Odborári sa zasa musia biť za existenciu minimálnej mzdy. Podľa niektorých zamestnávateľských zväzov by sa totiž zrušenie tohto nástroja sociálnej solidarity, ktorí v posledných rokoch zavádzali aj štáty, ktoré o ňom predtým nechceli ani počuť, malo stať ďalším protikrízovým opatrením. Nie navždy, ale aspoň „na obdobie krízy“. Tieto návrhy sú výsostne ideologické, lebo štatistiky jasne dokazujú, že pod „odtrhnutí“ výpočtu rôznych iných dávok a odvodov od úrovne minimálnej mzdy, nemá s ekonomickou výkonnosťou nič spoločné.
Prípadné zrušenie minimálnej mzdy by firmám nijakým spôsobom nepomohlo prekonať negatívne dopady krízy. Táto mzda je totiž taká nízka, ale predovšetkým ju poberá také mizivé percento zamestnancov, že by to v oblasti nákladov podnikateľom neprinieslo nijakú úľavu.
Ďaleko za Západom
Zákon hovorí, že minimálna mzda má byť najmenej vo výške, ktorá je násobkom súčasnej sumy a koeficientu rastu priemernej mzdy za predchádzajúci rok. V budúcom roku by to teda malo byť 319 a pol eura. Odborári už v zmysle zákona vyzvali sociálnych partnerov, aby o budúcoročnej výške minimálnej mzdy začali rokovať, lebo inak by sa mohla opakovať nepríjemná skúsenosť, keď sa zamestnanci a zamestnávatelia nedokázali celé mesiace dohodnúť. A vláda donútená touto situáciou siahla po mechanizme, ktorý jej umožňuje rozhodnúť s ohľadom na postoje sociálnych partnerov, ale aj bez ich dohody, pričom by však mala brať do úvahy vývoj podielu čistej minimálnej mzdy z čistej priemernej za predchádzajúce dva roky, ako aj vývoj produktivity práce.
Odborárom sa „zajačie“ úmysly niektorých zamestnávateľov nepáčia, lebo na Slovensku sú slovenské mzdy, ale ceny už zväčša máme ako v (západnej) Európe, kde sa však zarába oveľa lepšie, ako u nás. „V podmienkach jednotného trhu EÚ, kde jedným z hlavných znakov je voľný pohyb tovarov a služieb, a preto sa ceny vyrovnávajú na úroveň európskych, rast miezd zaostáva,“ upozorňuje hovorca Konfederácie odborových zväzov (KOZ) Otto Ewiak.
A je to vidieť. Aj naša priemerná mzda patrí medzi najnižšie v únii, v roku 2007 napríklad tvorila len 15,8 percenta z priemernej mzdy v Dánsku. Naša čistá minimálna mzda presahuje sumu zákonom stanoveného životného minima pre dospelého človeka iba o 30 percent, čo znamená veľmi problematickú motiváciu pracovať a priam katastrofálne „ocenenie“ ľudí, ktorí sa rozhodnú nežiť na úkor spoločnosti, ale poctivo si zarábať.
Iba dve percentá
Ako-tak potešujúcim faktom teda zostáva len to, že podľa oficiálnych štatistík dostávali minimálnu mzdu vlani iba dve percentá zamestnancov. Ak k tomu prirátame aj tých, ktorí pracujú za minimálnu mzdu na čiastočný úväzok, na sezónnych prácach a podobne, ich počet nepresiahne šesť percent. Drvivá väčšina zamestnancov teda zarába viac a nie je odkázaná na tento typ zákonnej ochrany. Nemožno však vylúčiť, že do tejto skupiny nepadne viac ľudí najmä z odvetví, ktoré sú najviac ohrozené krízou. Pri porovnaní so životným minimom a berúc do úvahy hoci len minimálne náklady zamestnanca na prácu (dochádzanie, stravovanie a pod.) je jasné, že dostať sa na úroveň minimálneho platu znamená pre týchto ľudí dostať sa na hranicu chudoby.
Tieto štatistiky sú však zároveň dôkazom, že drvivá väčšina zamestnávateľov platí svojim ľuďom viac, než podľa zákona musí. Vyše 90-ich percent zamestnancov a ich zamestnávateľov sa teda minimálna mzda netýka a môže im byť jedno, či sa zvýši, alebo zníži. Ekonomika drvivej väčšiny podnikov by týmto opatrením nebola dotknutá. Iba že by sa chystal hromadný „útok“ na najzákladnejšie práva zamestnancov. Lenže nijaké akokoľvek nízke náklady nevytvoria zahraničný odbyt a navyše by ďalšie znižovanie príjmov ľudí u nás negatívne zasiahlo ešte aj domácu spotrebu. Zrušenie minimálnej mzdy jednoducho nemá s krízou nič spoločné. Je to nezmysel teraz, rovnako ako v dobrých časoch.
Autor je ekonomický novinár
