Slabá príprava, neefektívne míňanie a netransparentné rozdeľovanie motivované straníckymi záujmami. Takýto prístup charakterizoval eurofondy už v čase nášho vstupu do EÚ v roku 2004.
Namiesto toho, aby sa finančné prostriedky z európskych fondov využívali na rozvoj a modernizáciu Slovenska, sú nástrojom politických bojov a propagandy. Ide o vážny hazard najmä preto, lebo „eurofondy“ predstavujú jedinečný zdroj, ktorý už v ďalšom programovacom období – vzhľadom na kritériá Európskej únie – nebudeme mať k dispozícii.
Nepripravení, nekvalifikovaní
Je smutné, že jeden škandál zdegradoval problematiku eurofondov na stranícky motivované obohacovanie. O to je správnejšie, že po zásahu premiéra prišiel zodpovedný minister o kreslo. Napokon, bol to ďalší predstaviteľ Smeru-SD – vicepremiér Dušan Čaplovič – kto sa už dávnejšie usiloval centralizovať riadenie a koordináciu tejto problematiky na úrad vlády, aby sa zabránilo korupčným tlakom, podozreniam a neefektívnemu plytvaniu peňazí. Dôvod, prečo z toho nakoniec nič nebolo, je jednoduchý, ale doteraz ho nikto otvorene nepomenoval, ani v inak „kritických“ médiách: Slovensko trestuhodne premrhalo prípravné obdobie a ani v čase, keď bolo jasné, že sa staneme členom EÚ, sme neurobili všetko, aby sme boli schopní nielen rýchlo, ale najmä efektívne využiť európsku finančnú pomoc. Popis (ne)pripravenosti Slovenska na „míňanie“ európskych fondov v roku 2004 by pokojne zaplnil aj celé vydanie tohto týždenníka.
Veľmi rýchlo sa ukázalo, že na ministerstvách sme nemali dosť vyškolených a pripravených „úradníkov“, ktorí by rozumeli problematike a boli schopní „na bežiacom páse“ radiť a posudzovať žiadosti. V konečnom dôsledku sa komplikovaná situácia občas menila na chaos. Na niektoré výzvy neprišiel ani jeden projekt, lebo boli také nekvalifikované, že na Slovensku nebolo nikoho, kto by splnil požadované podmienky žiadosti.
Vo svetle faktov z čias jej vládnutia vyznieva kritika súčasnej opozície veľmi farizejsky. Negatívnym príkladom by mohol byť operačný program základná infraštruktúra, v rámci ktorého malo ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja riešiť aj problematiku informatizácie. Nemalo na ňu nijakých odborníkov, ale komunikácia s ministerstvom dopravy (ktorému patrili kompetencie v oblasti štátnej politiky informatizácie) pripomínala rozhovor Laponca s pôvodným obyvateľom Nového Zélandu. Výsledkom neodbornosti a lobingu bolo, že predošlá vláda nepodporila ani jeden pilotný projekt budovania mestskej komunikačnej siete, hoci Európska komisia to už vtedy označovala za prioritu na ďalšie obdobie a nabádala členské štáty, aby sa na lokálnej úrovni pripravili na budovanie vysokorýchlostného internetu.
Rozdávanie svojim
Mimochodom, ministerstvo, toľko kritizované odvtedy, čo ho „dostala do rúk“ Slovenská národná strana, malo s evidentným klientelizmom problémy už v čase, keď mu politicky šéfovala Strana maďarskej koalície. V programovom vyhlásení z roku 2002 vláda sľubovala „vytvárať rámcové podmienky na zastavenie narastania regionálnych rozdielov a ich postupné znižovanie“. Realita však bola úplne iná. Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja malo k dispozícii finančné prostriedky v sume vyše troch miliárd korún (1,16 miliónov eur) na podporu výstavby lokálnej infraštruktúry, teda na rekonštrukciu a modernizáciu zdravotníckych, kultúrnych a sociálnych zariadení či prípravu stratégií rozvoja obcí a mikroregiónov, s výnimkou Bratislavského kraja.
Aby sa podarilo splniť oficiálny cieľ, vyššia podpora mala smerovať do okresov s menej rozvinutou infraštruktúrou, ale napríklad aj s vyššou mierou nezamestnanosti či väčším počtom obyvateľov. Podporu vyše 150 miliónov korún na financovanie projektov však získali okresy Dunajská Streda s podpriemernou mierou nezamestnanosti, Komárno a Šaľa s nezamestnanosťou na úrovni priemeru. Jediný okres, ktorý dostal podporu a spĺňal predpísané kritériá, bola Rimavská Sobota.
V Košickom či Žarnovickom okrese, kde bola mimoriadne vysoká nezamestnanosť, nebol podporený ani jeden projekt… Pri rozdeľovaní financií „na podporu zaostalých regiónov“ zohrávalo v čase vládnutia predchádzajúceho pravicového kabinetu (keď bola SMK a SDKÚ-DS spolu s KDH súčasťou vtedajšej vládnej koalície) hlavnú úlohu stranícke tričko.
Bez podpory zostali aj okresy veľké podľa počtu obyvateľov v Banskobystrickom, Košickom a Prešovskom kraji. Zato na prvých miestach opäť dominovali okresy Dunajská Streda či Šaľa.
Eurofondy predstavujú naozaj „lákavé sústo“, lenže ich rozdeľovanie podľa straníckej príslušnosti je dedičstvo, ktoré súčasnej vláde zostalo po jej predchodkyni.
Autor je publicista
