Joseph E. Stiglitz, ekonóm Je najznámejším kritikom establišmentu medzinárodných finančných inštitúcií, ktorý z tohto establišmentu zároveň vyšiel. Bol hlavným ekonómom Svetovej banky, až kým ho v dôsledku jeho kritiky Medzinárodného menového fondu (MMF) – sesterskej organizácie Banky – nedonútili z funkcie predčasne odísť. O rok na to (2001) sa stal nositeľom Nobelovej pamätnej ceny za ekonómiu. Predtým pracoval ako šéf Zboru ekonomických poradcov prezidenta Billa Clintona. Bol profesorom na univerzitách Yale, Princeton, Stanford a MIT. V súčasnosti prednáša na Columbia University v New Yorku. Vo svojej novej knihe, Making Globalisation Work (Aby globalizácia fungovala) presadzuje reguláciu globálneho trhu. Rozhovor s Josephom Stiglitzom preberáme s láskavým súhlasom francúzskeho ľavicového denníka LHumanité z jeho anglickej internetovej verzie. Zhovárali sa Jacques Coubard a Sébastien Ganet Prečo ste napísali novú knihu o globalizácii? Zmenilo sa niečo od vašej poslednej práce na túto tému? – Áno, odohrali sa zmeny, v dôsledku ktorých bolo nevyhnutné napísať novú knihu. Zmeny nastali v našom chápaní globalizácie i v samotnom globálnom prostredí. Pred piatimi rokmi by napríklad bolo ťažké predstaviť si svet, v ktorom hrajú India a Čína takú významnú úlohu. Tieto 2,4 miliardy ľudí sú dnes väčšmi integrované do globálnej ekonomiky. To má obrovský dopad na všetkých. Na rozvinuté i rozvojové krajiny. Od čias moje prvej knihy sa výrazne zmenilo aj naše chápanie globalizácie. Hovorím napríklad o liberalizácii kapitálových trhov, o tom, ako toky destabilizujúceho trhového kapitálu neviedli k vyššiemu rastu, ale k vyššej nestabilite. Dokonca aj Medzinárodný menový fond dnes uznáva platnosť štúdie z roka 2003 a potvrdzuje, čo hovorím. Nezmenil síce svoju politiku, ale nastala aspoň veľká zmena v jeho perspektíve. V novembri 2001 sa zase v Doha uznalo, že predošlé kolá obchodných rozhovorov boli nespravodlivé voči rozvojovým krajinám a že je potrebné ďalšie kolo rozhovorov zamerané na rozvoj. No takéto rozvojové kolá odvtedy zlyhali, a tak je otázne, akým smerom sa obchodné rokovania pohnú. Spomenuli ste aj kapitálové trhy… – Ďalšie nóvum je, že v roku 1998 sa odohrala globálna finančná kríza. V tom čase všetci tvrdili, že problémom sú rozvojové krajiny a slabosť ich inštitúcií. Globálna finančná nestabilita pokračuje a dnes sa diskutuje o nerovnováhe, o Spojených štátoch, Číne, Európe. Nejde o rozvojové krajiny, začíname sa zaoberať globálnym ekonomickým systémom. Tvrdím, že súčasná analýza stále nie je správna, že sa stále nezaoberáme zásadnými problémami, ale iba príznakmi: obrovskými obchodnými deficitmi, peňažnými tokmi od chudobných k bohatým krajinám (čiže nesprávnym smerom). Hovoríme o odpúšťaní dlhov, ale nie o tom, prečo sa toľko krajín ocitá vo väčších dlhoch, než aké dokážu splatiť. Tieto problémy sú také obrovské, že ťažko povedať, ako by sa dali riešiť…? – Duchom knihy je myšlienka, že existujú reformy, dosiahnuteľné zmeny – teda nie utopické zmeny, ktoré by mohli priniesť veľký obrat. Sú malé zmeny, ktoré by mali veľké dôsledky, a sú veľké zmeny, ktoré by mali ešte väčšie dôsledky. Aj keď tieto zmeny neuskutočníme, globalizácia sa