V rámci dejín kapitalizmu ekonómovia analyzujú sedem až dvanásť veľkých kríz. Tá súčasná je jednou z nich. Rozlíšiť možno tri alebo štyri druhy kríz. Prvý a druhý druh – drobné ekonomické poklesy trvajúce jeden, dva roky a výkyvy zapríčinené konkrétnymi politickými rozhodnutiami, možno zjednotiť do spoločnej kategórie. Druhou, podstatnejšou kategóriou sú štrukturálne krízy. Ekonomický systém po nich už nie je taký, ako bol predtým. Aj keď jeho podstata zostáva, významne sa premení. Príkladom je kríza v 30. rokoch, ktorá vyústila do neblahých politických následkov v podobe druhej svetovej vojny. Menšia štrukturálna kríza prebehla v 70. rokoch. Nasledovali po nej zmeny finančnej politiky a uvoľnenie ekonomiky. Veľké štrukturálne zmeny prichádzajú podľa Kondratievovho cyklu alebo iných teórií každých 60 až 80 rokov. Posledná prebehla pred osemdesiatimi rokmi, a tak ako vtedy, keď od pádu newyorskej burzy do zvolenia Hitlera prebehli štyri roky, prichádza z USA do Európy s určitým oneskorením. Dnes prebieha všetko rýchlejšie, takže ak v USA v súčasnosti pribúda každý mesiac 500- až 600-tisíc nových nezamestnaných, do Európy príde podľa ekonómov táto vlna na konci roka alebo na budúci rok. K veľkým ekonomickým poklesom došlo na Západe už na konci 80. rokov. Vďaka pádu sovietskeho bloku sa však otvorili nové východné trhy, ktoré oddialili krízu z nadprodukcie. Na konci 90. rokov bola zo Západu transponovaná vlna krízy do juhovýchodnej Ázie, kde ju „odniesli“ ázijskí tigri. Neodrazila sa však v globálnej politike. Tú najviac poznačuje štvrtý druh krízy – systémová kríza, ktorá vedie k zmene systému. Aj tí, ktorí sa domnievajú, že súčasný globálny kapitalizmus nefunguje a sú jeho najväčšími kritikmi, sa však väčšinou domnievajú, že v súčasnosti nejde o systémovú, ale o štrukturálnu krízu, kapitalistický systém neskolabuje. Už Marx hovoril, že nijaký systém sa nezrúti, kým sa nevyčerpajú všetky metódy jeho rozvoja, a tento systém má v globálnom rozmere ešte určitý potenciál.
Hráči na ekonomickej šachovnici
V súčasnom období transnacionálneho a globálneho kapitalizmu nie je dôležité, ako sa na vec pozerajú jednotlivé krajiny, najmä nie tie malé ako Česká republika či Slovensko. Tie môžu konať iba v rámci medzinárodných celkov a nedokážu izolovanie nastoliť špecifickú ekonomiku. Relevantnejším aktérom ekonomického diania sú preto makroregióny. Šesť hlavných „hráčov“ sú USA, EÚ a štáty BRIC (Brazília, Rusko, India, Čína). Posledná menovaná skupina štátov sú tzv. emerging powers – narastajúce ekonomiky, ktoré hrajú špecifickú úlohu a nie sú národnými štátmi v doslovnom zmysle.
Napríklad India s viac ako miliardou obyvateľov má taký voľný federálny systém, že v niektorých štátoch vládnu neoliberáli, v iných sociálni demokrati, v Západnom Bengálsku a Kerale komunisti, inde konzervatívci. Je taká pluralitná, že pripomína viac makroregión ako národný štát s jednotnou politikou. Podobne Čína. Systém je tam síce omnoho homogénnejší ako v Indii, zároveň sa tam však nachádza viac ako 500 zón voľného obchodu, kde vládne neobmedzený neoliberalizmus. Potom je tu komunistická vláda a napokon niekoľko provincií, kde sa aplikuje európsky model sociálneho zabezpečenia. Čína s viac ako miliardou obyvateľov je v súčasnosti tretia najväčšia ekonomika na svete. Brazília je ťahúňom Únie juhoamerických národov, ktorá sa čoraz viac integruje, aby vytvorila určitú protiváhu globálnemu kapitalizmu. Brazília s Venezuelou vytvorili Banku Juhu, aby boli nezávislé od Svetovej banky, peniaze si za výhodných podmienok poskytujú samy. Celá Južná Amerika okrem Kolumbie a čiastočne Čile je ľavicová. Jednotlivé makroregióny zaujímajú ku kríze rozličné stanoviská. V Európskej únii nie je záujem, aby po kríze pokračoval neoliberálny systém. Uprednostňuje návrat ku keynesianizmu, no nie ku keynesianizmu národného štátu, ale k makroregionálnemu keynesianizmu. EÚ presadzuje zmenu v MMF a jeho významnú transformáciu. Nechce novú inštitúciu, ale významné zmeny a zásadnú reguláciu finančných a ďalších ekonomických tokov. Dôraz na ekonomické stimuly, ktorý je veľmi silný v USA, je v EÚ relatívne slabý. V USA si neželajú premenu ekonomického systému. Snažia sa naštartovať ekonomický systém tak, aby znova fungoval; neželajú si štrukturálnu redefiníciu. Chcú ekonomiku stimulovať, nie regulovať. Hlavný rozdiel medzi USA a EÚ teda je, že Spojené štáty americké chcú kontinuitu ekonomického systému, Európa si želá návrat ku keynesianizmu. Británia zaujíma stanovisko kdesi medzi EÚ a USA, v mnohom sa prikláňa skôr k Amerike. Brazília je za podstatnejšiu reformu viacerých medzinárodných inštitúcii, nie iba posilnenie alebo zmenu MMF. Odtrhla sa od Svetovej banky a chce takto, ba ešte razantnejšie postupovať naďalej. Reformu MMF žiadajú aj Rusko a India. Tá chce tiež posilniť ázijskú regionálnu kooperáciu aj kooperáciu so západnými krajinami. Ani jedna z krajín nechce obmedziť obchod, iba finančné špekulácie.
