Etika sa nedá vynútiť

Eva Poláková (62) vyštudovala matematiku a fyziku. Zo vzdoru, pretože ju pre nedostatok miesta neprijali na sociológiu. Celý život je humanistkou a optimistkou. Dôsledkom jej celoživotnej práce v školstve, na rôznych úrovniach a pozíciách, je stála snaha motivovať vychovávaných k pozitívnej zmene nielen v zmysle zvyšovania vedomostí, ale aj kvality hodnotového systému. Jej aktívne pôsobenie v Medzinárodnej akadémii vied (AIS) San Marino jej umožnilo prednášať v Rumunsku, Taliansku, Nemecku, Poľsku, istý čas pracovala aj v Ostrave na Ostravskej univerzite, na niektoré spoločenské problémy sa preto pozerá s istým nadhľadom. Bola editorkou, autorkou či spoluautorkou viac ako 30 knižných publikácií a riešiteľkou takmer 25 domácich i zahraničných projektov. V súčasnosti prednáša mediálnu etiku a metodológiu na Fakulte mas­mediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a týmito témami sa zaoberala aj v posledných výskumných projektoch. S hostkou Slova, doc. Dr. Evou Polákovou sa zhovárala Marta Moravčíková. Podnetom na tento rozhovor bola vaša prednáška pri príležitosti 20. výročia Slovenského syndikátu novinárov o etike žurnalistickej profesie, vzťahu novinárov k nej i k politikom, a najmä k faktom. Dodržiavanie etiky v médiách, ale aj v politike je dvojnásobne aktuálne v období stupňujúceho sa tlaku politikov i médií na verejnosť pred nastávajúcimi voľbami. O stave dodržiavania písaných aj nepísaných etických pravidiel svedčí aj to, že vašou podmienkou na poskytnutie rozhovoru bola možnosť jeho autorizácie. Novinár profesionál však rozhovory autorizuje aj bez požiadania. Vyjadruje tým zodpovednosť k faktom, ktoré sa prostredníctvom médií dostávajú k verejnosti. Pravda, veľa pracovníkov médií pokladá autorizovanie textov za nenáležité až neetické. Aké je podľa vás? Podľa mňa je to hlboko etické, vysoko profesionálne a zodpovedné. Vzťah redaktor – respondent nikdy nie je tabula rasa a požiadavka autorizácie sa zvyčajne odvíja od predchádzajúcich skúseností s novinármi; ak sú negatívne, respondent na autorizácii trvá. Podľa Občianskeho zákonníka na ňu aj má právo a novinár má povinnosť vyhovieť mu. Výnimkou je informovanie na spravodajské účely. Práve na to sa novinári, ktorí autorizáciu odmietajú, často odvolávajú. Myslím si však, že zásadné veci by sa autorizovať mali a považujem za pozitívum, ak sa na internetových stránkach novín uvádza, či si interviewovaný autorizáciu vyžiadal, alebo nie a či pri nej do textu nejako zasahoval. Niektoré tlačené médiá však uvádzajú na internetových stránkach skôr otrocké prepisy rozhovorov, takmer bez profesionálneho spracovania. Čitateľ sa potom v mori neraz zbytočných slov musí k faktom či myšlienkam prehrýzať cez toľko balastu, až ho to odrádza od čítania. Je to ako keby si kúpil nevyorané zemiaky v poli a sám si ich musel vykopať. Naozaj je iné, keď sa debatujúci hádajú, či na seba útočia naživo. Pod vplyvom nových technologických možností sa začali tlačené a elektronické médiá viac približovať a podobať a do tlačených médií prenikla bulvarizácia aj preberaním a napodobňovaním prvkov priamej a elektronickej komunikácie, niekedy na škodu celkového výsledku. Aký ten výsledok je, závisí od profesionality, ale aj etiky žurnalistu. Aj pre mediálnu komunitu platí, že ak chceme zapadnúť do nejakej