Andrej Ferko sa narodil sa 19. januára 1955 v Bratislave v rodine novinára a spisovateľa Vladimíra Ferka. Vyštudoval numerickú matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje na Katedre počítačovej grafiky a spracovania obrazu Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského. Je zakladajúcim členom slovenského centra PEN-klubu. Žije v Bratislave.
S hosťom Slova sa zhovárala Gabriela Rothmayerová
Pamätáš sa, ako sme sa pred hotelom Carlton stretli pred prvými slobodnými voľbami? Bolo to asi v máji 1990, a ty si práve niekde napísal: Nemám koho voliť. Hovoril si mi, ako to mnohých vzrušilo.
– Názorovú pozíciu Nemám koho voliť som iba ako prvý skonštatoval na základe úbohosti ponuky tzv. politikov. Preto sa ku mne odvtedy pridáva rastúca masa (ne)voličov, za čo ma úprimne nenávidia všetky politické sekretariáty a ich sluhovia. Likvidujú odvtedy aj Literárny týždenník a ďalšie dialogické médiá. Namiesto tankov nás okupujú médiá, ktoré dialóg iba predstierajú. Zásadné témy ako zúfalstvo politickej ponuky, latinskoamerická budúcnosť strednej Európy, masová emigrácia, likvidácia kultúry a vedy, cenzúra, absencia štátnej myšlienky či bezbrehé ustupovanie tradičnému agresorovi však zalepením úst intelektuálnej elite nemiznú.
Rebelantstvo máš z rodiny? Tvoj otec Vlado bol po roku 1968 vyhodený z práce, neskôr mu dovolili pracovať v Smene, bol mojím kolegom. Strašne sme si ho všetci vážili. Poznačilo ťa prostredie, v ktorom si vyrastal?
– Už po štyri generácie máme v rodine ľudí, ktorí broja proti nespravodlivosti. Otec napísal holú pravdu, že ruská okupácia je ruská okupácia (1968), ja som vlani (2008) cez OTS TASR ku 20. výročiu cenzúry hry Tutungeria (1988) napísal, že mediálna okupácia je mediálna okupácia – a odovzdal som Ústavu pamäti národa dôkaz o trezorových filmoch STV. Myslím, že po mnoho generácií naše rodiny vnímajú a prežívajú nespravodlivosť a rozpor medzi mediálnym obrazom a realitou. Boli tu tri totality – kolonializmus, fašizmus a komunizmus – a to, čo sa tu buduje teraz, má navonok mediálny obraz európskych hodnôt, no reálne sa buduje trojvrstvová spoločnosť, kde čoraz viac vládne organizovaný zločin, jemu slúžia médiá aj byrokracia, spodná vrstva – my a iba my – vytvára(me) hodnoty, o ktoré prichádza(me) legálne (dane) aj kriminálne (bezpečie). Víziu našej budúcnosti korektne zobrazil film Hostel.
V bývalom režime si bol človekom nepohodlným. Taký typický nespokojný intelektuál. Rád si provokoval. Ty si sa nezmenil. Zmenili sa okolnosti tvojho života, keď sa zmenil režim?
– Napísal som vyše 40 scenárov a 20 kníh, v roku 1993 som vyhral súťaž o najlepšiu drámu, a niekedy vtedy som podľa kompradorov náhle stratil talent. Víťazná dráma sa nikdy nehrala. Už desať rokov mi tu nevyšla kniha. Mám v šuflíku asi 2 500 strán a píše sa mi čoraz slobodnejšie. V prvom desaťročí po prevrate ešte vyšiel najvydávanejší román Ako divé husi, dnes jeho filmová verzia, nad ktorou mal záštitu Ivan Gašparovič, za 38 miliónov korún de facto nesmie mať premiéru v kine a ísť na festivaly. Komédiu Lúpež dejín zavreli do trezoru STV. Slovenský film je mŕtvy a slovenská literatúra sa ocitla na nepriateľskom území. Povedali výstižne Vlado Godár a Ján Tužinský. Tri roky som však žil v slobodnej krajine – ako hosťujúci profesor v Rakúsku. Ak provokujem… jedna časť mojej estetiky sa pridŕža skvelého aforizmu Pavla Janíka – Keď vzrastá odpor, je správny smer tlaku. Píšem ale štyrmi rozličnými spôsobmi – matematik, dramatik, publicista a ironik (napr. v Hlase kotolne, ktorý vznikol 1. decembra 1989, keď už všeobecná blbosť pouličného divadla zvaného prevrat bola zrejmá). Aj preto som dnes politicky prenasledovaný autor a občan druhej kategórie, bez slobody prejavu, so zakázanými dielami a „nesprávnymi názormi“. Výborne sa zabávam vždy, keď tu niekto slabomyseľne bľaboce o slobode a demokracii…
Nedávno v .týždni písal Peter Zajac, ako sa zakladalo slovenské centrum PEN. Ako vo fiatke či čom obiehal s Janou Juráňovou režimistických spisovateľov. Chcel počuť, že do tejto veci nejdú. A že takmer všetci aj odmietli do PEN vstúpiť. Spomínaš si na to?
