aktívnych a penzionovaných pracovníkov to, samozrejme, nie je stav núdze, ale naopak, príležitosť umožniť voľnému trhu, aby ukázal svoju brutálnu silu. Akoby to boli odbory a nie zlá manažérska stratégia, čo spôsobilo, že sa GM dostala do problémov! Takto sa nemožné stáva možným: to, čo bolo až doteraz v rámci stanovených štandardov dôstojnej práce a solidarity považované za nemysliteľné, by sa malo stať prijateľným.
„Kreatívna deštrukcia“ a iné oxymorony
Marx napísal, že buržoázna ideológia rada historizuje. Každá sociálna, náboženská a kultúrna forma je podľa nej his-torická, náhodná a relatívna. Každá forma okrem buržoáznej ideológie samotnej. História bola, ale už nie je. So vznikom kapitalistického liberalizmu dospela história k svojmu koncu, našli sme prirodzenú formu. Tento starý paradox liberálnej ideológie sa dnes pri ospravedlňovaní konca histórie znovu rýchlo objavil. Nie je žiadnym prekvapením, že diskusia o obmedzeniach liberálnej ideológie sa rozvíja predovšetkým vo Francúzsku. Hlavnou príčinou nie je dlhá tradícia francúzskeho štátu, ktorý nedôveruje liberalizmu, ale skôr to, že francúzsky odstup od mainstreamového anglosaského liberalizmu poskytuje pozíciu pre pohľad zvonka, ktorý umožňuje zaujať kritické stanovisko a jasnejšie vnímať základnú ideologickú štruktúru liberalizmu. Potom by nás nemalo prekvapiť, že ak chceme nájsť klinicky čistú a v laboratóriu vydestilovanú verziu dnešnej kapitalistickej ideológie, musíme sa obrátiť na Guya Sormana. Titulok rozhovoru, ktorý nedávno poskytol v Argentíne, znie: Táto kríza bude dostatočne krátka. Znamená to, že Sorman spĺňa základnú požiadavku, aby ideológia prijala finančný krach ako zaslúženú odmenu: krach je dôležitý, aby sa situácia znovu znormalizovala. „Zdá sa to byť kruté, ale kríza bude krátka. Je to súčasť normálneho cyklu kreatívnej deštrukcie, pomocou ktorej sa kapitalizmus rozvíja.“ Alebo ako Sorman tvrdí v inom texte: „Kreatívna kríza je motorom ekonomického rastu.“ „Toto neustále nahradzovanie starého novým – proces, ktorý stimuluje správna ekonomická politika a poháňajú technické inovácie a podnikanie – prináša prosperitu, i keď tí, ktorí pri ňom zistia, že ich pracovné miesto je nadbytočné a budú prepustení, proti tomu budú pochopiteľne namietať.“ (Proces opätovnej normalizácie sprevádza jeho pravý opak: panika, ktorú vyvolávajú rôzne autority, aby šokovali širokú verejnosť. Tvrdia, že „základné hodnoty nášho spôsobu života sú ohrozené“ a pripravujú verejnosť na to, aby prijímala navrhované riešenia, ktoré sú obvykle nespravodlivé, ako nevyhnutnosť.) Sorman vychádza z predpokladu, že v posledných desaťročiach (presnejšie, po páde socializmu v roku 1990) sa ekonómia konečne stala plne testovateľnou vedou. Krajiny boli v takmer laboratórnych podmienkach rozdelené na dve časti (Západné a Východné Nemecko, Severná a Južná Kórea), každá z nich sa stala súčasťou iného ekonomického systému a výsledok je jednoznačný.
