Pohrobkovia fašizmua ľudské práva

Slovenská verejnosť má za sebou ďalšie dva pokusy o prezentáciu údajných výdobytkov slovenskej štátnosti z rokov 1939 až 1945. Sotva by sa však úspechom dal nazvať pokus Iniciatívy za slobodu slova, ktorá zvoláva zhromaždenia na Námestie SNP v Bratislave. Prvé zhromaždenie zvolané na 1. februára zakázal starosta Starého Mesta Andrej Petrek, druhé, o dvanásť dní neskôr, sa usilovali prekaziť aktivisti, ktorí sa nazývajú Bratislavskí antifašisti a antifašistky. Prečo sa táto téma dostala opäť na pretras? Odpoveďou je vystúpenie arcibiskupa Jána Sokola v spravodajskej televízii, najmä jeho slová o blahobyte počas slovenského vojnového štátu. Čo môžu a čo nemôžu Problém by možno nebolo to, že ktosi otvára diskusiu o tejto kapitole slovenskej histórie. Veď o nej v každom prípade treba hovoriť – ale z hľadiska historicko-vedného, a nie stavať vyhlásenia na politickú úroveň. Zhromaždenia Iniciatívy za slobodu slova a dianie okolo nich však poukázali na čosi oveľa závážnejšie – na zásadnú nevedomosť v oblasti ľudských práv a toho, čo orgány štátnej a verejnej správy môžu a nemôžu. Iniciatíva vznikla vlani na jeseň. V skutočnosti za ňou stojí Michal Laššák, ktorý sa v uniforme Slovenskej pospolitosti zúčastňoval na akciách tejto pochybnej politickej strany. Podľa internetových zdrojov je dokonca šéfom jej bratislavskej pobočky. Iniciatíva si sedemnásteho novembra chcela pripomenúť sedemnáste výročie pádu režimu spred roka 1989 aj za účasti vodcu Slovenskej pospolitosti Mariána Kotlebu či Davida Macháčka z českého Vlasteneckého frontu. Ten síce na svojich internetových stránkach tvrdí, že jeho členovia nie sú nacisti, no zdroje z prostredia českého monitoringu extrémizmu hovoria o opaku. Prečo zakázali zhromaždenia Na pripravovanom podujatí mal vystúpiť aj Jozef Sásik zo Slovenskej ľudovej strany, ktorá sa plne hlási k odkazu Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany vrátane jej činnosti počas druhej svetovej vojny. Iniciatíva propaguje svoje aktivity aj na webových stránkach, ktoré majú až priveľa sympatizantov z radov neonacistov – z Národného korporativizmu, Vlasteneckému frontu či Pospolitosti. Preto sa netreba čudovať, že sa proti jej činnosti postavili Bratislavskí antifašisti a antifašistky. Nikým nezastrešení sa rozhodli vyjadriť svoj názor spôsobom, ktorý akosi nevyhovoval štátnym orgánom. Akciu, ktorú iniciatíva zvolala na prvého februára, zakázal staromestský starosta s odôvodnením, že by sa na nej mohol porušiť verejný poriadok. To však jej organizátori nedeklarovali, a tak A. Petrek z nevysvetliteľných príčin zamedzil vyjadrenie rozličných názorov. Pretože podľa zákona sa môže verejné zhromaždenie zakázať iba v prípade, ak by malo popierať alebo obmedzovať práva občanov pre ich národnosť, náboženstvo, pohlavie, rasu, pôvod, politické alebo iné zmýšľanie, dopúšťať sa násilia alebo inak porušovať zákony či Ústavu SR. Porušovať zákon sa členovia Iniciatívy za slobodu slova napriek svojmu pochybnému zázemiu zjavne nechystali.. Preto sa dá označiť postup miestneho úradu Staré Mesto ako konanie, ktoré nebolo v súlade zo zákonom. Iniciatíva verzus antifašisti Námestie SNP však antifašistickí aktivisti prvého februára napriek zákazu obsadili, a tak znemožnili, aby sa prípadné zhromaždenie Iniciatívy za slobodu slova uskutočnilo. Vyjadrili tým – podľa vlastných slov – aktívny prístup k riešeniu problému neonacizmu a vyzvali Bratislavčanov, aby sa k nim pridali. Polícia ich donútila zvinúť transparent, no nechala ich námestí. Zástupcovia Iniciatívy za slobodu slova iba postávali obďaleč a zbierali podpisy pod petíciu na podporu predstaviteľov katolíckej cirkvi. Úplne inak, ale opäť s bezdôvodným porušením ľudských práv, vyzerala demonštrácia, ktorú na 12. februára znovu zvolala Iniciatíva za slobodu slova. Tentoraz ju starosta nezakázal s odôvodnením, že ,,ak usporiadatelia naozaj tvrdia, že nešíria pochybné myšlienky, majú šancu to dokázať. Ja som tu na to, keby zhromaždenie naozaj malo za cieľ fašistické alebo iné škodlivé