Slovensko má ôsmu najnižšiu minimálnu mzdu v Európe a zároveň štvrtú najvyššiu v pomere k priemernej mzde. Interpretácia štatistík pri medzinárodnom porovnaní môže vyzerať aj takto. Každý si z nej vyberie tú časť vety, ktorá sa mu hodí. Podľa toho, či potrebuje argument na jej zvýšenie alebo zníženie. A nikto si asi nevšimol, že sa hovorí o rovnakej sume.
Rokovania o minimálnej mzde na najvyššej úrovni sa vedú každoročne takmer v dvoch tretinách členských štátov Európskej únie. Tento inštitút je súčasťou národných legislatív v 20 z 27 krajín. V ostatných krajinách má tradíciu skôr kolektívne vyjednávanie, inde sa zasa vládou stanovená mzda vzťahuje len na niektoré sektory hospodárstva. Napriek tomu, že Európa má v mnohých kontúrach spoločný sociálny model, môže sa v mnohých prípadoch výrazne odlišovať.
Ako určiť výšku
Väčšina krajín únie má mzdu upravenú národnou legislatívou. Zákon to nerieši v Nemecku, Rakúsku, Taliansku, Švédsku, Fínsku, Dánsku a na Cypre. Tieto krajiny majú minimálnu mzdu stanovenú buď sektorovo pri kolektívnom vyjednávaní, alebo ju určuje vláda, ale iba pre určité skupiny pracujúcich. Pokrytie kolektívnymi zmluvami je v týchto krajinách rôzne. V Rakúsku a Taliansku je to takmer sto percent pracujúcich, v Nemecku niečo okolo 70 percent. V Taliansku však rozlišujú medzi sezónnymi a stálymi pracovníkmi, pričom stáli majú všetci garantovanú minimálnu výšku mzdy v kolektívnej zmluve. V Dánsku je to okolo 81 až 90 a vo Švédsku a Fínsku 90 percent. V podnikoch, kde kolektívna zmluva neexistuje, nikto teda negarantuje ani minimálny zárobok ich zamestnancov.
Napriek tomu, že tieto krajiny nemajú stanovenú minimálnu mzdu plošne, v niektorých stanovuje vláda minimálnu mzdu pre určité sektory. V Nemecku sú to napríklad sektory s nízkymi mzdami (textilný priemysel, maloobchod a reštauračné služby). tam je zväčša minimálna mzdu na úrovni okolo 50 percent z priemernej, výnimku tvoria napríklad kaderníci, ktorí ako minimum môžu dostávať už 35 percent z priemernej mzdy. Minimálna mzda sa v týchto krajinách môže líšiť aj regionálne. V západnej časti Nemecka je minimálna mzda iná ako vo východnej. V Belgicku sa zasa minimálna mzda nevzťahuje na všetkých dospelých zamestnancov, ale len na pracovníkov v súkromnom sektore.
Rozdiely v stanovovaní minimálnej mzdy pozorujeme aj medzi novými a starými členskými krajinami. Kým v nových je väčšinou minimálna mzda výsledkom kompromisu z tripartitných rokovaní, prípadne je jej výška priamo určená vládou, v „starých“ členských krajinách sa mechanizmy jej zvyšovania často líšia. V Belgicku, Španielsku a Francúzsku napríklad vláda schvaľuje jej výšku, ale samotné zvýšenie závisí od vzorca, ktorý je daný a nemenný. V Holandsku sa zasa minimálna mzda prehodnocuje dvakrát ročne a vzťahuje sa na zamestnancov starších ako 23 rokov. Pre zaujímavosť v USA minimálnu mzdu poznajú už od roku 1938 a vzťahuje sa na zamestnancov súkromných spoločností s obratom do 500-tisíc dolárov ročne a zamestnancov menších firiem obchodujúcich s verejným sektorom.
Jednotná „sadzba“
Minimálna mzda sa považuje za výdobytok ľavicového a robotníckeho hnutia a práve v čase krízy by ju pravicoví politici v mnohých krajinách radi pochovali. Jej určovanie v rámci EÚ je zatiaľ plne v kompetencii jednotlivých členských štátov, Európa však pomaly volá po zjednotení tohto mechanizmu.
O harmonizácii, či vytváraní európskeho sociálneho modelu sa vedú polemiky už dlhšie a mnohé krajiny sa mu bránia. Určite stojí za zmienku napríklad stanovenie minimálnej mzdy ako pevného percenta priemernej mzdy v krajine, prípadne v regióne. Minimálna mzda v pomere k priemernej v súčasnosti variuje od 29 do 52 percent. Prečo by však mal napríklad pracovník v Rumunsku dostať len tretinu priemernej mzdy, keď na Slovensku dostane za tú istú prácu 47 percent a v Luxembursku 52 percent priemernej platovej úrovne v krajine?