zmení tak či tak. Skutočná otázka znie: budú to vývrtky od jednej narýchlo vymyslenej záplaty k druhej, od jednej krízy k druhej, alebo sa budeme systematicky zaoberať tým, kde sú chyby, pozrieme sa nielen na symptómy, ale aj na štruktúry, ktoré ich spôsobujú, a budeme sa nimi zaoberať? Ak hľadíme len na symptómy, môžeme problémy, z ktorých vyplývajú, ešte zhoršiť. Môj optimizmus vyplýva z toho, že veľa zmien sa uskutočnilo a niektoré z nich idú správnym smerom. Jednou z nich je aj dohoda o rozvojovom kole. Takéto rokovania sa vedú najmä medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami, ako je Medzinárodný menový fond. Ako sa môžu na rozhodovacom procese zúčastniť jednotliví občania? – Najdôležitejšie zmeny sú spojené s úlohou, ktorú zohrali občania. Úľava dlhov v roku 1995 bola nedostatočná. V roku 2000 sa hnutiu Jubileum 2000 podarilo dosiahnuť úľavu oveľa rozsiahlejšiu. V roku 2005 urobil Blair z úľavy prioritu a opäť jej bolo oveľa viac. To všetko motivoval silný občiansky aktivizmus spomínaného hnutia Jubileum 2000. Zmenu obchodného režimu motivovalo protestné hnutie zo Seattlu. Neboli to vyjednávači, ale protestujúci v Seattli, kto povedal: čosi tu nesedí. A vlády si povedali: nemôžeme pripustiť ďalšie kolo rozhovorov, ktoré bude také nespravodlivé, ako to posledné, lebo nás už nezvolia. Myslím, že občanom sa podarilo redefinovať globalizáciu. Ešte stále nie je dokonalá, ale občania sa aktivizujú. Ďalšiu otázku, o ktorej v knihe hovorím, je prístup k liekom, ktoré zachraňujú životy, ku generikám. Súvisí s pravidlami o intelektuálnom vlastníctve uruguajského kola. Keď sa o zavedení týchto pravidiel roku 1993 hovorilo, bol som členom Zboru ekonomických poradcov amerického prezidenta. Zbor i Úrad politiky vedeckej technológie v Bielom dome boli proti. Vraveli sme, že to poškodí globálnu vedu i rozvojové krajiny. Že to bude mať negatívny dosah na prístup k liekom. Občianska spoločnosť si však túto otázku nevšimla. A bez podpory zvonka to bolo úplne jednostranné. V súčasnosti je to inak – v súčasnosti je veľký počet občanov, aktívne protestujúcich skupín, dokonca aj v Spojených štátoch. Jednu z nich vedie aj jeden z mojich študentov. Existujú aktívne skupiny, ktoré upozorňujú na situáciu a na jej dôsledky, spolupracujú s rozvojovými krajinami. V Ženeve sa na medzinárodnej konferencii o intelektuálnom vlastníctve dohodlo, že tak ako máme obchodný režim orientovaný na rozvoj, je potrebný aj režim duševného vlastníctva, ktorý povedie k rozvoju. Preto si myslím, že je to všetko vďaka rozvinutiu participácie, zvlášť v období globalizácie. Predtým boli jedinými subjektmi, ktoré sa do toho zapájali, nadnárodné korporácie, ktoré vedeli, kde sú ich záujmy. Pre bežných občanov to bolo všetko príliš vzdialené. Teraz si začínajú uvedomovať, že sa to týka každého na svete. Ako konkrétne sa môžu mimovládne organizácie a bežní občania zúčastňovať na rozhodovaní organizácií ako Medzinárodný menový fond a Svetová banka? – Podľa môjho názoru kritická otázka znie, ako dostať za rokovací stôl hlasy jednotlivých skupín. Je zrejmé, že ide o verejné orgány a v konečnom dôsledku nesú zodpovednosť vládni predstavitelia, resp. tí, ktorých delegujú. Rozdiel