Je však ekonómia skutočne veda? Neukazuje súčasná kríza, že „nikto naozaj nevie, čo robiť“? Je to preto, že očakávania sú súčasťou hry: reakcia trhov nezávisí len od toho, nakoľko ľudia dôverujú zásahom do nich, ale ešte väčšmi od toho, nakoľko si myslia, že im budú dôverovať ostatní. Nikto nedokáže predpovedať následky vlastných zásahov do trhu. Sorman súhlasí s tým, že sa na trhu často stretávame s iracionálnym konaním a reakciami. Liekom podľa neho nie je psychológia, ale „neuroekonómia.“ „Ekonomickí aktéri sa správajú zároveň racionálne aj iracionálne. Laboratórne pokusy ukázali, že jedna časť nášho mozgu je zodpovedná za mnoho našich ekonomicky nesprávnych krátkodobých rozhodnutí, kým ďalšia obvykle berie do úvahy dlhší časový horizont a je zodpovedná za rozhodnutia, ktoré sú ekonomicky zmysluplné. Mal by nás štát chrániť pred vlastnými iracionálnymi motiváciami tak, ako nás chráni pred Akerlofovou (informačnou) asymetriou zákazom zneužívania informácií v obchodnom styku?“ Sorman samozrejme veľmi rýchlo dodáva, že „by bolo nezmyselné, aby sme pokúšali ospravedlniť zavedenie rozsiahlych štátnych regulácií pomocou behaviorálnej ekonómie. Štát predsa nie je o nič racionálnejší ako jednotlivec a jeho činnosť môže mať nesmierne deštruktívne následky. Neuroekonómia by nás mala povzbudiť k tomu, aby sme vytvorili transparentnešie trhy a nie k tomu, aby sme ich viac regulovali.“
Komu prekáža príroda
Ak prijmeme toto šikovné dvojpravidlo ekonomickej vedy a doplníme ho o neuroekonómiu, skončia sa časy, v ktorých sa ideologické sny mohli vydávať za vedu. Tak to bolo v prípade Marxa, ktorého prácu „môžeme popísať ako materialistický prepis Biblie so všetkými jej postavami a proletariátom v úlohe mesiáša. Ideologické myslenie 19. storočia je bezpochyby materializovaná teológia.“ Ale aj keď je už marxizmus mŕtvy, nahý cisár nás stále prenasleduje so svojimi novými šatami, medzi ktorými zastáva vedúce miesto ekologizmus:
„Zelení nie sú bežní výtržníci. Sú to kňazi nového náboženstva, ktoré kladie prírodu nad ľudstvo. Ekologické hnutie nie je príjemná loby za mier a lásku, ale revolučná sila. Podobne ako mnohé iné moderné náboženstvá údajne kritizuje ním určené zlo na základe vedeckého poznania: globálne otepľovanie, vymieranie druhov, znižovanie biodiverzity, superburiny. V skutočnosti sú však všetky tieto hrozby výplodmi fantázie zelených. Požičali si vedecký slovník bez toho, aby využili jeho racionalitu. Ich metóda nie je nová. Marx a Engels rovnako predstierali, že svoj svetonázor založili na vede svojej doby – darvinizme.“
Preto Sorman súhlasí s tvrdením svojho priateľa Aznara, že ekologické hnutie je „komunizmom 21. storočia.“ „Niet pochýb, že ekologizmus je nová forma komunizmu, súčasný antikapitalizmus… Jeho druhá polovica je z časti zložená z pohanskej utópie, kultu prírody, ktorý je omnoho starší ako marxizmus. Preto je ekologizmus taký silný v Nemecku, ktoré má silné naturalistické a pohanské tradície. Ekologizmus je protikresťanské hnutie, príroda v ňom má prednosť pred človekom. Jeho posledná zložka je racionálna, identifikuje skutočné problémy. Pre tie však existujú technické riešenia.“
Všimnite si termín „technické riešenia“: Racionálne problémy majú technické riešenia. (Znovu sa tu stretávame s očividne nesprávnym tvrdením. Pri konfrontácii s ekologickými problémami musíme voliť. Rozhodujeme sa čo budeme vyrábať a spotrebovávať, na aké zdroje energie sa budeme spoliehať. Tieto rozhodnutia naozaj ovplyvňujú podobu nášho života. Nie sú to len technické, ale v tom najradikálnejšom zmysle aj fundamentálne politické spoločenské voľby.) Takže by nás nemalo prekvapovať, že kapitalizmus samotný sa opisuje technickými termínmi. Nie ako vedecká teória, ale jednoducho ako niečo, čo funguje. Nepotrebuje žiadne ideologické ospravedlnenie, pretože samotný jeho úspech je dostatočným ospravedlnením. V tomto ohľade je kapitalizmus „opakom socializmu, ktorý má návod na použitie.“ „Kapitalizmus je systém, ktorý nemá žiadne filozofické ambície. Nesnaží sa o hľadanie šťastia. Hovorí len jednu vec: „Toto funguje.“ A ak chcú ľudia žiť lepšie, mali by použiť tento mechanizmus, pretože funguje. Jediným kritériom je efektivita.“