skupiny, mali by sme akceptovať jej spoločenské a morálne normy a správať sa podľa nich. Ak sú pre nás neprijateľné, nemali by sme tam zotrvávať a vyhovárať sa, že to či ono nemôžeme, alebo, naopak, musíme. Neetické a nemorálne je práve nevziať na seba zodpovednosť vyplývajúcu z povolania, ktoré sme si zvolili. Ak sa už pre istú profesiu rozhodneme, mali by sme akceptovať aj jej profesijné etické kódexy, pravid­lá. Nie sú síce vymáhateľné, ale ich dodržiavanie je vecou stavovskej cti. Ak by sa napríklad novinári proti ich porušovaniu zamestnávateľom postavili, možno by aj uspeli. Zvyčajne však chceme mať veľkú slobodu, ale nie zodpovednosť, ktorá je s ňou spojená. Niektorí možno so zodpovednosťou problém nemáme, ibaže každý má aj vlastné hranice, po ktoré je v záujme dosiahnutia nejakého cieľa ochotný ísť a robiť kompromisy. A keď sú preňho neprijateľné a nevie, či sa nemôže vzoprieť, hľadá možnosti inde. To je zrejme správna cesta. Aj preto, že každému vyhovuje niečo iné. Súčasnosť umožňuje, aby človek robil, čo chce, ale musí za to niesť aj osobnú zodpovednosť. Poznám študenta, podľa ktorého je to pravé orechové bulvár. Ak sa preň rozhodne, musí byť pripravený niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutie aj za prípadné dôsledky, ktoré sú s tým spojené. Nie je nevyhnutné sa s existenciou bulváru – aj vzhľadom na ľudskú povahu, ktorej skôr vyhovuje, ako prekáža – zmieriť? To, že bulvár existuje, nie je nijaká chyba. Chyba je, ak svoju bulvárnosť neprizná. Na západe sú médiá špecializované a každý vie, čo môže čakať od novín, po ktorých siahne. Ak sa rozhodne pre bulvár, vie, že ho nemôže brať priveľmi vážne. U nás však bulvár napodobňujú aj médiá, ktoré sa tvária ako seriózne či mienkotvorné. A bulvár sa zasa tvári, že je seriózny. Lenže to už nie je len zmiešavanie hodnôt, ale aj informácií. Pri súlade zverejnených informácií so skutočnosťou môže zohrávať nezanedbateľnú úlohu aj jazyk. Ak ho novinár (ale aj politik) dobre neovláda, nemusí ani pracovať v bulvárnom médiu, a môže, hoci aj nechtiac, meniť nesprávnym znením podobu aj význam informácií. Nehovoriac o tom, že výrazne ovplyvňuje kultivovanosť alebo nekultivovanosť jazyka verejnosti. Najmä pri závažných informáciách, napríklad o politických kauzách zásadného významu je nepresnosť vo vyjadreniach absolútne neprijateľná. Napriek tomu mnohí politici podstatu zahmlievajú nepresnými výrazmi a zámerne používajú jazyk, ktorému poslucháč nerozumie. Vtedy by mal zasiahnuť novinár. Mal by byť pripravený tak, aby politika vedel primäť vyjadrovať sa zrozumiteľne a jasne, aby mu každý rozumel. Súčasný jazyk väčšiny, ak nie všetkých médií je rovnako ako jazyk politikov často agresívny, hrubý, urážlivý, ironický až sarkastický, ba čoraz častejšie až vulgárny, načierajúci do vyjadrovacích prostriedkov štvrtej cenovej skupiny, ak nie slovami, tak aspoň tónom. Akoby si novinári neuvedomovali, že ak má kritika kultivovanú formu, môže pôsobiť oveľa zdrvujúcejšie. Žiaľ, v mediálnej praxi sa vírus hrubosti veľmi rozšíril a dosť nízko klesli aj niektorí novinári, ktorí si už vybudovali isté meno. Možno aj preto, lebo v žurnalistike nemienia dlho zostať. Novinárstvo prestáva byť povolaním na celý život, zamestnanci redakcií sa veľmi často, až pričasto striedajú. Novinári na dobu určitú potom k dodržiavaniu etiky