Ministerstvo práce si od médií a opozície vyslúžilo ďalší výsmech a kritiku za najnovší informačný leták o II. pilieri dôchodkového systému. Je priam neuveriteľné, ako mu vyčítajú tendenčnosť a jednostrannosť práve tí, ktorým pred rokmi (a v podstate dodnes) vôbec neprekážala a neprekáža tendenčnosť a absolútna informačná prázdnota reklamných kampaní dôchodkových správcovských spoločností (DSS) a vlastne aj onoho ministerstva v čase, keď mu „velil“ Ľudovít Kaník.
Ľahšie pochopiteľný a pravde bližší opis toho, v čom spočíva dôchodková „reforma“, by v skutočnosti mal vyzerať asi nasledovne:
Dojička – investorka
Teta Marka z Hornej Dolnej ráno o tretej ide podojiť kravy a obriadiť statok. O deviatej si umytá sadá k počítaču. Na internete si vyhľadá investičné stránky, posúdi posledný vývoj na svetových burzách a skontroluje stav svojho dôchodkového účtu v II. pilieri. Po chvíli uvažovania vydá pokyn pre svoju DSS, aby časť z jej prostriedkov presunula v súlade so zákonom o dôchodkovom starobnom sporení z konzervatívneho do rastového fondu. Po poobedňajšom dojení, len čo dá deťom večeru a skontroluje ich úlohy do školy, si večer znova sadne k počítaču. Keďže jej skončilo dvojročné obdobie viazanosti na DSS, analyzuje už niekoľko týždňov, ktorá DSS bude lepšie zhodnocovať peniaze odložené na dôchodok. Dnes sa rozhoduje, a už zajtra sa vyberie do najbližšej pobočky Sociálnej poisťovne (SP) vybaviť prechod ku konkurenčnej DSS v súlade s § 64 b zákona o starobnom dôchodkovom sporení.
Samozrejme, znie to absurdne, ale nie preto, lebo ide o zjednodušený príklad, ale preto, lebo poskytuje pravdivý obraz toho, ako by mal vyzerať dôchodkový systém, ktorý je výsledkom „reformy“ Mikuláša Dzurindu, Ivana Mikloša a Ľudovíta Kaníka. Je zrejmé, že zamestnávateľ tety Marky v súlade so zákonom bude odvádzať v jej mene povinné odvody do SP a teta Marka bude očakávať od štátu, ktorý tieto odvody nariadil a mocenskými nástrojmi ich vynucuje plniť, službu. Tou službou je poistenie jej individuálnych sociálnych rizík, ktoré ju môžu v živote postretnúť.
(Ne)funkčný systém
Teta Marka je vďačná životu, že ju riziká zatiaľ obišli a jej samotnej i rodine sa darí, ale predsa je spokojná, že ak by ju aj ohrozovali, môže pokojne spávať. Dokonca ani nevie, aké sú to riziká, pretože keď udrú, funkčný systém sociálneho poistenia sa postará o naplnenie svojho poslania. V povinnom systéme tetu Marku vôbec nezaujíma vývoj na finančných trhoch, ani to, či má mať svoje aktíva v konzervatívnom alebo vo vyváženom fonde. Zaujíma ju však, či v prípade úrazu bude ošetrená a či bude v prípade straty schopnosti pracovať dostávať invalidný dôchodok, v akej výške a či jej štátom vynútená, a teda aj štátom garantovaná penzia umožní žiť v starobe dôstojne.
Voľakedy trochu špekulovala nerobiť, ale rýchlo zistila, že sa jej to nevyplatí, lebo by si znížila penziu. Má tri deti a dala ich študovať, lebo vedela, že jej štát penziu zvýši z daní, ktoré jej deti vyprodukujú. Štát jej na individuálny účet posiela časť daní, ktoré platia jej pracujúce deti. Odborne povedané, tete Marke sa zvýši kvalita života, ak bude vedieť, že v situáciách, ktoré ona ako jednotlivec nevie a nemôže ovplyvniť, tu bude funkčný systém, z ktorého dostane primerané sociálne zabezpečenie, kryjúce riziká sociálneho charakteru.
Reformné zatajovanie pravdy
To vytvára dôležitý pocit bezpečia a spokojnosti tety Marky. Tetu Marku z Hornej Dolnej teda reálne zaujíma, hoci to možno nevie vyjadriť slovami, za akých podmienok môže prežívať svoj život v primeranom sociálnom bezpečí a čo pre to musí urobiť. To je to, čo vytvára podstatnú časť kvality života tety Marky. Teta Marka má približne takúto víziu funkčného systému sociálneho zabezpečenia.
Niet pochýb, že takto si funkčný sociálny systém, vrátane systému dôchodkového zabezpečenia, predstavuje každý normálny človek. Lenže systém, ktorý je založený na povinnom investovaní časti sociálnych odvodov na finančných trhoch, je pravým opakom. Na jednej strane núti ľudí povinne platiť časť svojich príjmov na čosi, čo by im malo pomôcť slušne prežiť v čase, keď už pracovať nebudú môcť, lenže na druhej strane im to vôbec negarantuje. Od radového občana, ktorý na to nemá vzdelanie, praktické skúsenosti ani čas, vyžaduje, aby nielen povinne platil, ale aby sa zároveň sám postaral o to, čo sa s tými peniazmi potom deje. Aby sa popri dojení vyznal aj vo svetových finančných trhoch a ich zložitých produktoch.
Problém tkvie v tom, že takto to v čase „reformy“ ľuďom nikto nevysvetlil. Lebo vtedajší mocipáni sa báli, že by ľudia zistili, pre koho je v skutočnosti celý systém prínosný.
Autor je ekonóm
