Keby sme mali pomenovať najzákladnejšie štruktúry fungovania súčasnej spoločnosti, mnohí by asi uviedli koncepty nadnárodných spoločností a národných štátov. Nadnárodné spoločnosti sa pre mnohých asociujú nielen s neoliberálnou politikou voľného trhu, ale vďaka slovíčku „nadnárodný“ aj s pojmami ako kozmopolitizmus, otvorená spoločnosť, demokratické hodnoty, odpor k nacionalizmu a náklonnosť k univerzalizmu a rovnosti. Akákoľvek kritika neoliberálneho ekonomického systému preto v mnohých vyvoláva dojem, že jeho kritici útočia na tie najušľachtilejšie ľudské hodnoty. Národné štáty naopak vyzdvihujú právo jednotlivých národov na sebaurčenie a štátotvornosť a väčšmi ako ekonomickými riešeniami či argumentmi o všeľudskej slušnosti apelujú na ľudí pojmami ako tradícia, pocit prináležitosti, vlasť, národ, Boh. To často naozaj nemá ďaleko k heslám typu „Za Boha a za národ“. Akákoľvek kritika „národného štátu“ preto takisto v mnohých vyvoláva dojem, že jeho kritici zosmiešňujú právo na sebaurčenie, vlastenectvo, že sa spriahajú s tradičnými „nepriateľmi“, medzinárodnými organizáciami perfídne sa usilujúcimi o tajné sprisahania za účelom likvidácie národa, ktorý si v priebehu dejín krvopotne vybojoval svoje miesto pod slnkom práve vďaka vytvoreniu inštitúcie vlastného národného štátu.
Hádam nič lepšie nedemonštruje tieto dve len zdanlivo protichodné a celosvetovo platné paranoje, ako Slovensko a jeho práve prebehnuvšie prezidentské voľby a sociologické javy, ktoré so sebou vyplavili na hladinu v oveľa čírejšej podobe, ako kedykoľvek predtým. Iveta Radičová kandidovala pod oficiálnym sloganom „občianska kandidátka“. Že to bola od začiatku lož, sa jednoznačne potvrdilo okamžite po voľbách, keď sa z nej stala postava ašpirujúca na zjednotiteľku opozície, ale nikto sa samozrejme nikdy netajil tým, že je to predovšetkým kandidátka „pravice“. Na tom všetkom však nemusí nikoho nič prekvapiť. Podobne nikoho neprekvapoval ani predvolebný slogan Ivana Gašparoviča vyšperkovaný vznešenými pojmami „národnosť“ a „sociálnosť“. Keďže súčasný a budúci prezident bol kandidátom vládnej koalície, médiá i spoločnosť všeobecne sa o ňom vyjadrovali ako o „ľavicovom“ kandidátovi (odhliadnuc od toho, že sa tak prezentuje aj samotná vláda). No a to už môže prekvapiť nejedného.
Aj napriek tomu, že „sociálnosť“ bola vo verbálnej rovine takpovediac zjednocujúcim prvkom oboch kandidátov, od máločoho majú obaja ďalej. Pôsobenie Ivety Radičovej v SDKÚ neprinieslo žiadny sociálny aspekt do strany otrocky sa pridržiavajúcej rúcajúcich sa neoliberálnych dogiem ešte aj v čase, keď sa im ideová porážka priamo škľabí do tváre. Staré tézy o hodnotách západnej civilizácie v kombinácii s poukazovaním na slušnosť, spravodlivosť, občiansko-právnosť, samozrejme so zdôrazňovaním čistého profilu vzhľadom na nekomunistickú minulosť nielenže zapôsobili afrodiziakálne na nejedného voliča ocitnuvšieho sa v marazme rozloženej slovenskej spoločnosti donekonečna prízvukujúcej staré mantry o červenom strašiakovi, ale tú spoločnosť celkom účelovo ešte väčšmi rozkádrovali na tých, ktorí sú morálni a slušní, a na tých, ktorí o slušnosti nemajú ani potuchy, lebo vedno s Gašparovičom volili tupý valaškový nacionalizmus a potvrdili tak svoje členstvo v gete, s ktorým je neslušné pomaly čo len prehovoriť. Iveta Radičová sa však napriek všetkému po vyhlásení výsledkov volieb zachovala profesionálne: poblahoželala víťazovi a vyzvala na to aj svojich priaznivcov (nezáleží na tom, či ide o gesto alebo úprimnú mienku), ktorí podobnú veľkorysosť – nie na prekvapenie – neboli schopní prejaviť.