profesie veľmi neprispievajú. Profesionalita a etika predsa v istom zmysle splývajú. Alebo nie? Etika je súčasťou profesionality. Napokon, v každom študijnom programe masmediálnych štúdií sa učia aj základy etiky. Lenže ani vedomosti neznamenajú, že sa človek podľa toho, čo vie, aj správa, najmä ak chýba osobné vysoké krédo, akési predporozumenie etických noriem. Aj vedomosti si teda treba osvojiť, zažiť, dostať do výkonu – až vtedy sa stanú súčasťou osobnosti. Bez skúseností a korekcie okolia potom človek neraz ani nevie, že robí zle. Nie je častá výmena novinárov pre médiá viac hendikep ako výhoda? Naozaj renomované si predsa svojich komentátorov, spravodajcov, fejtónistov, skrátka osobnosti zvyčajne šľachtia, stavajú na nich, a nesnažia sa o čo najrýchlejšiu obmenu – často len preto, aby ušetrili na platoch. Žiaľ, mnohé médiá naozaj naskočili na prax zdierania svojich pracovníkov. Prax rôznych výrobných firiem, ktoré prijímajú robotníkov na tri mesiace skúšobnej lehoty a potom sa s nimi rozlúčia, žiaľ, prebrali už aj mnohé mediálne firmy. Nečudo, že ak novinári nemajú istotu, nevnímajú svoju prácu ako profesiu, ale len ako zárobkovú činnosť či ako občasné hobby, hovorí im profesijná etika rovnako málo ako zamestnávateľom. Každá profesia má vlastné etické pravidlá, politiku či napríklad bulvárne novinárstvo nevynímajúc. Nemala by novinárska etika vzhľadom na veľké možnosti ovplyvňovania verejnosti rešpektovať predovšetkým všeľudské kritériá? Áno, to by bol ideálny stav. Sme však jedinečné osobnosti a každý z nás žije aj podľa vlastných etických princípov. Najlepšie je, ak sú tie naše vlastné v súlade s celospoločenskými. V opačnom prípade môže vzniknúť konflikt svedomia. Novinár má šťastie, ak sú jeho osobné hodnoty v súlade s tými, aké vyznáva kolektív, ktorého sa stane súčasťou. Ak mu nebude prekážať, že sem-tam napíše nepravdu, či bude za fakty vydávať domnienky, zrejme sa nájde v bulvárnom časopise, inému bude lepšie vyhovovať ekonomický či vedecký, reklamný či iný. Problémom je však hranica citlivosti. Ako príklad môže poslúžiť dilema: kradnúť, nekradnúť? Považuje sa za krádež, keď si malé dieťa vezme v samoobsluhe bez zaplatenia lízanku? Ak je to dieťa solventných rodičov, zrejme to obrátia na žart „doma máme toľko maškŕt, iste to vzalo zo zábavy“. Ak sú rodičia chudobní, možno ju vzalo preto, lebo rodina na maškrty nemá. Hodnota ukradnutej lízanky je však v oboch prípadoch rovnaká. Lenže keď si dieťa zvykne, že to, čo si vzalo bez zaplatenia, nemalo veľkú hodnotu, takže si krádež môže dovoliť, bude možno v dospelosti, v prostredí nivelizovaných hodnôt pokladať za povolenú normu na krádež povedzme dve či tri tisícky eur. A po čase preň­ho možno nebude ničím strašným ani miliónový podvod. Krádežou však je aj krádež „len“ do istej hodnoty. A kto nemá problém urobiť malý priestupok, nebude ho mať po čase ani s väčším, ba s veľmi veľkým. Ako možno v tejto súvislosti aj v súvislosti s profesijnou etikou vnímať rôzne všimné, ktorým si niektoré firmy chcú nakloniť priazeň médií? Keď sme skúmali, do akej sumy ešte novinári považujú darčeky od firiem za akceptovateľné z hľadiska etiky profesie, niektorí tolerovali sumu do 10 eur, ale pracovníčka bohatej záhradníckej firmy nepokladala za prehnané ani bonsaje v hodnote 330 eur. Lenže to je ako s krádežou tých lízaniek – nedá sa merať, do akej sumy je ešte krádež tolerovateľná a kedy už nie. Buď ju akceptujeme, alebo odsúdime. Podobne by sme mohli diskutovať aj o korupcii či lobingu. Ako hodnotíte vykrádanie informácií z internetu, pri ktorých jeho používatelia neuvádzajú zdroj, ba často ich vydávajú za vlastné a zvyčajne ich neoverujú? Predmetom mojich výskumov to nebolo, ale z rôznych analýz médií vyplýva, že ide o najčastejšie porušované pravidlo. V poslednom období však bol už zaznamenaný vzrast citácií a odvolávok žurnalistov na iné zdroje. Ja sa s tým praxi občas stretávam v diplomovkách a iných školských prácach. Ak naďabím na niečo, čo mi je povedomé, prostredníctvom internetu zvyčajne zistím, že časť diplomovky či bakalárky je odniekiaľ kompletne odkopírovaná. Pravdaže, takto môžu študentské práce posudzovať pedagógovia, ktorí držia krok s novými technológiami a pri kontrole prác sú precízni. To isté by možno bolo užitočné pre vedenia redakcií, aby vedeli odhaliť, ak si napríklad cudzojazyčne zdatný redaktor v noci posurfuje po zahraničných médiách, opíše pár atraktívnych správ a ráno ich vydáva za vlastné. Môže sa totiž stať, že jazykovo a internetovo rovnako zdatní čitatelia si to všimnú a médium u nich stratí kredit. Internet ako médium však za porušovanie pravidiel etiky nemôže, hoci je v tomto smere dosť veľkým pokušiteľom. Ako v tomto zmysle vnímate naše spolužitie s ním? Hoci má mnohé negatíva, je to fantastické médium s úžasnou budúcnosťou a množstvom pozitív. Jeho používatelia by však mali byť nielen technologicky gramotní, ale aj vzdelaní a sčítaní, vrátane pravidiel internetovej etikety, čiže netikety. Aby vedeli, čo kde hľadať, ako to posudzovať, čo vybrať, ako to overiť. Inak sotva môžu posúdiť, či sa na informácie, ktoré na internete našli, dá spoľahnúť. Navyše by im nemal chýbať étos, aby pri prevzatých informáciách uvádzali zdroj a autora. V takom prípade hrá veľkú rolu osobná morálka. Z tohto hľadiska vidím budúcnosť etiky len v spoločenskej kritike. A hoci teraz možno ešte strkáme hlavy do piesku, myslím, že postupne sa to zlepší; ľudia nebudú chcieť čítať a tolerovať hocičo. Zatiaľ tolerujú dosť. Možno preto má najmä komunikácia politici – novinári často veľmi nízku až úbohú úroveň. Azda keby jedni aj druhí boli natoľko na výške, že by sa navzájom správali kultivovane, a nie ako anonymní účastníci internetových diskusií, prospeli by aj spoločenskej klíme. Médiá ju totiž výrazne ovplyvňujú. A nie vždy pozitívne. Pre médiá je pre zisk dôležitá čítanosť, sledovanosť, a ich vedenia tvrdia, že pre jej zvyšovanie sa orientujú na uverejňovanie bulvárnych textov či informovanie o šokujúcich udalostiach, zväčša negatívnych (vraj, kto by čítal suché, nezábavné informácie). Keď sa však opýtate jednotlivcov, väčšina z nich takúto lacnú zábavu odsudzuje. Podľa mňa by médiám viac ako orientácia na tzv. masy prospela špecializácia. Masa, ako ju definovali v 19. storočí, je dávno prekonaný pojem. Spoločnosť tvoria menšie skupiny a médiá by sa mali orientovať na ich špecifické záujmy, a nie sa snažiť vyhovieť väčšine. Ambíciou médií by mala byť kultivácia čitateľa, poslucháča, diváka. V tomto zmysle nám všetkým, nielen médiám, novinárom a politikom etika poskytuje isté normy, niečo ako napr. desať prikázaní, ktoré nutne nemusia všetci rešpektovať, ale ak by neboli