Noviny Financial Times charakterizovali uprostred februára východnú Európu ako miesto hospodárskej „vzbury“. Flexibilita akciových a výmenných kurzov umožnila ich prudký pád. V krajinách najviac postihnutých krízou sa prepad HDP blíži k oblasti dvojmiestnych čísel.
Na Ukrajine, kde sa prudko prepadáva bankový sektor a ťažký priemysel výrazne trpí poklesom dopytu, sa podľa neoficiálnych údajov prepadol HDP v porovnaní s predchádzajúcim rokom o dvadsať percent. Priemyselná produkcia sa podľa oficiálnych údajov v januári 2009 znížila o 34,1 percenta v medziročnom porovnaní a oproti predchádzajúcemu mesiacu klesla o 16,1 percenta. V Arménsku viedlo uvoľnenie menového kurzu a očakávané znehodnotenie meny na začiatku marca k masívnemu vykupovaniu a enormným nárastom cien v priebehu niekoľkých hodín. V baltských krajinách, v Lotyšsku a v Estónsku, ktoré sa len prednedávnom ospevovali ako vzorové neoliberálne ekonomiky, poklesol HDP vo štvrtom kvartáli minulého roku v porovnaní s predchádzajúcim rokom v tom istom období o 10,5 percenta, respektíve 9,4 percenta. Napriek silnej recesii sa bežný účet vylepšil len o niečo a deficit zahraničného obchodu Lotyšska sa dokonca takmer nezmenil. Veľmi vysoké deficity bežného účtu a obchodnej bilancie, ktoré sú pre východnú Európu typické, sa vzhľadom na aktuálne obmedzenie úverov len sotva dá financovať ďalej. Zároveň sa výrazne znižujú exporty do západnej Európy. Týka sa to aj krajín, ako napríklad Česko a Slovensko, ktoré v posledných rokoch vykazovali veľmi vysoký nárast exportu.
Prepad exportu
Ekonomiky východnej Európy orientujúce sa skôr na export – ako Poľsko, Slovensko, Slovinsko a Česko – postihla kríza predovšetkým silným prepadom exportu v priemyselnej produkcii. Nezamestnanosť tu prudko rastie najmä v okrajových regiónoch. Výmenné kurzy v Poľsku a v Českej republike poklesli po razantnom náraste v rokoch 2007 a 2008 len v období od začiatku roku do polovice februára o 13,2, respektíve 7,9 percenta. Vysoká nestabilita výmenného kurzu sťažuje hospodárske plánovanie, keďže tendenčne zlacňuje export a zdražuje import. Tým, že sa vnútorné súkromné zadlžovanie v cudzích menách drží v istých hraniciach, nespadla stredná trieda do pasce zadlženosti. Len o niečo menej sa situácia týka zahraničných investorov, predovšetkým v oblasti služieb (banky), kde znehodnocovanie meny ide ruka v ruke s poklesom hodnoty kapitálových vkladov. Predovšetkým preto sa s novým nádychom rozbehla debata o urýchlenom prijatí eura najmä v Poľsku.
Prepady po boome financovanom pôžičkami
Omnoho dramatickejšia je situácia v ostatných východoeurópskych štátoch, kde je väčšinou viac ako polovica, často dokonca viac ako 80 percent pôžičiek v devízach. Tu hrozí opakovanie krízového scenára z Argentíny v rokoch 1998 – 2002. Aj hospodárska politika baltských a väčšiny východoeurópskych krajín sa podobá argentínskej z deväťdesiatych rokov: obsiahla liberalizácia, rigidný výmenný kurz s následkom posilňovania meny a politiky vyšších úrokov. Zdalo sa, že prostredníctvom takejto politiky je možné dosiahnuť široký konsenzus. Finančným investorom to prinášalo vysoké zisky, konzumenti sa tešili z relatívne nízkej inflácie a lacných importovaných tovarov. Konzum sa vo veľkej miere financoval prostredníctvom pôžičiek. Veľká časť pôžičiek, najmä na nehnuteľnosti, bola v cudzej mene. Ak sú však príjmy strednej triedy v domácej mene, hrozí pri jej poklese dramatické zdraženie splátok, a tým vzniká pôžičková pasca. Odvrátenou stranou tohto modelu je veľmi silný importný ťah, vysoký deficit bežného účtu a explodujúce zahraničné dlhy. Tieto externé deficity boli v posledných rokoch v baltských a východoeurópskych krajinách dokonca výrazne vyššie ako v Argentíne počas deväťdesiatych rokov. Globálnou krízou sa východoeurópske krajiny dostali pod dvojnásobný tlak. Na jednej strane stoja zosilňujúce sa exportné problémy, na druhej strane vysychajú kapitálové toky. Hlavný problém štrukturálnej závislosti od vysokého importu tovarov a kapitálu sa v hospodársko-politickej diskusii, rovnako ako v prípade Argentíny počas deväťdesiatych rokov, v diskusii takmer vôbec neobjavuje. Namiesto toho sa nafukuje relatívne nepodstatná otázka štátneho zadlženia. Avšak rovnako ako v Argentíne nie je dlhodobé popieranie reality možné.