Netreba sa však tváriť, že úmyselnú priepasť spoločnosti prehlbovali len fanúšikovia Radičovej. Namýšľať si, že Gašparovičova kampaň bola vedená v modernom „ľavicom“ duchu, by sme mohli len vtedy, keby sme uverili, že národné cítenie je synonymom sociálnej spravodlivosti. V boji proti Radičovej však časť Gašparovičovho tábora väčšmi ako potrebu sociálnej politiky vyťahovala podobne nechutné tradičné esá slovenského politického status quo: Nemá morálne právo na kandidatúru, lebo nebola za samostatné Slovensko! Nemá nárok stať sa prezidentkou Slovenska, lebo vsadila na slovenských Maďarov (ináč právoplatných voličov Slovenskej republiky)! Prihovára sa Maďarom z bilboardov v maďarskom jazyku a je teda proti „všetkému slovenskému! „Dohodla sa na autonómii!“ A tak ďalej, žiadny sociálnodemokratický podtext, len hrubé využívanie národnostných rozporov. Je pravda, že ak sa Radičová rozhodla osloviť maďarských voličov, nemusela obísť iné jazykové a národnostné skupiny – rómsku či rusínsku. Ale žiadny „národný“ princíp nezakazuje urobiť podobne užitočné a nielen politicky, ale aj ľudsky dôležité gesto Gašparovičovi. Prezident síce habkal čosi o tom, že je prezidentom všetkých občanov a že po maďarsky nevie, tak na čo by to robil, no celý princíp tak či onak tesne po voľbách najlepšie zhrnula Anna Belousovová vyhlásením, že za žiadnych okolností nemôžu pripustiť, aby voľby vyhrali bohatá Bratislava a, Bože ochraňuj… Maďari. Ak uznáme, že prehlbovanie národnostných rozporov je okrem SNS aj základnou náplňou práce SMK či politikov priamo v Maďarsku a aj to, že Radičová sa na maďarských voličov upriamila z vypočítavosti, rovnako tak musíme uznať, že Gašparovič toto gesto neurobil predovšetkým z obavy, že by takým „nehoráznym maďarónstvom“ prišiel o hlasy rodoľubej slovenskej voličskej základne. A u tej len dve fóbie vyvolajú väčšiu hrôzu ako strach o holú životnú existenciu – hrôza z maďarskej iredenty a celosvetové sprisahanie sionských mudrcov proti podtatranskému národu. Summa summarum, aktéri tohtoročných prezidentských volieb a ich základne rovnako ako ani v minulosti nestavili na slušnosť či politiku sociálnej istoty pre všetkých obyvateľov bez rozdielu, akokoľvek sa nás o tom pokúšali presvedčiť, ale na otrepanú a vždy vďačnú nacionalistickú nôtu spočívajúcu v démonizovaní druhej strany, ktorú tak vďačne a efektívne napomáha prehlbovať hospodárska kríza. Skrátka a dobre, na všetkých frontoch vyhrali pravicové princípy.
Vynikajúco sa to samozrejme zaskvelo na rôznych internetových diskusných fórach. Kým „pravicoví radičovci“ viac alebo menej šermovali slušnosťou, antikomunizmom a bezbrehým „amerikánstvom“, v takzvaných „ľavicových“ kruhoch sa do mixu hrušiek s jablkami primiešalo aj všakovaké iné ovocie. Keďže je nielen moderné, ale ako sa zdá aj nevyhnutné byť stopercentne oddaným fanúšikom jedného alebo druhého klubu a keďže namiesto ľavice sa na Slovensku skôr ponúka koncept čímsi neblaho povedomého spojenia „národného“ a „sociálneho“, týždenník Slovo si ako už neraz spomedzi slovenských médií vyslúžil asi najmenšie pochopenie. Mimoriadne veľavravnými a zároveň poučnými sú reakcie podaktorých čitateľov hlásiacich sa k tzv. ľavici, ktorých počiatočný i konečný argument na akúkoľvek tému sa končí zásadným obhajovaním nemilosrdne „národných“ konceptov slovenskosti pripomínajúc hrôzu židomaďarského strašidla, proti ktorej sa radno brániť akýmikoľvek prostriedkami. Syntéza týchto dvoch odvekých potupiteľov nášho národa si našla nový termín – Chazari (prosím naštudovať históriu tohto kaukazského národa samostatne), či, ako to nazval už iný klasik, vtedy v súvislosti s odmietaním Lex Hlinka, „nepriatelia všetkého slovenského“. S Chazarmi sa ale nestretnete len medzi voličmi Ivety Radičovej, Chazarom je každý s absenciou zapálenej nenávisti voči rozkladným menšinám na Slovensku, každý, kto rodoľubo nevolil Ivana Gašparoviča a ako sa zdá, aj naša redakcia. Paradoxom, i keď vzhľadom na slovenské paranoje nie nelogickým, je aj ďalšia nálepka podsúvaná redakcii Slova: ficovci. Teda rozumej, nevoliči Radičovej.
Nemusím asi dodávať, že je smutné, ak sa politické myslenie na Slovensku stále udržiava na rovnakej úrovni a ak sa má ľavica spájať s nenávistným nacionalizmom. Vládna koalícia (minimálne Smer) aj prezident môžu tento trend zmeniť. Samozrejme, iba za predpokladu, že si uvedomia skutočnosť, že voľby v skutočnosti nevyhrala ľavica, ale predovšetkým SMK spolu so SNS.
