Angažovať sa je úplne zbytočné. Sám nič nezmením, a akurát tak strácam drahocenný čas. Aj tak za mňa rozhodujú iní, či sa do toho vŕtam alebo nevŕtam. A tak po práci v obývačkovom kresle zapínam televízor a vypínam sám seba.
Buďte zmenou, ktorú chcete vidieť vo svete. Gándhí.
Iste, aj nič nerobiť je odpoveďou na záplavu problémov, ktoré na nás útočia zo všetkých strán. Napokon, ani sa nemožno čudovať. Sme zahltení vlastnými starosťami, ktorým nikto okolo nás nerozumie, pretože každý má dosť tých svojich. A ak aj náhodou nezápasíme so sebou, zvyšok sveta nám môže byť ukradnutý. Kým sa to netýka nás, nie je čo riešiť. Nuž a potom sa netreba čudovať, že svet vyzerá tak ako vyzerá.
Myslieť si, že sám nič nezmením, je ale obrovský omyl. Pretože, ako povedal čínsky filozof Konfucius, „lepšie je zapáliť čo i len malú sviečku, ako preklínať tmu.“ Nečinnosť ľahostajných je absolútne neférová voči tým, ktorým na tomto svete aspoň trochu záleží. Ak sa o niečo snažíte, nie je nič menej motivujúce, ako narážať na pasivitu, ignoranciu a polená pod nohami. Nezáujem o dianie okolo tkvie čiastočne v nás, čiastočne je dedičné. Možno je to aj pozostatok bývalého režimu, keď sa každý staral sám o seba, a tak staršie ročníky nemajú potrebu viesť k tomu ani svoje deti. „Tradícia aktívnej občianskej spoločnosti nie je vybudovaná,“ myslí si Monika Hermannová, podpredsedníčka českých mladých sociálnych demokratov. „Ľudia, a tým myslím mladých aj starých, nevidia v tejto činnosti možnosť niečo skutočne zmeniť. Pohodlie a relatívna sloboda, v ktorej mladí ľudia žijú, nevyvolávajú potrebu niečo meniť alebo za niečo bojovať, kým ich to naozaj nepáli.“ Lenže vtedy je už často príliš neskoro. Ak neexistuje dobre fungujúca občianska spoločnosť, sieť združení, nadácií a hlavne systematická práca s ľuďmi, z hodiny na hodinu sa dá sotva niečo efektívne vyriešiť. Pritom však stačí úplne málo. Treba ľudí zapojiť do konkrétnych vecí, ktoré sa ich priamo týkajú. „Ak ľudia vidia výsledky, záujem z roka na rok rastie,“ vysvetľuje Ivana Brezinská, predsedníčka občianskeho združenia, ktoré buduje petržalské ihriská. „Ak sa podarilo urobiť ihrisko jednej skupine, prečo by sa to nemohlo by podariť aj nám?“ A čo sa s tým dá robiť? „Ľudia predovšetkým musia vidieť, že to má význam.“
Študenti o právomoci nestoja
O nič lepšie ako zvyšok spoločnosti na tom nie sú ani mladí ľudia. Kým v novembri 1989 si študenti vydobyli akademické slobody (právo rozhodovať o svojich študijných programoch, možnosť voliť), dnes už o tieto právomoci nestoja. Radšej sa venujú sami sebe, prípadne práci. Či už musia alebo nemusia. Podľa štúdie Ústavu informácií a prognóz školstva až dve tretiny študentov počas semestra pracujú, viac ako 30 percent dokonca pravidelne. Nemožno sa preto čudovať, že účasť vo voľbách do študentských samospráv dosahuje 10 až 15 percent. „Osobne sa domnievam, že hlavnou príčinou tohto stavu je nedostatočné vedenie mladých ľudí k občianskym povinnostiam a k pochopeniu podstaty demokratického spôsobu riadenia,“ analyzuje Peter Telek, tajomník Študentskej rady vysokých škôl pre sociálne záležitosti. „Pôvod tohto nedostatku vnímam jednak na úrovni absencie v školách a vo vzdelávaní, ale aj na úrovni výchovnej – v rodine.“
Organizovanosť mladých ľudí klesla od zamatovej revolúcie hlboko pod desať percent. Prešli sme tak z jedného extrému, keď byť členom Pionierskej organizácie a SZM bolo povinné, do druhej krajnosti, teda letargie. „Slabý záujem mnohých mladých ľudí o veci verejné ich učí k strate zodpovednosti za rozhodnutia v procesoch, na ktorých je založená demokratická a občianska spoločnosť,“ napísal predseda Rady mládeže Slovenska Ján Gombala vo výzve adresovanej politikom pred voľbami v roku 2006, v ktorej žiada systematickú prácu s mládežou. Odvtedy sa zmenilo málo. Priority sú všade inde, len nie v občianskej angažovanosti. Ekonomika a peniaze prevalcovali ľudskosť, zanietenosť a vzájomnú pomoc.
Tí, čo ovplyvňujú až priveľmi
Tým, že nemáme čas rozhliadať sa okolo seba, nechávame rozhodovanie na iných. Pasivitou však prichádzame o nemalé množstvo prostriedkov, ktoré si rozdelia tí, ktorým na ovplyvňovaní diania okolo seba záleží až priveľmi. Žiaľ, nie sú to občianski aktivisti, ale lobisti, finanční žraloci či jednoducho zlodeji. To oni profitujú z nášho nezáujmu a na tomto stave nemajú absolútny záujem nič meniť. My ale nemáme čas, pretože musíme zarábať na živobytie. Málokto si však uvedomuje, že vďaka našej angažovanosti by bol svet o niečo spravodlivejší; a možno by sme sa nemuseli toľko pachtiť za peniazmi.
Svojou vinou sme čoraz väčšmi manipulovaní. Nerozmýšľame nad tým, čo kupujeme, ale nechávame sa „inšpirovať“ reklamou, peniaze nechávame „pracovať“ v investičných fondoch a svoje deti „zverujeme“ internetu a virtuálnej realite, zatiaľ čo svojou pasivitou pretvárame svet na svet, v ktorom už ani nebudeme chcieť žiť.