Ukazuje to aj verejná diskusia v Chorvátsku. Najprv sa hovorilo, že Chorvátsko nemá žiadne problémy, keďže neinvestovalo do toxických amerických cenných papierov. Potom sa mimochodom spomenulo, že vysoký schodok bežného účtu by predsa len mohol byť problémom, krátko na to prepočítal týždenník Nacional svojim čitateľom, čo by oslabenie meny znamenalo pre ich peňaženky. Najvyššou prioritou chorvátskej hospodárskej politiky je však prakticky za každú cenu zabrániť oslabeniu meny. Týmto smerom odkazujú aj zmluvy s Medzinárodným menovým fondom – s výnimkou Bieloruska.
Reštriktívne programy MMF
Zmluvy tohto typu už uzavreli aj členské štáty EÚ Maďarsko, Lotyšsko, ako aj Ukrajina, Bielorusko a Srbsko. V podstate je aj veľká podporná pôžička pre Rumunsko uzavretou záležitosťou. V prípade Lotyšska, Maďarska a Rumunska sa na podporných pôžičkách podieľa aj EÚ a v prípade Lotyšska aj niektoré členské štáty. Vedúcu úlohu pri stanovovaní s pôžičkou spojenej hospodársko-politickej orientácie zohráva MMF. Toto smerovanie je však v protiklade k západoeurópskym krajinám extrémne reštriktívne. Týmto sa zvýrazňujú prehlbujúce sa deliace čiary v samotnej EÚ, o čom sa diskutovalo na poslednom alternatívnom Ecofine v Prahe. Na základe hospodárskej politiky patria štáty východnej Európy, ktoré kríza postihla výrazne, skôr do skupiny východoeurópskych štátov, ktoré nie sú členmi únie, než k ostatným členským štátom.
Jediný podstatný rozdiel politiky MMF spočíva v tom, že pre západné banky vo východnej Európe stanovuje aj naďalej dostupnosť pôžičiek , aby sa tým zabránilo dramatickému zrýchleniu krízy. Túto politiku je možné vysvetliť tým, že zahraničné banky takmer vo všetkých štátoch tohto regiónu sú omnoho dominantnejšie ako v iných častiach sveta. S výnimkou Bieloruska, kde zahraničné banky nehrajú nijakú významnú rolu, je politika MMF v protiklade s krátkodobými záujmami bánk a patrí k základným krokom programov fondu zameraných na priamu stabilizáciu a podporu finančného sektora, v ktorom dominujú zahraničné banky. Ako červená niť sa naďalej vinie zmluvami s MMF extrémne reštriktívna fiškálna politika. Extrémne reštriktívny charakter tejto politiky je silne výrazný predovšetkým v prípade Lotyšska. Tu suspendoval MMF pred nedávnom ďalšie vyplácanie pôžičky, pretože deficit rozpočtu bude z dôvodu silnejšieho prepadu HDP, než sa predpokladalo, výrazne vyšší. Teraz požaduje MMF ďalšie skracovanie rozpočtu, čo by mohlo urýchliť prepad HDP.
Politika MMF má sčasti otvorene deflačné zameranie. Napríklad v Lotyšsku sa platy vo verejnej službe znížili o 15 percent. Aj v iných štátoch patrí znižovanie alebo zmrazenie platov vo verejnej službe či dôchodkov k štandardnej súčasti programu. Prispôsobovanie má evidentne prebiehať prostredníctvom tlaku na ceny a poprípade na hladinu cien. Takýto pokus sa uskutočnil aj v Argentíne počas deväťdesiatych rokov. Tam to nefungovalo. Znehodnocovanie, ktoré sprevádzala banková kríza a silná recesia, sa ukázalo ako nevyhnutné. Toto by mohlo platiť aj pre východnú Európu. V tomto regióne sa už v Lotyšsku, Litve, Maďarsku a Bulharsku objavili aj prvé masové protivládne demonštrácie v kontexte rapídneho schudobnenia. V Lotyšsku už musela odstúpiť vláda, v Maďarsku odstúpil premiér. Chýbajú však alternatívne politické sily. Na demonštráciách sa síce kritizovalo antisociálne zameranie antikrízovej politiky a napríklad v Lotyšsku sa požadovala spravodlivejšia daňová politika, avšak demonštranti nespochybnili prílišnú koncentráciu na udržanie výmenného kurzu.
