I.
Najradšej mám, keď spím a nič sa mi nesníva.
Vtedy nie som, nič nie je, ani démon nie.
Bohužiaľ sa vždy po istom čase zobudím.
Dvanásťročná Ema, ležiaca v posteli, roztvorí oči.
Zrazu som, všetko je a démon je tiež.
Odhrnie paplón, posadí sa. Vstane, prejde pár krokov po priestrannej, dobre a štýlovo zariadenej dievčenskej izbe.
Volám to démon, ale neviem presne, čo to je.
Je tajomný, hrozný a rozkladá ma.
Som už skoro celá rozložená.
Zastane pred širokým zrkadlom, ťahajúcim sa po výške celej steny.
Zvláštne, že vyzerám tak celistvo.
Prejde k vstavanej skrini, odsunie na nej dvere. Ukáže sa množstvo šiat zavesených na vešiakoch a poskladaných na policiach.
Je mu celkom jedno, čo si oblečiem.
Ema sa načiahne po tričku a džínsoch, ktoré má najbližšie k ruke a začne sa prezliekať.
Keď je hotová, príde ešte raz pred zrkadlo. Pokúsi sa o úsmev. Ústa ju poslúchnu, ale oči nie.
Podíde k dverám, otvorí ich a vojde na chodbu vily.
Viem, že démon je len vo mne.
Všetci ostatní sú O.K.!
II.
Ema zastane vo vnútri vily na mieste, kde sa končí dlhá chodba a začína sa rozľahlá hala, ktorá plynulo prechádza do veľkej jedálne s kuchyňou. Zariadenie je biele, so sklenými a kovovými doplnkami.
Na opačných koncoch dlhého jedálenského stola sedí jej otec a mama. Obaja pôsobia zaneprázdnene a nezúčastnene. Otec, v čiernom obleku s kravatou, má pred sebou notebook a na monitore čosi sústredene sleduje. Pritom automaticky usrkáva z kávy.
Mama má pred sebou rozložené akési papiere, zaujato ich študuje a čosi si značí do diára. Pritom zahrýza do croissantu.
Moji rodičia si rozumejú aj bez slov.
Ema príde k stolu ticho ako motýľ, odsunie stoličku v jeho strede a sadne si.
Sotva ju zaregistrujú.
Spomedzi množstva dobrôt, ktoré na stole stoja nedotknuto ako plastiky na výstave, si vyberie jogurt. Odtrhne viečko, vnorí do neho lyžičku a pokúsi sa naň sústrediť rovnako ako rodičia na svoje záležitosti.
Len ja si neviem rozumieť bez slov.
III.
Ema, otec a mama vyšli z domu. Je to obrovská, dosť gýčová stavba.
Prechádzajú cez udržiavanú záhradku smerom k bránke. Nasadnú do auta parkujúceho pred domom. Otec za volant, mama vedľa neho, Ema dozadu.
Patrik naštartuje a auto sa nehlučne pohne po ceste.
Vyjde z vilovej štvrti a zamieri na hlavnú cestu. Ema pozoruje otca. Zazvoní mu mobil. Zdvihne ho a pri jazde telefonuje.
Môj otec je akcionár. Ja veľmi akčný.
Patrik sa nachádza v presklenej kancelárii v nejakej výškovej budove s výhľadom na celé mesto. Sú tam pohovky z čiernej kože, čierny stôl a veľa komunikačných prístrojov, ktoré pípajú ako mimozemská stanica. Patrik telefonuje.
Patrik beží na bežiacom páse vo fitnescentre alebo v suteréne vlastného domu. Hoci zostáva na mieste, beží ako o dušu. Telefonuje pri tom.
Keď niečo chce, vždy nájde tú najrýchlejšiu cestu, ako to získať.
Keď chce spať, vezme si prášky na spanie.
Zadýchaný Patrik vbehne priamo z bežiaceho pása do spálne vo vile. Zhodí si oblek, pod ním má elastický športový dres. Z nočného stolíka vyberie prášky na spanie. Dva z nich si nasype do úst a zapije vodou.
V tom momente padne na posteľ ako poleno a spí.
IV.
Auto zastane pred staršou budovou v peknom parčíku. Parkuje pred ňou veľa áut, vystupujú z nich deti so školskými taškami a kráčajú k budove.
Otec s mamou na predných sedadlách sa na rozlúčku pobozkajú.
Otec mamu veľmi ľúbi.
Kúpil jej školu.
Mama je v nej riaditeľkou.
Ema s mamou vystúpia z auta a zabuchnú za sebou dvere. Mama vykročí k škole krokom hrdého páva. Ostatné deti aj ich rodičia ju zdravia.
Ema s mamou vojdú do budovy. Mama sa od dcéry odpojí a zamieri k chodbe chodby, na konci ktorej sú kožené dvere s nápisom riaditeľka. Zabuchne ich za sebou.
Ema pokračuje po tmavej chodbe. Vojde do triedy, kde je už veľa dvanásťročných panáčikov.
Ja som v nej žiak.
Ema si sadne do jednej lavice. Nikto jej nevenuje zvláštnu pozornosť.
Zvoní. Do triedy vkráča učiteľka. Celá trieda sa postaví zborovo – ako vojsko, Ema takisto.
Nemám nič výnimočné.
Učiteľka urobí isté gesto a všetci si sadnú.
Okrem démona.
Celá trieda je vzorne sklonená nad písomkou z matematiky. Deti ťukajú do kalkulačiek a píšu za rovná sa čísla. Víťazne ich dvakrát podčiarknu.
Ema na svoj papier len zúfalo hľadí. Číslice na ňom chaoticky poskakujú, preskakujú riadky a zoskupujú sa do bizarných obrazcov.