stanovené, bola by naša morálna orientácia určite ťažšia. Médiám však spôsobom zverejňovania informácií či názorov nejde len o zjavný ekonomický zisk, ale aj o ovplyvňovanie respondentov, až manipulovanie nimi. Aké iné dôvody okrem ekonomických na to podľa vás majú? Myslím si, že tendenciu manipulovať majú neprofesinálni žurnalisti bez dostatočného vzdelania a novinárskej praxe, ktorí si neuvedomujú manipulatívnu schopnosť médií ani vlastných textov a nemyslia na dôsledky toho, čo a ako zverejnia. Navyše si neuvedomujú ani to, že za to nesú zodpovednosť. A hoci nemusí byť priamy, je vplyv médií nespochybniteľný; existuje. Médiá majú a vždy istý vplyv mať budú. V dôsledku deformovanej zásady pravdivosti, tendenčného výberu informácií a spôsobu ich interpretácie, ktoré si mnohí, najmä tzv. rýchlokvasení novinári osvojili, si svoje negatívne pôsobenie na recipienta ani neuvedomujú. Niektorí však tvoria manipulatívne príspevky preto, lebo im lichotí, že majú tú možnosť. To, že by ich do toho vydavatelia tlačili, je podľa mňa až na treťom mieste. Podľa našich prieskumov, ale aj prieskumov rôznych agentúr, sa už novinári na tlak zamestnávateľov či politikov veľmi nesťažujú. Skôr im prekáža nekorektnosť kolegov. Lenže nielen novinári, ale aj niektoré médiá sa tendenciou ovplyvňovať verejnosť netaja, ba stavajú na tom svoj imidž. To nemusí byť na škodu. Médiá sú na tom podobne ako školstvo. Aj o tom sa tvrdilo, že by malo byť apolitické, ale také nikdy nebude. Kresťanské je kresťanské a štátne vždy čiastočne odráža politiku štátu. Takisto je zbytočné nahovárať si, že médiá sú apolitické. Ale práve preto by sa mali s tými, ktorých názory sú im blízke, identifikovať. Možno budú mať viac sympatizantov, ako keď sa tvária že sú aj ryba aj rak. Zodpovednosť novinárov voči verejnosti má podľa vás prednosť pred akoukoľvek inou zodpovednosťou, najmä pokiaľ ide o ich zamestnávateľov a štátnu moc. Lenže ak náhodou nie je vlastníkom média, nie je vari nijaký novinár ani len formálne nezávislý. Ako môže za týchto okolností nadradiť zodpovednosť voči verejnosti nad zodpovednosť voči zamestnávateľom či štátnej moci, ale aj voči svojej rodine (ak je jej živiteľom)? Alebo: je neetické, ak urobí nejaký ústupok, ktorý mu umožní dostať do vedomia čosi, čo je pre verejnosť dôležité a vie, že nik iný by to zaňho neurobil? Na to nie je jednoznačná odpoveď. Je to individuálne. Stačí si spomenúť na Sofiinu voľbu. Ak v sebe človek cíti nejaké poslanie, pochopí, že niekedy treba v jeho záujme robiť kompromisy. Pravda, niekedy sa kompromisy robia ťažko, ak to už zasahuje oblasť vnútorného presvedčenia a svedomia, potom človek, ak ho do toho nútia, radšej zmení pôsobisko. Hranicu, za ktorú už nie je ochotný ísť, si zrejme musí stanoviť každý sám. A v každom povolaní. Výskumy, ako ste uviedli aj vy, však potvrdzujú, že vzrástla nedôvera občanov k médiám. V súvislosti s tým, ako sa v minulom režime medzi ľuďmi zdôrazňovalo, že novinám sa nedá veriť, je to trochu paradoxný poznatok. Z čoho vyplýva? Súvisí to so slobodou. Právo šíriť hocijaké informácie umožňuje šíriť aj bludy. Ľudia však nie sú takí zaostalí, aby to neodhalili, a ak sa to stane, prestávajú médiám veriť. A ak médiá navyše nie sú vyprofilované, ale navzájom sa podobajú a človek nevie, kde má istotu serióznej informácie, klesá jeho