Kto zvoní doláru do hrobu
Dolár bude zrejme naďalej klesať. USA robia veľké finančné stimuly, majú obrovský zahraničný aj vnútorný deficit a krajina je zadlžená. Stimuly môžu viesť k inflácii, ktorá zníži zahraničný dlh. Tomu sa potrebuje vyhnúť Čína, ktorá vo veľkom nakúpila obligácie. Začala sa teda usilovať o čosi, čo ešte pred rokom odmietala, pretože chcela zachovať dobré vzťahy s USA – o novú globálnu rezervnú menu. Pridáva sa k nej Brazília. Rusko postupuje zatiaľ opatrne, pretože sa potrebuje najprv dohodnúť s USA na novom vojenskom usporiadaní a rokuje o radare v Česku a o raketách v Poľsku. Keď však rokovania ukončí, pravdepodobne pridá svoj hlas k volaniu za novú globálnu rezervnú menu. Petrodolárové štáty v Perzskom zálive o tom tiež začínajú uvažovať – pred rokom ešte odmietali, dnes diskutujú. Nová globálna rezervná mena by nebola mena jedného štátu, ani žiadne monetárne esperanto, ale kôš mien založený na kľúčových svetových menách (eura, jenu, zrejme juanu a nejakej „petromeny“), vrátane dolára.
Experti radia regulovať
Kľúčovou expertnou skupinou súčasnosti je skupina laureáta Nobelovej ceny Josepha Stiglitza. Zaoberá sa svetovou finančnou krízou a jej dopadmi na rozvoj a je poradným orgánom generálneho tajomníka OSN. Na 63. zasadnutí Valného zhromaždenia na konci marca tohto roku Joseph Stiglitz prezentoval závery svojej skupiny, o ktorých sa v súčasnosti rokuje. Stiglitz navrhuje regulovať systém, a nie pokračovať v neoliberalizme, ktorý v EÚ skrachoval. Chce globálnu ekonomickú koordinačnú radu, ktorá by bola stálym orgánom pri OSN. Podporuje čínsky návrh novej globálnej rezervnej meny a zníženie daní pre najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva sveta. Takže nijaké rovné dane, ale progresívne zdanenie pre tie vrstvy obyvateľstva, ktoré by sa inak mohli dostať do ťažkej finančnej situácie a nebezpečne voliť – tak ako pred druhou svetovou vojnou. Komisia vo svojom dokumente hovorí o makroekonomickej politike a navrhuje skôr zvýšenie spotreby než daňové škrty. Kritizuje veľké stimuly, ktoré robia USA, a explicitne hovorí o keynesiánskom modeli. Ide o návrh na zavedenie globálneho keynesianizmu, nie keynesianizmu národného štátu. Vzťah Stiglitzovej komisie k neoliberalizmu výstižne ilustruje výrok jej člena Roberta Bissio, riaditeľa organizácie Social Watch. (Social Watch je medzinárodná sieť organizácii za sociálno-ekonomické a kultúrne ľudské práva, na rozdiel od Amnesty International, ktorá sa zameriava najmä politické a občianske práva.) Model trickle down – teóriu presakovania, ktorú razí neoliberalizmnus, teda že dôležité je, aby najprv zbohatli bohatí, potom môžu bohatnúť aj chudobní, k nim to „presiakne“, komentoval slovami: „Metafora, že ak sa zdvíha veľká loď, tak sa na nej na vlne zdvihnú aj malé lode, je falošná. Skôr by sme mali teóriu presakovania chápať ako model Titaniku – zachránia sa ženy a deti z prvej triedy, ostatní zomrú.“