medzi tým, ako funguje Medzinárodný menový fond či Svetová banka a na druhej strane americká vláda či iné vlády, je veľmi jasný. Napríklad vždy, keď sa v národnom zhromaždení alebo v Kongrese USA predkladá návrh zákona, musí sa zverejniť. Musí prejsť dvoma či troma čítaniami, aby ľudia mohli pripojiť svoje poznámky. V novinách sa publikujú články, vypovedá sa pred kongresovými výbormi, aby ľudia mohli vyjadriť svoje názory a napísať svojim kongresmanom. Existuje procedúra, ktorej sa hovorí pripomienkovacie obdobie. Navrhovaný predpis sa zverejní a každý môže napísať, čo sa mu na ňom nepáči. A vláda na to musí odpovedať. Zdá sa mi, že je absolútne nevyhnutné, aby sa našiel spôsob, ako vyjadriť hlas mimovládnych organizácií a občanov v Medzinárodnom menovom fonde a Svetovej banke. Vo svojej knihe spomínate podniky ako Wall-Mart, ktoré na výmenu za väčšie daňové úľavy financujú volebné kampane. Akú úlohu môžu zohrávať radoví občania v konfrontácii s mocou a korupciou veľkých podnikov? – Základný problém mimovládnych organizácií spočíva v tom, že nie sú volené a reprezentatívne. Skutočne má zmysel uvažovať o tom, aby v orgánoch spoločností bolo aj určité zastúpenie iných zainteresovaných osôb, ľudí, ktorých blahobyt závisí od týchto firiem; v niektorých krajinách, napríklad v Nemecku, majú takéto zastúpenie odborové zväzy a pracujúci a do činnosti firiem sú zapojené aj komunity, ktoré pri týchto firmách pôsobia. Nemecký systém, tzv. spolurozhodovanie, však nie vždy funguje v súlade s tým, ako sa dúfalo. Mám presnú predstavu, ako nechať zanieť hlas ľudu. Mal by však existovať spôsob, ako zabezpečiť, aby tento hlas zaznieval systematicky. To je veľmi dôležité. Investičné fondy majú v súčasnosti veľkú moc. Veľmi rýchlo sa presúvajú, vstupujú do rôznych podnikov a zase z nich cúvajú, a tým spôsobujú veľkú nestabilitu. Ako by ich ani nebolo možné kontrolovať… – To je trocha iná otázka – často sa ňou zaoberám, a spôsobuje starosti aj mnohým iným ekonómom – a síce, že finančné trhy sú zamerané na krátkodobé výsledky. Je to jeden z dôvodov, prečo sa ľudia obávajú liberalizácie kapitálového trhu. Otvoríte krajinu, aby kapitál mohol prúdiť dnu a von. Niektorí si povedia, že je do dobré, že je to disciplína. Podľa mňa je to však disciplína v nesprávnej oblasti. Ak niekto chce dosiahnuť, aby bol ktosi iný disciplinovaný, znamená to chcieť, aby zmýšľal rovnakým spôsobom ako on sám. Chcieť disciplinovanosť od niekoho, koho záujmom je dlhodobý rast, výkonnosť nielen na nasledujúcich dvadsaťštyri hodín, týždeň či mesiac. V tom vlastne spočíva kritika liberalizácie kapitálového trhu. Často hovoríte o eufórii finančných trhov. Tzv. zákony o finančnej bezpečnosti, ktoré boli schválené v roku 2001 po tom, čo spľasla internetová bublina, napríklad Sarbanesov-Oxleyho zákon v Spojených štátoch, nepriniesli veľkú zmenu… – Má to viacero rozmerov. Tým najjednoduchším je, že sa musíte začať usilovať o lepšie informácie o pravidlách kontroly. Argentína vykazovala prílev kapitálu. Dosiahla boom v spotrebe. Peniaze neboli použité na financovanie investícií, ale na financovanie tohto spotrebiteľského boomu. Krajina sa čoraz viac zadlžovala. MMF jej priradil rating A+, keby