V Historickej budove NR SR sa 26. novembra pod záštitou prezidenta SR uskutočnila vedecká konferencia Veda, politika a štát. Zúčastnili sa na nej Ivan Gašparovič, minister školstva Ján Mikolaj, predseda SAV Jaromír Pastorek a takmer tri desiatky vedcov zo slovenských univerzít a akadémie vied.
„Koncom roka 2006 začali vybrané ústavy SAV pod vedením Ekonomického ústavu SAV realizovať v spolupráci s prizvanými vysokoškolskými pracoviskami vládny projekt Vízia a stratégia rozvoja Slovenska. Výsledkom prvej etapy jeho riešenia sa stala knižná publikácia Dlhodobá vízia slovenskej spoločnosti do roku 2030, ktorá bola vydaná v septembri 2008. Od konferencie sa očakáva, že zástupcovia slovenskej vedeckej obce na nej predstavia také názory, predstavy a projekty vedeckého výskumu, ktorých aplikovanie bude v záujme zlepšenia života spoločnosti. Vedenie štátu by však malo byť schopné analyzovať a využiť túto iniciatívu a ponuku ,zdola´, jasne zadefinovať súčasné potreby spoločnosti a vo vybraných oblastiach výrazne podporiť cielený vedecký výskum,“ uviedol vo svojom vystúpení Miroslav Pekník, riaditeľ Ústavu politických vied SAV, spoluorganizátor podujatia.
Konferencia – napriek tomu, že ju usporiadala hlava štátu a akademická obec, napriek tomu, že na nej zazneli výnimočné myšlienky z tých najlepších hláv, aké na Slovensku máme (profesori a docenti zo Slovenskej akadémie vied – ekonomického ústavu, fyzikálneho ústavu, virologického ústavu, akademici z ústavov molekulárnej fyziológie a genetiky, anorganickej chémie, materiálov a mechaniky strojov, ústavu štátu a práva, ústavu hydrológie, vedci zo Slovenskej technickej univerzity, odborníci z lekárskej fakulty Univerzity Komenského) –zostala dobre utajená. Ani v súkromných, ale ani vo verejnoprávnych médiách nemali občania možnosť zistiť, že slovenská veda ešte žije, hoci je dlhodobo podvyživená a vstupmi, ktoré od štátu dostáva, sa ocitla na chvoste EÚ. Ak sa totiž nepletie do žabomyších pletiek, je pre senzáciechtivých novinárov mŕtva. Týždenník Slovo sa bude venovať najzaujímavejším príspevkom, ktoré na konferencii odzneli. Dnes prinášame anotáciu príspevku profesora Ing. Milana Šikulu DrSc., ktorý vo svojom vystúpení na konferencii naznačil aj niektoré scenáre možného vývoja.
(gr)
Globálna kríza a veda
Kríze, ktorá sa spočiatku javila ako finančná, potom hospodárska, sa postupne priznáva sociálny charakter. Ide o kvalitatívne nový krízový proces – globálnej civilizačnej povahy.
Z analýz spojených s Víziou a stratégiou rozvoja slovenskej spoločnosti vyplynul zásadný záver, že nejde o jednu z mnohých cyklických kríz, ale o prvú skutočne globálnu krízu, ktorá je vyústením nazretých rozporov civilizácie. Určujúce sú predovšetkým dva: rozpor medzi ekonomikou a človekom, resp. spoločnosťou a rozpor medzi ekonomikou a prírodou, resp. životným prostredím. Prvý odzrkadľuje neudržateľnú disproporciu medzi rastúcou produkciou bohatstva a neúnosne sa prehlbujúcou nerovnomernosťou jeho rozdeľovania nielen medzi Severom a Juhom, ale aj v rámci najvyspelejších krajín.
Druhý rozpor je výsledkom koristníckeho prístupu k prírode a jej zdrojom, čo spôsobilo, že ekologická stopa začala výrazne prekračovať biokapacitu Zeme a globálna výroba a spotreba o 25 % prevyšuje reprodukčnú schopnosť planéty. Pod vplyvom kvalitatívnych zmien v globalizujúcej sa svetovej ekonomike dosiahli kritickú mieru a nebezpečne ohrozujú ďalší vývoj civilizácie. Podstatný, určujúci vplyv mali nasledovné adaptačné zmeny. V priebehu druhej polovice XX. storočia silnela závislosť hospodárskeho rastu a vytvárania nových a nových možností odbytu prebytkov nadvýroby ako dôsledok extrémne sa zväčšujúcej nerovnomernosti príjmov, ktorá čoraz viac limitovala kúpyschopný dopyt a zužovala priestor pre zhodnocovací proces kapitálu v reálnej ekonomike. Prejavovalo sa to v zväčšovaní nadbytočných kapacít a obmedzovaní investícií. Ako primárny liek proti stagnácii sa začal využívať expandujúci finančný sektor, extrémna financializácia ekonomík a výsledne prudko rastúce zadlžovanie.
Ukážkovým príkladom týchto procesov sú USA ako najrozvinutejšia ekonomika s rozhodujúcim vplyvom a ako epicentrum globálnej krízy.
V kontexte vzniku a doterajšieho priebehu globálnej krízy dochádza ku kvalitatívnemu posunu významu, úloh a zodpovednosti vedy z hľadiska reálneho prekonávania nielen dôsledkov, ale predovšetkým jej civilizačných príčin. Na vedu a výskum sa budú klásť nové požiadavky, ktorých plnenie je nezastupiteľným predpokladom reálneho riešenia hlbinných príčinných súvislostí globálnej krízy.
Autor je profesor, pôsobí na Ekonomickom ústave SAV