dôvera ku všetkým. Veľmi kolísavá však býva aj dôvera voči politikom, ktorých si občania spájajú s dodržiavaním etických noriem možno ešte zriedkavejšie ako novinárov. Väčšina ľudí si naozaj myslí, že politika sa nedá stotožniť s etikou, nejakými morálnymi zásadami. Lenže to je povolanie ako každé iné a nájdeme v ňom politikov, ktorých politika živí a takých, pre ktorých je životným poslaním. Podobne je to aj s novinármi: jedni sú zanietení, odovzdávajú žurnalistike všetko, je to ich život, druhí to vnímajú ako zamestnanie. V oboch prípadoch by však mala dominovať zodpovednosť. V prípade presvedčeného politika, ktorý ide do politiky so svojimi ideálmi, je to zodpovednosť osobná. Môže sa však stať, že po čase ideály stratí, pretože si neuvedomil, že politika znamená nachádzať a používať všetky možné prostriedky na dosiahnutie a prerozdeľovanie moci a s tézou ,,účel svätí prostriedky“ sa nevie stotožniť. Bije sa to s jeho osobnými ideálmi a etickými zásadami. Potom buď z politiky odíde, alebo dúfa, že sa mu možno niečo podarí zmeniť, ale už ho to tak neteší. Korektný však môže byť aj človek, ktorého politika živí; aj on by mal mať spoločenskú a profesijnú zodpovednosť. Príkladom môže byť Alexander Dubček, ktorého krédom bola politická čestnosť a etika. Mnohí, najmä u nás, ho pokladajú za naivného politika, v zahraničí však dostal veľa ocenení. A nie je náhoda, že hold mu ako prvé vzdalo Taliansko, kde si vzhľadom na skúsenosti s vlastnými politikmi vážili tých, čo boli iného razenia. Paradoxom je, že verejnosť si žiada a váži viac morálnych politikov, ale tí nie vždy dosahujú stanovené ciele. Pre takých, ktorí to, čo si vytýčili, dosahujú, by bolo dodržiavanie etických noriem zrejme príťažou. Etiku síce vnímame ako veličinu hodnú toho, aby sa jej človek podriadil, ale nie sme ňou schopní dopracovať sa k vyšším cieľom. Nie je to tak aj preto, lebo je to príliš jemná cesta vyžadujúca zavše aj sebaodriekanie? Na to ťažko odpovedať. Dôležité je, že existujú ľudia, ktorí žijú a pracujú v súlade s celospoločenskou morálkou. Horšie je, ak politikom, ale neraz aj novinárom nejde v rôznych kauzách o vec, ale o konkrétnu osobu. Príkladom môže byť choroba predsedu HZDS pred pár rokmi. Hoci už nebol vo vláde, bol iba predsedom strany, novinári za ním sliedili aj v nemocnici. A on napadol fotoreportérku, ktorá ho odfotografovala, keď vychádzal z ošetrenia. Hoci som voči nemu mala vždy nemalé výhrady, postup médií voči nemu v čase jeho choroby sa mi nepáčil. Chorý človek v takej situácii má azda aj právo, aby stratil nervy. Keby takto niekto fotil mňa, žalovala by som ho, a ten súd by som nepochybne vyhrala. Niektorým novinárom prekážal vtedy len on, teraz je to zase súčasný premiér, ktorého postoj k médiám, odmietanie komunikovať s nimi, môže byť podľa mňa ovplyvnené jeho negatívnymi skúsenosťami. Nekomunikovať s médiami je síce chyba, ale šťastné nie je ani to, že nie­ktorí novinári idú špecificky len po osobe, a nie po tom, čo robí – či už zlom, alebo dobrom. Aj to poukazuje na istú kvalitu ich novinárskej etiky. Zodpovedný novinár (pravda, aj politik) by sa mal vedieť nad isté veci povzniesť. Nemusí konkrétnu osobu milovať, ale mal by prinášať (alebo poskytovať) pravdivé a objektívne informácie v záujme verejnosti, pretože práve to je alfou a omegou spoločenskej zodpovednosti.