názory, aby sme ho mohli rozpustiť“. Aj polícia zlyhala A tak sa uskutočnilo stretnutie približne tridsiatich osôb, zväčša s vyholenými hlavami. Zaznela na ňom kritika neobjektívnych médií a prejav v prospech vojenského slovenského štátu. Krátko po začatí zhromaždenia iniciatívy prišli na námestie v sprievode antifašisti, ktorí sa pokúsili narušiť akciu hlukom. Polícia proti nim nekompromisne zasiahla a štyroch predviedla na policajnú stanicu, aby jej podali vysvetlenie. Príslušníci polície urobili chybu v niekoľkých bodoch. V prvom rade nevyzvali zhromaždenie antifašistov na rozchod a nepoučili zadržaných o ich právach. Porušovanie ľudských práv Iniciatívou za slobodu slova polícia a orgány verejnej i štátnej správy zľahčujú tým, že za porušovateľov verejného poriadku označujú obe skupiny. Polemika o tom, čo je uplatnenie občianskych a ľudských práv a čo porušenie verejného poriadku, by bola rozsiahla. Slovenské orgány však iste majú mieru tolerovania občianskych prejavov nastavenú veľmi nízko. Obyčajné vyjadrenie názoru, zhromaždenie, trans-parent, či skandovanie považujú za porušenie verejného poriadku. Ktorí sú naozajstní extrémisti? Zostáva paradoxom, že tak ako v prvom prípade polícia a štátne orgány zasiahli proti príslušníkom iniciatívy, druhý raz úplne nepochopiteľne zakročili proti druhému táboru. V čom sa zmenila situácia od 1. do 12. februára? Je to hádam manévrovanie štátnych orgánov so zámerom označiť za extrémistov obe skupiny mladých ľudí? Veď na začiatku mesiaca boli extrémistami členovia a sympatizanti Iniciatívy za slobodu slova, o dvanásť dní neskôr to boli antifašisti. Kto z nich je skutočný extrémista? Sú ním tí, čo obhajujú slovenskú štátnosť z rokov 1939 až 1945? Určite by sa tak označiť nedali. Iniciatíva za slobodu slova však nespadá do širokého spektra historikov, verejnosti alebo politikov snažiacich sa o kritický pohľad na minulosť. S ľuďmi, ktorí za jej pôsobením stoja, by sa skôr dala zaradiť k organizáciám typu Slovenskej pospolitosti – Národnej strany, či českého Národného korporativizmu. To, že Pospolitosť je prinajmenšom extrémistická, dosvedčuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktorý ju vlani postavil mimo zákona. Práve preto, že chcela na Slovensku vybudovať diskriminačný stavovský systém. Otázkou by mali byť aj „súkromné“ aktivity ľudí, ktorí sa pohybujú okolo tejto iniciatívy. Prečo však ako extrémistov označujú tých, ktorí sa snažili zabrániť, aby ľuďia blízki myšlienkam neonacizmu velebili vojenský štát? Fyzická konfrontácia a násilie Môžeme pripustiť, že metódy fyzickej konfrontácie sa v súčasnej „právnej spoločnosti“ vnímajú ako extrémistické. Znamená však fyzická konfrontácia – v zmysle postaviť sa navzájom zoči voči – vždy násilie? Bratislavskí antifašisti a antifašistky tvrdia, že proti neonacizmu sa treba postaviť zoči voči a silou názoru väčšiny dať najavo, že takéto myšlienky nie sú v spoločnosti vítané. Konfrontácia pritom neznamená fyzické násilie. Podľa mladých antifašistov vyjadrenie nesúhlasu s neonacizmom nieje od stola veľa platné. Má cenu priamo na mieste činu. Ich metódu podporujú aj pozitívne názory ľudí, ktorí boli počas druhej bratislavskej demonštrácie na Námestí SNP. Na zamyslenie je aj to, prečo antifašisti dostávali pred šesťdesiatimi rokmi za svoju činnosť vyznamenania, a dnes pokuty. Ideový nepriateľ sa predsa nezmenil, zmenil sa len spôsob prejavovania jeho ideológie. Žiaľ, je rafinovanejší – skrýva sa za slobodu slova. Arcibiskup Sokol sa nakoniec od aktivít Iniciatívy za slobodu slova dištancoval. Neznamená to však, že sa mení obsah jeho oslavných výrokov o slovenskom štáte a že aktivity ľudí, ktorí stoja za touto organizáciou, by sa mali prehliadať. Sú nebezpečné. A to preto, že za zdanlivý boj za slobodu slova schovávajú propagáciu myšlienok smerujúcich k potláčaniu základných ľudských práv. Navyše štátne orgány sa napriek šiestim rokom fašistickej a štyridsaťjeden rokom pseudokomunistickej totality nenaučili úplne rešpektovať základné občianske a politické práva. Autor je publicista