Podľa toho, čo zaznievalo v médiách, bola okrem výsledkov v eurovoľbách hlavným problémom účasť voličov. Programové otázky boli mimo. Teda nijaká verejná diskusia o tom, čo budú slovenskí europoslanci v Bruseli a Štrasburgu presadzovať. Ak nerátame to, že niektorí kandidáti sa zmienili o potrebe znižovať vysoké náklady, spôsobované existenciou hlavného sídla Európskeho parlamentu vo francúzskom Alsasku. Tak sme sa dozvedeli, že náklady na pravidelné presuny vyše 780 poslancov, ich asistentov, niekoľkých stoviek euroúradníkov a desiatky ton dokumentov sú naozaj gigantické. Zaslúžili by si zápis do Guinesovej knihy rekordov. Možno však zobrať jed na to, že zrušenie štrasburského sídla sa v nastávajúcom volebnom období nepodarí. Francúzi to jednoducho nedovolia.
V jednej televízii vedúca redakcie portálu Euractiv uviedla, že účasť voličov v eurovoľbách sa znižuje už dvadsať rokov. Teraz bol priemer 43 percent. Je to málo, ale zasa nie až strašne málo, pretože v niektorých členských krajinách je podobná účasť v domácich parlamentných voľbách. Potrebné je však vidieť aj to, že v niektorých krajinách, napríklad v Belgicku a na Cypre, bola účasť povinná. Slovenská účasť 19,63 percenta však bola rekordne najnižšia, hoci o dve percentá vyššia ako v prvých eurovoľbách pred piatimi rokmi. Je to veľmi zlá vizitka najmä pre slovenských politikov. Určite to pozorne zaznamenali aj v Bruseli a budú si klásť otázku, prečo to tak je. Jednou z odpovedí určite bude aj to, že z tejto rekordne nízkej účasti vyvodia nielen nízke proeurópske nadšenie a zaujatie voličov, ale aj politikov. Celkove to vyvoláva dojem, že väčšine voličov na Slovensku je únia takpovediac ukradnutá.
Základom je informovanosť
V kampani zaznelo, že podľa výskumu verejnej mienky považovalo 44 percent slovenských respondentov svoju informovanosť za dostatočnú. Dosť málo. Otázkou však je, aká je kvalita tejto informovanosti. Informovanosť je dosť sporadická a kusá. Vyznieva to tak, že v Bruseli sa síce niečo deje, ale nie je to až také ohromujúce, aby to stálo za pozornosť. Celkový dojem je rozpačitý. Kto je vinný? Európska únia určite nie. Časť slovenských politikov viní médiá. Trvalo akreditovaných novinárov je v Bruseli menej ako prstov na jednej ruke. Nemožno očakávať ani nárast, pretože náklady na ich trvalý pobyt sú také vysoké, že ďalšie slovenské médiá si nebudú môcť takýto luxus dovoliť. Ale napríklad STV, ktorá má Bruseli stálu redaktorku, by mohla pouvažovať nad nejakým, dajme tomu týždňovým, alebo dvojtýždňovým magazínom o dianí v európskych inštitúciách. Napríklad o pozadí, súvislostiach, problémoch či stanoviskách parlamentných politických frakcií alebo aj štátov, vrátane Slovenska. Ale aj o zaujímavých stanoviskách jednotlivých poslancov pri príprave rozhodnutí exekutívnych orgánov únie a Európskeho parlamentu. Média o dianí v únii informujú najmä na základe správ svetových agentúr. Toto spravodajstvo je však dosť stručné a správy audiovizuálnych médiách len flešové. Niektorým otázkam s dôrazom na aplikáciu bruselských rozhodnutí na slovenské pomery sa síce printové médiá venujú podrobnejšie v osobitných materiáloch, ale to sú skôr len biele vrany.
Politici
Ako však informovali o dianí v únii politici, predovšetkým europoslanci a eurokomisár? Za celé obdobie počas ich pôsobenia v predchádzajúcom volebnom období veľmi málo. O existencii niektorých z nich sme my voliči takpovediac ani nevedeli. Vynorili sa až počas kampane pred eurovoľbami a z médií sme sa dozvedeli, ako často v europarlamente vystupovali. Ale to, s čím vystupovali, a ako, zostane asi navždy tajomstvom. Prečo napríklad nevystupovali na tlačových konferenciách svojich materských politických strán? Nebol záujem z ich strany, alebo nemali záujem lídri ich strán, ktorí si tento priestor zmonopolizovali pre seba? Tento priestor zostal takmer nevyužitý aj počas práve skončenej predvolebnej kampane. Alebo sa to stalo aj preto, že politické strany okrem zopár všeobecných téz vlastne nemajú program, a najmä názor, s ktorým do Bruselu ich europoslanci chodia? Predvolebná kampaň nestačí. Je len jednorazová a chvíľková, a preto nedostatočná.
Alebo – čo vieme o aktivite našich vládnych predstaviteľov v radách, ktoré sú vrcholnými exekutívnymi orgánmi únie? Až na zopár kusých informácií tiež nič. Je faktom, že program rád aj riešenia určujú hlavne bruselskí byrokrati. Ale, ako to už v politike chodí, mnohé podnety prichádzajú z členských štátov, ktoré aj takto presadzujú v únii svoje záujmy.
Pravdou je, že Slovensko bolo v únii nováčikom. Aj to, že Slovensko je v únii, s prepáčením, trpaslíkom. Isteže, vzhľadom na potrebu hladkého čerpania a vyčerpania mnohomiliardového balíka eur z eurofondov, je lepšie byť niekedy radšej ticho. Hoci miniskupina slovenských europoslancov a jeden eurokomisár nemajú šancu niečo samostatne presadiť, nejaký ako-tak konkrétny program pre úniu by slovenské politické strany mohli mať. A keď nie, tak by aspoň mohli informovať o tom, aké boli ich stanoviská k prerokúvaným a schvaľovaným zákonom a nariadeniam. Zmení sa na tom niečo v nadchádzajúcom volebnom období?
Autor je novinár
