Do parlamentu mieri trest smrti. Otázku znovuzavedenia tohto inštitútu do trestného poriadku SR, ale aj do európskej legislatívy chce do konca roka otvoriť predseda Slovenskej národnej strany Ján Slota. Každému rozumne zmýšľajúcemu človeku pritom musí byť jasné, že je to krajne populistické.
Asi sme si už mali zvyknúť na to, že snaha Jána Slotu otvárať otázku trestu smrti už takmer patrí k folklóru našej politickej scény. Predseda národniarov sa nikdy netajil tým, že jeho znovuzavedenie považuje za súčasť svojho programu. Zdalo by sa, že po vstupe Slovenska do Európskej únie bude nútený od svojho plánu ustúpiť, on sa však nevzdáva. Do svojho plánu chce zapojiť aj europoslanca za SNS Jaroslava Pašku, ktorý by mal podľa jeho slov otvoriť diskusiu o treste smrti na európskej úrovni. Trestu smrti vyjadril podporu dokonca aj exminister spravodlivosti Daniel Lipšic (KDH)! V tejto chvíli neostáva iné, ako si s úľavou vydýchnuť, že náš malý štát má našťastie v únii primalý vplyv na to, aby blúznenie pár slovenských politikov mohlo reálne niečo zmeniť.
Kde je hranica populizmu?
Populizmus a tragikomické vyhlásenia Jána Slotu tvoria samostatnú kapitolu slovenských politických dejín. Keď sa však predmetom diskusie stáva základné a neodvolateľné ľudské právo – právo na život, je načase biť na poplach. Slota pri obhajobe trestu smrti používa jemu vlastné argumenty. Rôzne príklady pedofilov, ktorí by si podľa neho trest smrti zaslúžili, vyvolávajú emócie a vášne. Postrádajú však akúkoľvek racionálnu úvahu o tom, ako by trest smrti pomohol chrániť spoločnosť alebo predchádzať kriminalite. Slotove tvrdenia o odstrašujúcej funkcii trestu smrti totiž nie sú podložené žiadnymi reálnymi číslami. Všetky štatistiky nasvedčujú tomu, že medzi trestom smrti a poklesom či nárastom kriminality neexistuje žiadna spojitosť. Alebo si niekto myslí, že psychicky narušeného jedinca, ktorý dokáže zabiť vlastné deti by hrozba trestu smrti dokázala odradiť od činu a zmenil svoje správanie? (A takýto prípad Antonína N., uvádza Ján Slota ako prípad extrémneho zločinca, ktorý by si trest smrti zaslúžil). Lenže v podobnom prípade by trest smrti pravdepodobne nemal moc zabrániť brutálnemu zločinu. Má však moc rozvášniť dav. V stredoveku sa chodievalo na popravy ako na divadelné predstavenie. Dnes doba pokročila: na politické divadlo už stačí aj diskusia o ňom. Kým u nás bol zväčša v tomto divadielku jediným gašparkom J. Slota, tentoraz sa k nemu pridal aj Daniel Lipšic. Ten sa dal počuť, že KDH zmenilo názor a proti trestu smrti nie je ani katolícka cirkev, a on sám: „Pôvodne som bol proti trestu smrti, ale názor som zmenil.“
Právo zabiť neexistuje
V celej tejto rozprave akosi chýba to najdôležitejšie: diskusia o tom, aký vplyv by mal trest smrti na celú spoločnosť. Úvahy sa zužujú na absurdnú otázku, či si niekto trest smrti zaslúži, alebo nie. Na to, že niekto musí trest smrti aj vykonať, sa akosi zabudlo. Ak by katmi mali byť zdraví ľudia, je veľmi nepravdepodobné, že by podobné úkony zvládali bez ujmy na duševnom zdraví. A ak by asistovanie pri spoločnosťou posvätenom zabití iného človeka niekomu nerobilo problém, je skôr namieste začať sa zaoberať jeho psychickým zdravím. Inak sa rýchlo môže stať, že tým, na kom bude potrebné trest smrti vykonať, bude čoskoro on. Aké posolstvo by trest smrti priniesol zvyšku spoločnosti? A bolo by v nej viac tých, ktorí si povedia, že „za toto ma môžu obesiť, to nespravím“, alebo tých, ktorým sa kdesi v podvedomí vynorí otázka „za čo všetko ešte možno človeka usmrtiť?“ Kde je hranica, za ktorou máme právo zabiť iného človeka? Žiaľ, odpoveď „človek NIKDY nemá právo zabiť iného človeka“ trest smrti priamo popiera.
Iniciatíva Jána Slotu s tichou podporou Daniela Lipšica je šialený hazard. Aj keď pripustíme, že ich politické úvahy siahajú často príliš ďaleko, toľko rozumu nepochybne majú, aby vedeli, že svojou iniciatívou jednoducho nemôžu a nesmú uspieť. A že takto v ľuďoch cielene vytvárajú ilúziu o jednoduchých riešeniach, vďaka ktorým sa v spoločnosti vyriešia všetky zložité problémy. Ak uspejú s návrhom na zavedenie trestu smrti, môžu priamo pokračovať so zisťovaním rómskej kriminality, izolovaním neprispôsobivých skupín, liečením homosexuálov či deportáciami menšín z územia krajiny. Nepripomína vám to niečo?