V Lotyšsku vyvíja miestna vláda spolu s MMF snahu obísť znehodnotenie meny urýchleným prijatím eura. Tento krok má byť zakomponovaný v zmluve s MMF. V podobnom smere sa uvažuje aj v Maďarsku. Na jednej strane sa však objavujú pochybnosti, či sa (relatívna) stabilizácia meny podarí v takom krátkom časovom období. Na druhej strane sa pochybnosti zameriavajú na to, či tieto ekonomiky vôbec dokážu zvládnuť zavedenie eura v produktívnych sektoroch a či je eurozóna schopná uniesť ďalších členov so štrukturálne vysokými deficitmi bežného účtu. Už teraz musia Grécko, Portugalsko a Španielsko platiť vysoké príplatky pri nových štátnych dlhoch, a to nielen z dôvodu deficitov bežného účtu. V eurozóne sa jasne črtá zlomová línia medzi centrom a perifériou.
Ešte dramatickejšie sa kríza prejavuje vo východoeurópskych štátoch mimo EÚ. Na Ukrajine sa vyhrotili problémy s devízami až tak, že vláda prednedávnom zaviedla – veľmi zmysluplne – kontrolu devíz. Aj v následníckych štátoch Juhoslávie sa situácia evidentne zhoršuje. V Bosne a Hercegovine sa pravidelne nevyplácajú mzdy, ako nedávno informoval bosniansky týždenník Global. Odhaduje sa, že okolo 30 až 40 percent obyvateľstva sa považuje za „sociálne ohrozených“. Vytvorila sa tu široká aliancia siahajúca od odborov, cez mimovládne organizácie až po vojnových veteránov. Zároveň sa v Bosne a Hercegovine prejavujú odstredivé politické tendencie ešte silnejšie ako v minulých rokoch. Aj v ďalších následníckych štátoch Juhoslávie je už sociálna situácia napätá a nezamestnanosť extrémne vysoká. Vojnové rany sa ešte poriadne nezahojili, a tak je zraniteľnosť voči kríze obzvlášť vysoká.
Rakúske banky v problémoch
Ak by sa kríza naďalej zostrovala vo východnej Európe, malo by to spätné následky aj v jej západnej časti. Na jednej strane by sa prepadávali exporty do tohto regiónu, na druhej strane by boli silne zasiahnuté niektoré západné krajiny. To platí predovšetkým pre Rakúsko, Grécko, Belgicko a Švédsko. Rakúske banky totiž výrazným spôsobom expandovali do východnej Európy. Okrem baltských krajín a trochu obmedzenejšej prítomnosti v Poľsku majú početné dcérske banky v regióne, ktoré majú mnohokrát vedúcu úlohu v tamojších bankových systémoch. Týka sa to aj silne postihnutých krajín ako Rumunsko a Chorvátsko. Výška poskytnutých úverov rakúskych bánk v tomto regióne dosahuje 70 percent HDP tejto krajiny. Pre viaceré krajiny sú rakúske banky hlavným veriteľom. Platí to napríklad pre Rumunsko, kde na rakúske banky pripadá 40 percent zahraničných pôžičiek, alebo Chorvátsko (36,9 %), Maďarsko (25,3 %) a Ukrajinu (27,7 %).
Rakúske banky sa tak vo východnej Európe angažujú omnoho viac ako banky iných európskych krajín, čo najnovšie dokazuje aj pracovná správa MMF, ktorú vypracovali Andrea M. Maechler a Li Liang Ong. Bankové pôžičky v tomto regióne na konci roka 2007 dosahovali v prípade Belgicka 26,3 percenta, Grécka 21,9 percenta a Švédska (s vysokou koncentráciou v baltských krajinách) 18,6 percenta. Nie je teda nijaký zázrak, že rakúska vláda tlačí na európsky podporný balíček pre východnú Európu. Odpruženie krízy by bolo zmysluplné. Jednotlivé opatrenia sa už prijali, ale nie dostatočne. Rámec pre pôžičky na podporu bežného účtu štátov, ktoré nie sú členskými štátmi eurozóny, sa do konca marca tohto roku zvýšil na 50 miliárd eur. Na konci februára dohodnutý kreditný balík od EBRD, EIB a Svetovej banky dosahuje výšku 24,5 miliárd, čo je nedostatočné. Ani jeden druh podporných programov sa nespája s hospodársko-politickými iniciatívami, ktoré by umožnili dúfať v reálnu stabilizáciu a nový ekonomický smer regiónu.
Rakúska vláda a tiež Európska komisia podľa všetkého považujú krízu vo východnej Európe za prechodné ochorenie, rozhodne nie za výsledok chybnej rozvojovej stratégie. Lenže presne tým táto kríza je. Globálna kríza zaúčinkovala vo východnej Európe ako urýchľovač tejto krízy. Krízové ingrediencie tu však už boli predtým. Dlhodobá antikrízová stratégia by preto musela štrukturálne znížiť závislosť regiónu od importu. Expanzívne a exportné záujmy v západnej Európe však stoja proti tomu.
Joachim Becker je profesor na Wirtschaftsuniversität vo Viedni a predseda Inštitútu pre politicko-ekonomický výskum (IPE) vo Viedni
Preložil Peter Nedoroščík