Démon je stále vo mne. Znervózňuje ma. Nemôžem sa na nič sústrediť.
Emin papier bez akýchkoľvek výsledkov leží na katedre. Učiteľka naň napíše veľkú červenú päťku a vyčítavo pozrie na Emu. Eme ovisnú ramená.
Som nedostatočná.
Moja rodina sa za mňa musí hanbiť.
V.
Za okrúhlym, pekne prestretým stolom, v útulnej jedálni rodinného domu sedí rodina.
Ema, mama, otec, babka, dedko, ujo a bratranec.
Stretávame sa každú nedeľu v dome starých rodičov.
Dedko otvára šampanské.
Naše stretnutia sú vždy malou oslavou.
Všetci sa postavia a dedko rozlieva do pohárov.
Vzájomné pripíjanie. Štrngnutia, priame pohľady do očí a úsmevy.
Ema klopí zrak.
Nechcem im to kaziť, preto sa sústredím na polievku.
Rýchlo si sadne a s neprimeranou sústredenosťou začne jesť polievku.
Babka zahŕňa otca úsmevmi, ustavične ho núka, a keď sa otec zdráha, zoberie mu tanier a vybuduje na ňom monumentálnu pyramídu z jedál.
Babka odmeňuje otca za to, že je taký akčný.
Babka potom zoberie ujov tanier a vybuduje na ňom kópiu predošlej pyramídy.
Uja neodmeňuje, ale ľúbi. Je jej jediný syn.
Mama si naberá sama. Babka ju zjavne prehliada. Je medzi nimi zvláštny odstup.
A s mojou mamou si rozumie aj bez slov.
Obed je v asi v polovici, nad stolom prúdi uvoľnená konverzácia.
Všetci sa tu cítia výborne, iba mňa rozkladá démon. Dúfam, že sa nerozsypem práve teraz.
Ema sa usilovne sústredí na tanier, ako na jediný pevný bod.
Ujo rozpráva nejaký fór. Keď skončí, všetci sa nahlas rozo smejú.
Okrem Emy.
Často sa zabudnem zasmiať.
Mrzí ma to.
Ema sa pokúsi zasmiať dodatočne, keď už všetci na vtip zabudli.
Rodina na ňu začudovane pozrie. Ema očervenie.
Chcem spať.
VI.
Večer vo vile sa Ema osamelo potuluje po byte. Z kúpeľne počuť prúd vody. Zastane pri jej dverách a oko pritisne na kľúčovú dierku. Pod sprchou prebieha veľmi typická erotická scéna medzi mamou a otcom.
Moji rodičia sú stále sexi. Preto sa často navzájom dotýkajú.
Mňa sa nikto nedotýka, asi nie som sexi.
Určite nie.
Démon rozložil moje hormóny.
Dom je ponorený v šere.
Ema príde od obývačky. V strede veľkého gauča je ponorená Izabela a fascinovane hľadí na plazmovú telku zavesenú na stene. Otvorené ústa si pri tom sústavne plní pukancami z papierového vrecka.
Ema nehlučne zastane za gaučom a pozrie na telku.
Prebieha tam dramaticky vypätá scéna, v ktorej centre stojí žena s monumentálnym poprsím.
Bez veľkých pŕs nikdy nezažijem veľký príbeh.
A nezaujmem svoju mamu.
Izabela zašmátra vo vrecku.
Ema odíde z izby.
VII.
Ema stojí pred zrkadlom vo svojej izbe.
Moji rodičia mi dali meno Ema. Myslím, že tým chceli niečo povedať. Myslím, že si predstavovali celkom iné dieťa, ktorým som sa nestala.
Sústredene pozrie na svoj odraz.
Aspoň ja tam nevidím Emu Hotovú, ale povedzme… Jozefínu Zaseknutú.
Ľahne si na posteľ, tvárou k plafónu.
Keď je babka na dne, ide do kostola na nízkokalorickú oblátku.
Pod klenbou sa vznáša krásna organová hudba. Babka čaká v rade na sväté prijímanie. Kňaz jej vloží do úst hostiu.
Babke na tvár vystúpi blažený výraz a so zavretými očami kráča dozadu.
Ema vyberie zo stola balenie čokoládových oblátok.
Mňa utešia iba čokoládové oblátky, ktoré majú…
Ema študuje údaje na obale.
2 170 kalórií!
Nechcem vidieť, ako dopadnem.
Ema sa na seba pozrie do zrkadla, kde stojí ona v spodnej bielizni, ale má asi o sto kíl viac.
V momente údesu jej ruky vyletia na tvár a zakryjú oči.
Oblátky spadnú na zem. Už ich nezdvihne.
Ľahne si na posteľ.
Zo spania sa nepriberá.
Ale pod zavretými očami má nepokoj.
Mám z matiky päťku, ale jeden príklad ešte musím zvládnuť. Keď otec zje dva prášky na spanie, zaspí na päť hodín. Koľko práškov musím zjesť ja, aby som zaspala navždy?!
Vstane, vyjde zo svojej izby a kráča k spálni rodičov. Prikradne sa k nočnému stolíku, otvorí ho a s chvatom vyberá prášky na spanie. Váha, koľko si ich zobrať.
Veľa!
Vyberie všetky a beží preč.
VIII.
V krematóriu na katafalku leží truhla. V prvej lavici stojí zdrvená rodina.
Tvária sa, akoby sme sa už nikdy nemali vidieť.
Ale to nie je pravda. Ja ich vidím stále, dokonca oveľa lepšie ako predtým.
Vidím ich zvnútra!
Oslepuje ma hrozné poznanie.
Ja som sa len nakazila.
Démon je v nich!
Truhla začne za zvukov smútočnej hudby pomaly klesať dolu.
Čo už.