Svetové sociálne fórum pripomína karneval Aktérom, ktorý ponúka riešenie globálnej ekonomickej krízy, je aj združenie globálnej občianskej spoločnosti a sociálnych hnutí z celého sveta – Svetové sociálne fórum. Má svoje národné a kontinentálne podoby, v globálnej rovine sa odohráva raz za dva roky. Zrodilo sa v roku 2003 v brazílskom Porto Allegre, v regióne, ktorý kladie dôraz na ľavicovú politiku. Stretávajú sa na ňom ľudia z občianskej spoločnosti, sociálnych hnutí, vedci a aktivisti. Chodievajú sem napríklad Walden Bello, Noam Chomsky a ľavicoví prezidenti Latinskej Ameriky. Naposledy, na prelome januára a februára, hostilo fórum mesto Belem v brazílskej Amazónii. Zišlo sa tam viac ako 120-tisíc ľudí vrátane 1 400 reprezentantov amazonských Indiánov. Svetové sociálne fórum pripomína happening, možno karneval. Sú tam vedecké semináre pre dvadsať ľudí, ale aj stretnutia pre sto, päťsto alebo päťtisíc ľudí. Akcia je nesporne zaujímavá, v súčasnosti však nie je jasné, čo bude so Svetovým sociálnym fórom ďalej. Globálna občianska spoločnosť môže reagovať na svetovú hospodársku krízu, ale čo robiť, keď sa ľudia zídu, súhlasia s tým, že neoliberalizmus je v podstate mŕtvy, ale nemajú priamy politický vplyv? Jeden zo zakladateľov fóra Chico Whitaker má tézu, že sociálne fórum je o niečom inom ako politici a politické strany. Je to občianska aktivita a sociálne hnutie, politici tam smú chodiť iba individuálne, sami za seba. Spolupráca však napriek tomu existuje – bez brazílskeho prezidenta Lulu da Silvu a ďalších by napríklad vôbec nebol priestor na usporiadanie akcie. Spolupráca by sa však mala definovať a mala by byť väčšia.
Aktivisti všetkých krajín, spojte sa
Walden Bello hovorí, že Svetové sociálne fórum splnilo svoju úlohu, a teraz by sa malo transformovať do globálneho politického fóra. Chico Whitaker však varuje, že fórum by tak stratilo svoj hlas a legitimitu, zdôrazňuje, že si treba udržať odlišnosť a zostať kritickým hlasom. Aký je však rozdiel medzi občianskou spoločnosť a politickou verejnosťou? Občianska spoločnosť je širší koncept. Vznikala v čitárňach a v kaviarňach, kde občania diskutovali na rôzne témy. Z tohto okruhu sa kryštalizovala určitá podmnožina ako politická verejnosť. Rovnaký postup treba aplikovať aj na Svetové sociálne fórum. Ak sa to nepodarí, tak Svetové sociálne fórum môže skončiť ako veľký karneval, ako Woodstock. Keď globálna kríza, ktorá ešte nedosiahla svoje dno, napokon dopadne a ľudia budú demonštrovať a štrajkovať, nastane možno podobná situácia ako v 30. rokoch 20. storočia a Svetové sociálne fórum dostane svoj hlas. Lenže možno nedokáže nič povedať a bude to politický debakel ako v šesťdesiatom ôsmom. Môže sa stať, že aj táto kríza bude premárnená, že sa globálna občianska spoločnosť neujme svojej úlohy a vládu prevezme napríklad hyprneoliberalizmus, o ktorom už začínajú vychádzať knihy. Nevieme, ako sa táto kríza môže skončiť. Ak bude mať podobné politické dôsledky ako ostatná veľká štrutkurálna kríza, môže viesť k vojenským konfliktom. A ak sa svetová občianska spoločnosť nebude schopná aktivizovať a nevytvorí politické fórum, ak sa jej témy neprediskutujú v OSN a neprijme sa neokeynesiánsky alebo iný globálne regulačný systém, môžeme skončiť po uši v hyperneoliberalizme. Tretí možný scenár je, že kríza vyústi do väčšieho dôrazu na Svetové sociálne fórum a jednotlivé regionálne fóra a zrodí podobný kompromis ako po 2. svetovej vojne. Nie už sociálny štát, ale sociálny makroregión alebo globálne sociálne usporiadanie, svetový neokeynesianizmus. Štvrtý, najmenej pravdepodobný scenár je nástup demokratického socializmu. To by však muselo znamenať, že dnešná kríza nie je štrukturálna, ale systémová. Čo zrejme zatiaľ nie je. Možno ňou bude tá ďalšia…
Prednáška odznela na júnovom Klube Nového slova, spracovala Eva Blažeková