– Spomínam si na iné – Peter Zajac svojho času nemal čas na založenie PEN-klubu a istý čas som to obiehal aj ja, aj jeho, aby v prestávke pomedzi svoje pokusy o chabé vládnutie podpísal papier, na základe ktorého sme získali akúsi dotáciu. Zoznamy členov PEN, na rozdiel od archívu KC VPN, ktorý podľa Budaja stále skrýva práve Peter Zajac, sú prístupné a nie je pravda, že by tam neboli tzv. režimisti. Dobre si spomínam menovite napr. na Ivana Hudeca. Takisto si presne pamätám, ako tam chceli za člena vnútiť akéhosi Ivana Hoffmana a ako som sa spýtal, čo napísal. Vtedy som tých šimečkovcov, majiteľov jedinej správnej pravdy, dosť rozladil. Keď vzrastá odpor, je správny smer tlaku.
Pražský disent bol počtom ľudí neveľký, zato rozmanitý. Od bývalých režimových komunistov, ktorí sa po šesťdesiatom ôsmom stali reformátorskými, cez katolícky disent, zelených, až po exilového Tigrida a pražského Havla. Aký bol disent na Slovensku?
– Opísal som to v hre Balada o doktorovi Gustávovi Husákovi, jeho slovami. Reálny disent predstavovalo hnutie kresťanských rodín. Vysoko si vážim ľudí, ktorí v tom čase mali reálnu sieť odporu. V Prahe išlo o pár desiatok intelektuálov, prinafúknutých médiami, a keď sa v auguste 1989 dohodlo odovzdanie moci, tak dezorganizovaným a akcie neschopným disidentom v Prahe musela pomáhať ŠtB. Prečítať si o tom treba prvú časť Dolejšího knihy, Janíkove rozhovory s generálom Lorencom a napokon aj tvoju knihu.
Okrem týchto síl však existovala aj pomarančová alternatíva – folkeri a maloformisti. A Bratislava/nahlas, ktorá, mimochodom, dodnes nesmie vyjsť knižne. Pôsobil som na pomedzí oficiálnych štruktúr, kde si ma mladí autori vybrali za predsedu Kruhu mladých autorov pri zväze, a týchto dvoch ostrovov pozitívnej deviácie. V roku 1988 som v jeden deň dostal cenu zväzu za drámu Noc na zamrznutom jazere a večer nám zakázali hrať hru Tutungeria napriek prítomnosti žičlivých ľudí, Jána Soloviča a Rudolfa Juríka, ktorých som doobeda na večerné predstavenie pozval v nádeji, že ich prítomnosť pomôže. Nepomohla. O čosi lepšie to bolo teraz 9. novembra 2009, keď sme mali autorský večer Kde bolo, tam koniec v Cafe Scherz. Mohli sme čítať texty a ukazovať ukážky zo zakázaných filmov, hier a scenárov. Opravím otázku – aký je disent na Slovensku? Trochu iný ako vtedy, máme už internet. Médiá sa stále tvária, že niet cenzúry, napríklad v SND, kde hrajú cenzurovanú Krútňavu a od 50-tych rokov nehrajú Laholu. Médiá pomáhajú cenzorom. A my cenzurovaní, je nás okolo 50, na čele s rekordne prenasledovaným Osvaldom Zahradníkom, máme inscenačný zákaz. Polohu disentu sme si na rozdiel od kresťanov nezvolili, vnútili nám ju. Pracujeme však metodicky rovnako, proti útlaku pamäťou a šírením faktov. Najhlbšiu úroveň sebareflexie nedávno vyslovil jeden z nás – „asi by nás mali pozabíjať, lebo si už príliš pamätáme“.