ste však mali dobré informácie, priradili by ste jej rating F. Zistili by ste, že v krajine sa rozmáha chudoba. Ide čiastočne o to, že ak zabezpečíte lepšiu kontrolu, oveľa ľahšie identifikujete problémy. Argentínska vláda privatizáciou dosiahla, že jej rozpočet vyzeral lepšie. Privatizáciu však v skutočnosti použila na financovanie spotrebiteľského boomu, čo viedlo k nárastu chudoby. Finančné trhy sa vždy dívajú len na jednu stranu – na ziskovosť. Nehľadia na ostatné aspekty. To, čo je potrebné urobiť ako prvé, je získať lepšie informácie, ktoré pomôžu lepšie analyzovať úspechy a zlyhania. Druhý aspekt sa týka krátkodobých finančných tokov. Niektoré krajiny sa ich usilovali stabilizovať. Zaviesť daň na ich prílev. Čína má ešte stále obmedzenia. Všetky pritekajúce a odtekajúce peniaze sú hnané ziskami z krátkodobého kapitálu. Veľmi jednoduchý spôsob, ako s tým naložiť, je zaviesť daň na zisky z krátkodobého kapitálu. Poviete, ak sú vaše kapitálové zisky len krátkodobé, uvalíme vám poriadne vysoké dane. Ale ak ste tu na dlhšie obdobie, to je iná vec, budete platiť oveľa nižšie dane. Použijú sa stimulačné nástroje. Vo svojej knihe vyjadrujem presvedčenie, že na stimuloch záleží, ale že trhové sily sú často zdeformované. Preto ich treba zmeniť tak, aby boli sociálne produktívnejšie; a pomocou daní z kapitálových ziskov stimulovať dlhodobé kapitálové zisky. Je potrebné využívať tzv. fond lekárskych cien, aby ľudia boli motivovaní robiť inovácie v liečbe závažných chorôb ako malária či AIDS, ktorými trpia stovky milióny ľudí, namiesto toho, aby sa vynakladali peniaze na výskum prostriedkov na lepší rast vlasov. Na otázku, či možno zachrániť sto miliónov ľudí pred maláriou, by asi každý v našej spoločnosti povedal, že malária je dôležitejšia. A čo robí trh? Hovorí, že rast vlasov je dôležitejší ako malária, pretože bohatí ľudia a priemyselné krajiny za lieky na podporu vlasov platia. Oni maláriu nedostanú, a tak za maláriu ani nebudú platiť. Trh teda nefunguje. V knihe sa skutočne hovorí, že trhové sily využiť možno, musíme ich však formovať. Ak sa trhové sily neformujú, vždy pôsobia nesprávnym smerom. Spoločnosti maximalizujú svoje zisky znečisťovaním životného prostredia. Čo si myslíte o „spoločnosti vlastníkov“, ktorú presadzuje Bush? – Niečo z toho, o čom Bush hovorí, napríklad myšlienka väčšej účasti jednotlivcov pomocou väčšieho majetku, sú správne. Bohužiaľ, jeho ekonomická politika je s tým v rozpore. Hovorí sa napríklad o tom, že je dôležité, aby v našej spoločnosti vlastnilo majetky viac ľudí. Dosiahnete to však len tak, že chudobnejší budú mať väčšie príjmy. Za môjho pôsobenia v Clintonovej administratíve sme napríklad dostali taký nápad – neboli na to peniaze, ale uvažovali sme o tom: Keď si dnes ľudia s vyššími príjmami šetria, vláda im vlastne platí časť úspor, pretože ak vložíte peniaze na osobitný sporiaci účet, znížia sa vám dane. Vláda tak v skutočnosti zaplatí časť úspor. Ale keď ste chudobný, vláda vám neplatí nič, pretože nemáte žiadne úspory. Tak sme vláde navrhli, aby chudobným povedala to isté, čo bohatým: Ak si nasporíte 1 000 dolárov, vložíme na váš účet ďalších 100, 200 či 300 dolárov, pod tou podmienkou, že si ich tam