Pred šesťdesiatimi siedmimi rokmi, dňa 26. marca 1942, tisícke židovských dievčat a mladých žien zo Slovenska zmenili identitu. Od tej chvíle sa stali väzenkyňami 1001 až 2000 v nacistickom koncentračnom tábore Osvienčim – Brezinka.
Z prvého ranného apelu (Zählapell) 27. marca 1942 znelo hlásenie: „Deväťsto deväťdesiatdeväť židovských väzenkýň zo Slovenska je nastúpených.“ V noci z 26. na 27. marca totiž zomrela devätnásťročná Ružena Kornfeldová, dcéra pekára z Prešova, ako prvá obeť tzv. konečného riešenia židovskej otázky na Slovensku.
V prvej vlne židovských deportácií išlo výlučne o dievčatá a mladé ženy. Zo svojich domovských miest bolo deportovaných 328 žien z Prešova, 61 z Popradu, 145 zo Stropkova, 57 zo Sabinova, 32 zo Spišskej Novej Vsi, 76 z Michaloviec, 162 z Humenného, 73 z Levoče, 12 z Dobšinej, 30 zo Starej Ľubovne, 1 z Bardejova, 1 z Giraltoviec, 2 z Vranova. Ich vekové zloženie bolo od 25 do 30 rokov (281 osôb), od 20 do 25 rokov (245 osôb), od 18 do 20 rokov (356 osôb) a 110 osôb mladších ako 18 rokov.
Oslobodenia sa zo žien z prvého židovského transportu dožilo len dvadsaťdeväť. V roku 1992 žilo na Slovensku z transportov uskutočnených v roku 1942 celkovo osemdesiatosem bývalých väzňov koncentračného tábora v Osvienčime – Brezinke. Dnes, pri 67. výročí začiatku deportácií židov zo Slovenska, nás (ku dňu 25. marca) žije desať žien a už ani jeden muž. Z prvého transportu sme ostali tri ženy.
Toto moje strohé konštatovanie už samo o sebe vypovedá mnoho. Komu a čomu majú tieto čísla slúžiť, aké závery z nich vyvodiť pre dnešok i zajtrajšok?
Vkladám nádej do vedeckých inštitúcií, občianskych združení i jednotlivcov, že urobia všetko preto, aby sa posolstvo holokaustu nezamlčalo, aby neostalo nevypočuté. Dvadsiateho piateho marca 1942 som mala 17 rokov. Súčet môjho vtedajšieho veku a 67-ich rokov, ktoré odvtedy uplynuli, vystihujú môj súčasný vek. Som osemdesiatštyriročná starena. A práve pre môj vek mi nedá záverom nevysloviť sklamanie nad organizátormi spomienky na začiatok deportácií židov zo Slovenska, ktoré sa konalo 25. a 26. marca tohto roku v Poprade. Celkom sa zabudlo na nás posledné, ktoré sme ešte stále živými svedkyňami tej hrôzy.