Tento antiideologický opis je, samozrejme, očividne nesprávny. Samotná predstava, že kapitalizmus je neutrálny sociálny mechanizmus, je ideológia v najčistejšej podobe (dokonca utopická ideológia). V tomto opise je však predsa len určitý moment pravdy. Alain Badiou hovorí, že samotný kapitalizmus nie je civilizácia. Tá totiž špecifickým spôsobom vytvára zmysel života. Kapitalizmus je prvé spoločensko-ekonomické usporiadanie, ktoré detotalizuje význam: na úrovni významu nie je globálny (nepoznáme žiaden globálny „kapitalistický svetonázor,“ žiadnu „kapitalistickú civilizáciu“ – základnou lekciou globalizácie je práve to, že kapitalizmus sa môže prispôsobiť všetkým civilizáciám – kresťanskej, hinduistickej alebo budhistickej.) V globálnom meradle sa o ňom môžeme vyjadrovať len na úrovni pravdy bez významu. Hovoríme o „skutočnom“ globálnom trhovom mechanizme. Sorman si myslí, že problém spočíva v tom, že realita je vždy nedokonalá a ľudia neustále snívajú o nedosiahnuteľnej dokonalosti. Skutočným problémom je však význam. A práve na tomto poli náboženstvo znova vynachádza svoju úlohu a objavuje svoje poslanie, aby mohlo poskytnúť zmysluplný život tým, ktorí sa podieľajú na chode kapitalistického mechanizmu, ktorý nemá žiaden význam. Preto je Sormanov opis fundamentálnych ťažkostí kapitalistickej ideológie nesprávny: „Veľkým intelektuálnym a politickým problémom pri spravovaní kapitalistického systému je, že nevyvoláva žiadne sny. Ľudia sa nehrnú do ulíc, aby mu vyjadrili náklonnosť. Ekonomika celkom zmenila podmienky ľudského života a zachránila ľudstvo pred utrpením. Nikto však nie je ochotný stať sa mučeníkom tohto systému. Mali by sme sa naučiť, ako sa máme vyrovnať s týmto paradoxom systému, ktorý nikto nechce. Nikto ho nechce, pretože nevyvoláva lásku, nie je očarujúci a ani zvodný.“
Nový kapitalizmus?
Tento opis je znova očividne nesprávny: ak tu niekedy bol systém, ktorý niekoho očaril snami (o slobode, o tom, ako váš úspech závisí len na vás, o šťastí na dosah, o neobmedzenej rozkoši… ), je to práve kapitalizmus. Skutočný problém je ukrytý niekde inde: ako udržať vieru ľudí v kapitalizmus nažive, keď neúprosná realita krízy tieto sny nemilosrdne zlikviduje? V tejto chvíli je potrebný „dospelý“ realistický pragmatizmus: človek by mal hrdinsky vzdorovať snom o dokonalosti a šťastí a prijať horkú kapitalistickú realitu ako najlepší (alebo najmenej zlý) zo všetkých možných svetov. Nevyhnutný kompromis kombinuje boj proti iluzórnym utopickým očakávaniam s poskytnutím dostatočných záruk ľuďom, tak, aby mohli systém prijať. Sorman teda nie je žiaden trhovo-liberálny fundamentalistický extrémista. Hrdo sa zmieňuje o tom, že ho niektorí ortodoxní nasledovníci Miltona Friedmana pre jeho (umiernenú) podporu sociálnemu štátu označujú za komunistu: „Medzi štátom a ekonomickým liberalizmom nie je žiaden rozpor. Naopak, je medzi nimi komplexné spojenectvo. Myslím, že liberálna spoločnosť potrebuje sociálny štát predovšetkým preto, aby sa racionálne legitimizovala. Ľudia príjmu kapitalistické dobrodružstvo, keď im poskytnete aspoň minimálne sociálne zabezpečenie. Navyše, na omnoho mechanickejšej úrovni platí, že ak chceme, aby deštruktívna kreativita kapitalizmu fungovala, niekto ju musí riadiť.“ Málokedy sa podarilo opísať funkciu ideológie presnejšie. Aby sme ochránili existujúci systém pred akoukoľvek serióznou kritikou, legitimizujeme ho ako priame vyjadrenie ľudskej prirodzenosti: „Pri vyrovnávaní sa s ekonomickými cyklami a politickými tlakmi je hlavnou úlohou demokratických vlád a mienkotvorcov zabezpečiť a ochrániť systém, ktorý tak dobre slúžil ľudstvu a nezmeniť ho k horšiemu pod zámienkou jeho nedokonalosti. Toto ponaučenie je bezpochyby stále veľmi ťažké preložiť do jazyka, ktorý by verejná mienka mohla prijať. Najlepší zo všetkých možných ekonomických systémov je naozaj nedokonalý. Ekonomická veda môže odhaliť rôzne pravdy, voľný trh je však len odrazom ľudskej prirodzenosti a preto nemôže byť dokonalý.“