Pri zakladaní SC PEN boli viditeľné názorové rozdiely, prúdy? – Áno. Podpísal si zakladajúcu listinu, komunisti vás už neprenasledovali, bolo to v októbri 1989. No potom, už v novom režime, ťa z SC PEN vylúčili. Kto? Prečo?
– Nevylúčili ma, iba sa o to pokúsili. Kritizoval som Pišťankovo volanie po zriadení koncentračných táborov, ktoré publikoval v istom plátku (medzitým už zanikol). Z pomsty sa ma pokúsili vylúčiť. Organizoval to Jano Štrasser, ako to teraz na valnom zhromaždení pripomenul Ľubo Feldek.
Strašne dlho si sa dovolával spravodlivosti. V čom bol problém?
– Som mŕtvy človek. Dalo by sa to vyjadriť touto poslednou vetou Slobodovho románu Rozum. Ak vás chce niekto odniekiaľ vylúčiť, mal by s vami v demokracii diskutovať. To sa nikdy nestalo. Ako simuláciu tejto diskusie som napísal stostranovú esej Správa o pražskom kolonializme v knihe O historickom bezvedomí. Ani táto kniha neexistuje. Podobne ako bestseller môjho brata Jerguša Maďarské (seba)klamy. Ticho. Napísal som stovky ďalších strán, aj do londýnskej centrály, ktoré viac-menej ignorovali. Pokúsili sa ma vylúčiť aj tak, že mi chceli vrátiť spätne členské a vylúčiť ma ako neplatiča. Najvýznamnejší žijúci mysliteľ prof. Šabík o takejto komunikačnej situácii výstižne hovorí, že problémom je priveľa pravdy. Potom sa stala zvláštna vec, vylučovači potrebovali v médiách klamať a postupne z SC PEN vystúpili. Napr. zahraničné klamanie Petra Zajaca kvalifikovane analyzoval Dr. Gáfrik. Som nepretržite členom SC PEN, ale šíria o mne klebetu, že nie som. Jej účinnosť ovplyvnila aj tvoje tvrdenie, že ma vylúčili. Právnym jazykom, skupina členov navrhla moje vylúčenie, Bútorov výbor bol za, odvolal som sa preto na valné zhromaždenie, ktoré odvtedy viacerí ľudia, ako Peter Karvaš, ignorovali, aby bolo neuznášaniaschopné. Ján Lenčo na protest proti môjmu vylučovaniu vtedy z SC PEN verejne vystúpil. Prakticky za tie isté eseje, za ktoré ma chceli vylúčiť, som súčasne dostal cenu Literárneho týždenníka. Ctím si Chartu PEN a napĺňam jej ducha v rámci svojich možností. Tento údel je niekedy ťažký.
Na internete je množstvo tvojich otvorených listov, adresuješ ich konkrétnym ľuďom aj inštitúciám, podpisuješ sa ako prenasledovaný spisovateľ. Aké sú odpovede na tvoje listy?
– Pestré. Skúšal som aj istý čas diskutovať v diskusnej skupine sme–l. Tam sa nebezpečne rozvíja jazyk nenávisti, a keď výzvu jedného z propagandistov Roderika Plevku, aby ľudia zaútočili na parlament, prevzal aj denník SME na svoj portál, viedlo ma to k podaniu podnetu na prokuratúru. Druhý podnet som podal na propagáciu fašizmu v denníku Uj Szó. Teraz zvažujem to isté voči denníku Pravda, kde šíria Jakubiskovo hanobenie umučených obetí totality, vyše 600 obetí.
Prihlásil si sa do anonymnej súťaže na hru, ktorá mala otvárať nové SND. V ktorom roku to bolo?