ponecháte päť rokov, aby sme predišli tomu, že si ich tam vložíte, a hneď aj vyberiete. Hovoríme pritom o reálnych úsporách. Je situácia podobná v celých Spojených štátoch? – Áno, čísla jednoducho nepustia. Za uplynulých päť rokov sú na tom horšie dokonca aj ľudia zo strednej vrstvy. Čiže väčšina Američanov je na tom horšie ako pred piatimi rokmi. Francúzi niekedy porovnávajú túto situáciu a pýtajú sa, ako to, že USA rastú tak rýchlo. No keď máte spoločnosť, v ktorej sa má horšie takmer každý, možno to považovať za úspech? Nedávno ste v rozhlase povedali, že rast v USA sa týka len ľudí z vyšších vrstiev… Naozaj si to myslíte? – Sú tu dva aspekty, na ktoré by som chcel poukázať: po prvé tu v súčasnosti pôsobia ekonomické sily, ktoré tlačia príjmy ľudí z najnižších vrstiev nadol. Nebývalo to tak vždy. V deväťdesiatych rokoch sa príjmy ľudí z najnižších vrstiev zvyšovali. Nemusí to tak nevyhnutne byť, nedávno sme toho však boli svedkami a musíme pochopiť, prečo. Druhá vec je, že vláda môže niektoré z týchto negatívnych dosahov zvrátiť. Môže dať viac peňazí ľuďom, ktorí sú na tom najhoršie, ktorí strácajú. Za uplynulých päť rokov však vláda dala viac peňazí víťazom a situáciu porazených ešte viac skomplikovala. Ako viete, vo Francúzsku teraz prebieha rozsiahla diskusia o tejto otázke… – Nie je to dobrý vzor pre nijakú spoločnosť! Podľa mňa je to vzor katastrofy, pretože ak máte spoločnosť, v ktorej je na tom väčšina ľudí rok čo rok horšie, po určitom čase nastanú ťažkosti. Máme také úslovie: „Niektorých ľudí možno nejaký čas klamať – ale nemožno klamať všetkých a stále.“ Niekoľko rokov možno budete žať úspechy. Môžete im povedať, aby boli trpezliví a v konečnom dôsledku sa budú mať lepšie. Ale ak sa pozrieme na výsledky, vidíme, že na najnižších priečkach spoločenského rebríčka mzdy za posledných tridsať rokov klesali. Mzdy na najnižších priečkach sú teda dnes o tridsať percent nižšie ako pred tridsiatimi rokmi. Možno ste si mysleli, že deti sa budú mať lepšie ako ich rodičia, ale deti z najnižších vrstiev sa majú horšie! V Spojených štátoch je rozšírený takzvaný mýtus Horatia Algera [pisateľa šestákových románov], podľa ktorého sa ktokoľvek odkiaľkoľvek môže stať prezidentom, bohatým atď. Jednoducho americký sen. A nejaké príklady na to aj existujú, ale štatistika hovorí proti tomu. Bush nepochádza z najnižšej vrstvy. Truman z nej ešte pochádzal. Štatistiky teda ukazujú, že ak ste na dne spoločenského rebríčka, aj vaše deti budú presne tam. Mýtus Horatia Algera platí čoraz menej. A v skutočnosti ešte menej v Spojených štátoch ako v ktorejkoľvek európskej krajine. Čo si myslíte o probléme ustavične klesajúcich miezd? – Ide o dlhodobý problém. Mzdy vykazujú klesajúci trend už tridsať rokov, nielen posledný rok. Ak by šlo len o jednoročný trend, mohli by sme si povedať, že sa možno budeme mať lepšie budúci rok. Ale takto to funguje už tridsať rokov… Nemôžeme sa tváriť, že je to niečo, čo sa vytratí len tak ľahko. Okrem toho si myslím, že Spojené štáty majú práve teraz okrem dlhodobého problému aj krátkodobý problém. A ten spočíva v tom, že za uplynulých niekoľko rokov bola americká ekonomika udržiavaná veľmi špecifickou menovou politikou: nízkymi