Summit o finančnej kríze, ktorý sa uskutočnil začiatkom apríla v Londýne, síce priniesol viac, než sa očakávalo, napriek tomu však ďaleko zaostal za dnešnými výzvami. Očakávania od summitu sa totiž výrazne znížili z dôvodu rozdielnych záujmov a otvorene konštatovaných rozdielov medzi centrálnymi medzinárodnými mocnosťami.
Vláda Spojených štátov amerických kládla veľmi veľký dôraz na medzinárodné konjunkturálne opatrenia. Na druhej strane však prejavila veľmi málo entuziazmu pre ďalekosiahle regulačné návrhy, čo vzhľadom na hypertrofovaný americký finančný sektor vôbec neprekvapuje. Popri fiškálnych podnetoch stavia americká vláda najmä na oživenie pôžičkového trhu. Impulzy by podľa nej mali prísť od samotnej finančnej sféry. V posledných desaťročiach už nestáli v popredí hospodárskeho rastu priemysel a produktívne investície, ale sektor financií a nehnuteľností.
Nevyhnutná politika pôžičiek?
Nemecká spolková vláda sa postavila proti ďalším konjunkturálnym balíčkom odmietavo a do popredia postavila regulačné opatrenia. Nemecká ekonomika sa príliš silne orientuje na export a momentálne výrazne trpí exportným prepadom. Nemecká politika a hospodársky mainstream naďalej uprednostňuje export ako východisko z krízy. Len politická strana Linke (Ľavica), ľavicové odbory, alterglobalistické zoskupenia a niekoľko kritických ekonómov požaduje preorientovanie ekonomiky na vnútorný trh, silné fiškálne impulzy a expanzívnu platovú politiku. Tento smer však spolková vláda odmieta. Neakceptuje, že by kríza mohla mať niečo do činenia aj s otázkami prerozdeľovania – ako napríklad v prípade vysokých príjmov vyššej strednej triedy hľadajúcej možnosti investovania či v prípade nižších príjmov a ich nahrádzania spotrebnými pôžičkami – a tiež s globálnou nerovnováhou. Za centrálnu príčinu krízy pokladá chybnú reguláciu finančných trhov, ktorá je naozaj jednou z dôležitých príčin krízy – nie však jedinou. Čo sa týka nemeckého postoja, je dôležité všimnúť si, že tým, ako sa anglosaský finančný model trhu stával medzinárodne dôležitejším, upadal nemecký hospodársky model so svojimi tradične úzkymi vzťahmi medzi bankami a priemyslom. Čínska vláda otvorene prejavila starosti o vlastné obrovské finančné vklady v USA vzhľadom na expanzívnu peňažnú politiku americkej centrálnej banky. Z Číny zazneli prvé hlasy, ktoré opatrne spochybnili úlohu amerického dolára ako centrálnej rezervnej meny.
Výroky o hospodárskej stimulácii boli skôr všeobecné. Zvláštny dôraz kladie záverečné vyhlásenie na opätovné nastolenie „normálneho pôžičkového toku“. Zostáva pritom nejasné, čo vlastne „normálny“ znamená. Ak by sa tým myslelo excesívne poskytovanie pôžičiek v posledných rokoch, znamenalo by to pokračovanie v hospodárskom modeli, ktorý je výrazne náchylný na krízy. V Spojených štátoch amerických sa už teraz objavujú snahy so štátnou pomocou opäť naštartovať obchod s inovatívnymi finančnými aktívami, ktoré v kríze jasne preukázali svoj deštruktívny účinok. Zdá sa, že jednotlivé banky sú ochotné prijať túto politiku, ktorá sa spochybňuje aj v samotných USA.
Zmeniť len to najnutnejšie
Malo by sa však objaviť o niečo viac regulačných mechanizmov. Financial Stability Forum sa má transformovať na Financial Stability Board (FSB) s posilneným a rozšíreným mandátom. FSB by sa okrem iného malo venovať vybudovaniu systému skorého varovania pre finančné trhy a starať sa o zmeny v systémoch dohľadu. Regulácia a dohľad sa majú rozprestierať nad „všetkými systémovo dôležitými finančnými inštitúciami, inštrumentmi a trhmi”. Patriť by sem mali aj „systémovo dôležité hedžové fondy” pracujúce s vysokým pôžičkovým financovaním špekulatívnych aktivít. Čo znamená „systémovo dôležité”, vyhlásenie nespresňuje, a preto sa dá interpretovať voľne. O obsiahlej kontrole sa však nedá hovoriť v žiadnom prípade. Viac samotnej transparentnosti však nie je dostačujúce.
Už pred krízou bolo totiž nebezpečenstvo krízy jasne viditeľné, ale nenasledovali žiadne preventívne protiopatrenia. Regulačné úrady sa ukázali úzko zamerané na želania finančného sveta. Zdá sa preto, že je nutný zákaz rozličných inovatívnych finančných inštrumentov, ako aj povinnosť povoľovania nových nástrojov. O krokoch týmto smerom sa v deklarácii neobjavuje ani slovo. Väčší tlak sa má vyvíjať na daňové raje. Aj tu sa však väčšmi posúva smer k zákazu daňových únikov, ako k omnoho dôležitejšiemu aspektu úniku pred reguláciami. Nedostatočná regulácia a dohľad sú totiž popri daňových „rajských“ podmienkach na týchto lokalitách najatraktívnejšie. Veľakrát ide v prípade týchto rajov o malé zvyšky koloniálnych impérií Veľkej Británie a Holandska.
Bezprostredne najsilnejší účinok summitu G 20 je zrejme posilnenie Medzinárodného menového fondu medzi inými medzinárodnými finančnými inštitúciami. Cez MMF sa má poskytovať likvidita pre krajiny semiperiférie (ako napríklad štáty východnej Európy a Latinskej Ameriky) a periférie. Padli tu aj konkrétne sumy, ktoré sú však sčasti len potvrdením už skôr prijatých rozhodnutí. MMF systematicky podporoval hospodársku politiku, ktorá viedla k súčasnej kríze. Hospodársko-politicky však svoju líniu sotva korigoval. Základným príčinám zadlženia (semi)periférnych ekonomík sa jeho programy vôbec nevenujú, dokonca ich často upevňujú. Rozdelenie hlasov v MMF je do veľkej miery nedemokratické a prispôsobené v prospech priemyselných krajín – predovšetkým USA. V dohľadnom čase to tak aj zotrvá, aj napriek reforme zameranej na hlasovacie práva. Omnoho lepšou alternatívou by v tomto prípade bolo poskytovanie likvidity prostredníctvom organizácií OSN.
Summit G 20 naznačuje geopolitické posuny. Na rozdiel od doterajších stretnutí G 7 sedeli za stolom aj veľké krajiny globálneho Juhu. Čína je momentálne síce diskrétny, ale predsa len centrálny aktér. Americká vláda je donútená prinajmenšom k čiastočným kompromisom. V podstate sa ukazuje, že sa majú zachovať základné elementy hospodárskeho modelu posledných troch desaťročí doplnené zosilnenou kontrolou. Najmenší spoločný menovateľ by sa dal pomenovať asi takto: tak veľa kontinuity s rokmi neoliberalizmu, ako je to len možné, a obmedzenie korektúr na to, čo sa zdá ako naozaj nevyhnutné.
Joachim Becker je profesor na Wirtschaftsuniversität vo Viedni a predseda Inštitútu pre politicko-ekonomický výskum (IPE) vo Viedni
Preložil Peter Nedoroščík