– Môže ísť o dva tituly. SND mali otvárať baletom na hudbu Sveťa Stračinu, ktorý takúto súťaž vyhral. Sedeli sme nad libretom aj s choreografmi. Libreto som neskôr vydal pod názvom Niekedy som človek. V roku 1993 som vyhral vtedy dvojročnú súťaž o najlepšiu drámu. Iné víťazné hry sa inscenovali, ale táto hra analyzuje rozklad rodinných hodnôt koncom socializmu. Keď však otvorili obálku s mojím menom, náhle som stratil talent…
Od porotcov vieš, že tvoja hra zvíťazila, takže z večera do rána si sa stal z talentovaného autora netalentovaným, až keď sa otvorili obálky s menami?
– Tak.
Čím svojich bývalých priateľov tak irituješ?
– Rád verifikujem autority. Niekedy aj vtipne. O jedného priateľa som prišiel preto, že zbožňoval Mečiara a ja som si dovolil v Hlase kotolne uverejniť textík: Nemecký týždenník Spiegel uverejnil faksimile dokumentov, ktoré jednoznačne dokazujú, že Jeľcinov brat je Mečiarova sestra.
A máš tých priateľov, alebo prechádzajú na druhú stranu ulice, keď sa majú s tebou stretnúť?
– Ako ktorí. Mám mnoho výborných priateľov. A niektorí mi pribúdajú práve preto, prečo iní ubúdajú.
Denník Sme nazývaš tvrdo, hovoril si už o tom internetovom fóre, kde sa publikujú podľa teba fašistické texty, hovoríš, že si dal si podnet na prokuratúru. S akým výsledkom?
– Najprv pojmy. Ako by sa nazvala situácia, keď má niekto časť mediálneho priestoru, v ktorom z iných ľudí robí občanov druhej kategórie? Slovenská politológia tento pojem obchádza a potom nemá o čom diskutovať. Maďarská politológia to nazýva postfašizmus. V tomto zmysle aký je denník SME? Ešte otvorenejšie to bolo v tej diskusnej skupine. Keď som sa tam prihlásil, tak tam vyzývali ľudí, aby sa vyzbrojili bejzbalovými palicami a išli zaútočiť na nejaké babičky, ktoré sa mali zhromaždiť pre svoj obdiv k Mečiarovej politike. Oba moje podnety generálna prokuratúra odstúpila nižším a tí ešte nižším, a potom som mal zvláštny rozhovor s mladučkým vyšetrovateľom, o ktorom si myslím, že nechápal podstatu veci a zahral to do autu.
Tvoj brat Jerguš, veľmi talentovaný novinár a spisovateľ, sa dlhodobo venoval slovensko-maďarským vzťahom. Pred svojou predčasnou smrťou napísal knihu, ktorá asi mnohým leží ako kosť v krku. Čo myslíš, prečo? – Priveľa pravdy. Teraz vychádza po rumunsky. Aj teba, Andrej, sa niektorí moji kamaráti akoby báli, nikto nespochybňuje tvoj talent a humanizmus, ale pripadáš im príliš nacionalistický. Taký „potížista“, povedali by Česi.
– Uvítal by som aspoň jeden dôkaz svojho nacionalizmu. Ak sa niečoho majú báť, tak nech sa boja toho, čo hovoria fakty. Zopakujem. Namiesto tankov nás okupujú médiá, ktoré dialóg iba predstierajú. Zásadné témy ako zúfalstvo politickej ponuky, latinskoamerická budúcnosť strednej Európy, masová emigrácia, likvidácia kultúry a vedy, cenzúra, absencia štátnej myšlienky či bezbrehé ustupovanie tradičnému agresorovi však zalepením úst intelektuálnej elite nemiznú.
Chvalabohu, že sme rôzni, len horšie je, že sa to na verejnosti vlastne nenosí. Mne sa vidí, že v hlavách stále straší. Kto nejde s nami, tak je proti nám. A potom hŕ na neho. Ako ty vidíš pluralitu v slovenskom verejnom priestore?
– Nijako. Namiesto tankov nás okupujú médiá, ktoré dialóg iba predstierajú. A navyše, hlavné kanály kontrolujú záujmové skupiny, ktoré si neželali naše národné oslobodenie.
Potrebuje umelec „prajnú“ klímu, nevytlčie zo seba viac, keď je v neprajnosti?
– Ako kedy. Mne často autorsky pomáha, keď dostávam ostrejšie spätné väzby.