Takáto ideologická legitimizácia výborne ilustruje Badiouovu precíznu formuláciu základného paradoxu nepriateľskej propagandy: bojuje proti niečomu, čo si sama neuvedomuje, voči čomu je štrukturálne slepá. Nebojuje proti ozajstnému protivníkovi (politickým oponentom), ale skôr proti možnosti (utopickému revolučno – emancipačnému potenciálu), ktorá je určitej situácii imanentná: „Cieľom akejkoľvek nepriateľskej propagandy nie je zničiť existujúceho nepriateľa (táto funkcia zvyčajne pripadne policajným silám), ale skôr zničiť nepovšimnutú možnosť, ktorú situácia ponúka. Kým sú rysy tejto možnosti imanentné situácii a nevystupujú z nej, nepovšimnú si ju ani tí, ktorí propagandu organizujú. Preto je propaganda, ktorá je nepriateľská voči radikálnej emancipačnej politike, a priori cynická. Nie v jednoduchom zmysle slova – preto, že neverí vlastným slovám, ale na omnoho základnejšej úrovni. Je cynická až natoľko, že verí vlastným slovám, keďže jej posolstvom je rezignované presvedčenie, že svet, v ktorom žijeme, je najlepší zo všetkých možných svetov, takže akákoľvek radikálna zmena môže všetko len zhoršiť. (Každá skutočná propaganda môže túto normalizáciu bez problémov kombinovať s jej opakom. Benedikt XVI, ktorý je vždy pozorný, interpretuje ekonomickú krízu náboženským jazykom. Keď sa pohotovo snažil využiť finančnú krízu, povedal: „To dokazuje, že všetko je márnosť a len slovo Božie pretrvá!“)
Sormanov opis je, samozrejme, príliš surový a otvorený, takže nemôže byť hegemonický. Má v sebe niečo z „nadidentifikácie“ – vyjadruje základné premisy tak otvorene, že vyvoláva rozpaky. Mimo súčasnej krízy sa ako hegemonický vynára opis „spoločensky zodpovedného“ ekokapitalizmu. Pripúšťa, že v minulosti a prítomnosti bol kapitalizmus často príliš vykorisťovateľský a katastrofický, zároveň však tvrdí, že už môžeme rozoznať príznaky novej orientácie, ku ktorej patrí pochopenie, že kapitalistická mobilizácia produktívnych schopností spoločnosti môže slúžiť ekologickým cieľom, boju proti chudobe, atď. Táto verzia sa spravidla prezentuje ako súčasť posunu k novej holistickej postmaterialistickej spirituálnej paradigme. V ére rastúceho povedomia o jednote všetkého života na zemi a o nebezpečenstvách, ktorým musíme čeliť všetci spoločne, sa objavuje nový prístup. Trh a spoločenská zodpovednosť už nemusia stáť proti sebe, môžu sa znovu zjednotiť a vzájomne si prospievať. Thomas Friedmann hovorí, že nikto nemusí byť hnusný, aby mohol robiť biznis. Spolupráca so zamestnancami, ich participácia, dialóg so zákazníkmi, úcta k životnému prostrediu a transparentné obchodovanie sú dnes kľúčom k úspechu. Kapitalisti by nemuseli byť len stroje na vytváranie zisku, ich životy môžu dostať hlbší zmysel. Ich obľúbeným mottom sa stáva spoločenská zodpovednosť a vďačnosť: uznávajú, že spoločnosť sa k nim zachovala úžasne, umožnila im rozvinúť svoj talent a nahromadiť bohatstvo, takže ich povinnosťou je vrátiť niečo spoločnosti a pomáhať ľuďom. Aký zmysel by mal ich úspech, ak by nepomáhali ľuďom? Len táto starostlivosť dáva úspechu v biznise hodnotu… Nový étos globálnej zodpovednosti tak môže urobiť z kapitalizmu najefektívnejší nástroj pri snahe o spoločné dobro.
Článok bol uverejnený na sok.bz
Preložil Peter Vittek
Medzititulky Slovo