Samozrejme, takéto opatrenie by deformovalo trh práce a napríklad v Rumunsku by rýchly nárast minimálnej mzdy mohol spôsobiť práve stratu pracovných miest, teda pracujúcim s nízkymi mzdami by viac poškodil ako polepšil. Napriek tomu by sme sa mali pokúsiť hľadať spôsoby, ako zrovnoprávniť pracovníkov Európskej únie, keď už nie výškou miezd, tak aspoň rovnakým proporcionálnym podielom na priemerných mzdách za rovnakú prácu. Keď máme spoločný pracovný trh, prečo nemať aj spoločné pracovné a platové podmienky? Lenže spoločné rozhodne neznamená rovnaké.
Viacero expertov si myslí, že metódou otvorenej koordinácie národných politík by sa percentuálne podiely minimálnej mzdy na priemernej mohli k sebe priblížiť. Predišlo by sa tak sociálnemu dumpingu zo strany nových členských krajín a definovali by sa minimálne sociálne štandardy aj ďalších oblastiach, nie len pre minimálnu mzdu. Jednotný európsky sociálny model však v súčasnosti odložila aj celá Európska únia do šuflíka na lepšie časy. V tých horších, dnešných sa viac diskutuje o okresávaní, alternatívach a modifikáciách sociálnych modelov jednotlivých krajín. A tak aj koordinácia medzi štátmi zostáva zatiaľ len konceptom na papieri.
Rozdiely medzi krajinami EÚ sú obrovské
Ani napriek veľkej rôznorodosti v mechanizme určovania spodnej hranice príjmu nemožno očakávať, že sa minimálna mzda zruší. Ak aj, nepochybne by to bol veľký krok späť. Napriek všetkým výhradám zamestnávateľov je to nástroj tzv. sociálneho zmieru a plní v spoločnosti aj prerozdeľovaciu funkciu. Aj v krajinách, kde nie je stanovená minimálna mzda plošne, teda vládou, inštitút minimálnej mzdy poznajú a to na ešte adresnejšej úrovni – priamo medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Každoročné debaty však možno dospejú k zmene systému jej určovania.
Aj na Slovensku začali tento rok zamestnávatelia o čosi hlasnejšie hovoriť o potrebe zrušenia alebo aspoň zmrazenia minimálnej mzdy. Podobný trend badať aj v ostatných krajinách EÚ. Napríklad v Írsku, ktoré sa stalo obľúbenou pracovnou oblasťou mnohých Stredo- a Východoeurópanov, zápasia s príliš vysokou minimálnou mzdou. Tá je dokonca vyššia ako vo Veľkej Británii. Kým v Írsku je minimálny zárobok na úrovni 1 462 eur, v Británii je to v prepočte 1 010 eur mesačne. V parite kúpnej sily patrí Írsko tiež do prvej šestky členských krajín. V Írsku dokonca samotní zamestnanci protestujú proti vysokej minimálnej mzde a žiadajú aspoň jej zmrazenie. Dôvodom je aj enormné množstvo imigrantov, ktorí by boli ochotní pracovať aj za nižšiu ako minimálnu mzdu v krajine. Veď keď to porovnáme už len s jej výškou u nás, musíme konštatovať, že v Írsku sa robiť „oplatí.“ Opačný príklad môže byť Veľká Británia, ktorá naopak, v roku 1999 minimálnu mzdu zaviedla. Určuje ju vláda a stanovená je hodinovo.
Reformovanie systému určovania minimálnej mzdy bude určite ešte súčasťou diskusií o budúcnosti sociálnych modelov v krajinách únie. Regionálne rozdiely medzi krajinami, ale aj vo vnútri krajín sú stále obrovské. Preto je jej plošné určovanie prvou premennou, s ktorou by sa malo manipulovať. Koncept regionálnej minimálnej mzdy už napríklad v určitej podobe uplatňuje Nemecko, ktoré určuje iné hodinové mzdy pre východ a západ krajiny vo vybraných sektoroch. Výrazným proti argumentom je konzervovanie nízkej výkonnosti regiónu prispôsobovaním aj najnižšej mzdy. Pokojne by sa mohlo stať, že pracovné sily schopné mobility by z regiónov s nízkou minimálnou mzdou odišli, čím by región ešte viac strácal. Ak sú však regionálne rozdiely v rámci krajiny vysoké, minimálna mzda je v chudobnom regióne aj dve tretiny z priemernej, čo už nemožno nazývať minimálnou mzdou.
Minimálna mzda by mala zabezpečiť pracujúcemu príjem na „úrovni“ a mala by tak predchádzať existencii „chudobných pracujúcich. „Podniky, ktorých existencia závisí od vyplácania miezd pod úrovňou minimálnej mzdy, nemajú čo v tejto krajine robiť. Minimálnou mzdou nemyslím príjem len na obživu, myslím mzdu pre slušný život,“ povedal v tridsiatych rokoch minulého storočia americký prezident Franklin D. Roosvelt. Ktovie, či budú podobný názor zdieľať odborníci a politici počas súčasnej hospodárskej krízy.