úrokovými mierami, ktoré umožnili ľuďom požičiavať si so svojimi domami ako zábezpekou, brať si na ne druhú hypotéku, a tak udržiavať istú mieru spotreby. Výsledkom je, že Američania minulý rok vykázali na úrovni domácností negatívne úspory. Nie nulové, ale negatívne. Spotrebovali viac ako zarobili. A to je neudržateľné. Aký máte názor na situáciu v oblasti nehnuteľností? – Na národnej úrovni sa domácnosti čoraz viac zadlžujú. Záväzky narastajú, ale majetok nie. Aj vláda sa čoraz viac zadlžuje. Nie preto, že by investovala, ale preto, že dala daňové úľavy bohatým a začala vojnu v Iraku, ktorú prehrávame. Americká ekonomika je dnes mimoriadne krehká, a to nie je udržateľné. Nevieme zatiaľ, či to bude mať vplyv na ceny alebo vyústi len do slabej ekonomiky, alebo či sa stane nejaká zázrak, ktorý našu ekonomiku spasí. Medzi Čínou a Spojenými štátmi sa postupne vyvinula určitá svetová rovnováha. Čína vyváža množstvo priemyselných výrobkov do Spojených štátov a s dolármi, ktoré za ne dostáva, financuje deficit USA. Má takáto situácia šancu pretrvať? – Nemôže pretrvať, ani nie je pravdepodobné, že pretrvá. Problém nie je na strane Číny, ale na strane USA, pretože Spojené štáty naberajú na seba čoraz viac dlhov. Následne vzniká riziko, že veritelia si povedia, „možno ich to povedie k tomu, aby umožnili infláciu“. A aj keď sa to nestane, stačí, aby sa toho veritelia obávali, vybrali si svoje peniaze – a dolár klesne. Nemožno to síce tvrdiť s istotou, ale pravdepodobnosť, že tento problém nastane, je veľmi vysoká. Je tu veľká asymetria. Niektorí hovoria, že USA sú závislé od Číny a Čína je závislá od USA. V tom je však obrovský rozdiel. Čína vlastne robí to, čo by sa dalo nazvať financovanie predaja. Predávate tovar, zároveň však poskytujete peniaze na jeho kúpu. Čína teda predáva tovar Spojeným štátom a zároveň tento tovar financuje. A ak máte peniaze na financovanie, môžete financovať nielen USA, ale aj iné krajiny – vrátane samotnej Číny, jej chudobných a jej investícií. Čína nemusí vyvážať tovar do USA. Čína môže „vyvážať“ tovar do Číny, predávať ho Číňanom. Prečo by mala najbohatšia krajina na svete spotrebúvať viac, než je jej príjem? Aj iní môžu spotrebúvať viac. Čína v podstate už vyhlásila, že to bude robiť. V jedenástej päťročnici, ktorú zverejnila vlani v marci, sa hovorí, že nastane posun od závislosti od exportu k závislosti od vnútorného rastu. „Chceme znížiť úroveň našich úspor väčšou spotrebou.“ A už aj ohlásili stratégiu, ako to zmenia. Problém je, že Spojené štáty americké zatiaľ neohlásili stratégiu dosiahnutia menšej závislosti. Čína teda smeruje k menšej závislosti od systému. Polovica problému sa tak vyriešila, druhá však zostáva aj naďalej. Budú sa teda o svetovú ekonomiku deliť tieto dve mocnosti, alebo Čína vnúti svetu svoju menu – juan? – Myslím, že čínska mena bude v konečnom dôsledku konvertibilnejšia. Keď sa to stane, ľudia ju budú chcieť hromadiť. Iróniou je, že to poškodí dolár. A ľudia na celom svete si položia otázku, aké je optimálne portfólio. Takmer všetky svoje peniaze držali v dolároch. V budúcnosti možno budú mať polovicu svojich peňazí ešte stále v dolároch, no budú ich predávať, aby nakúpili juany. A keď to spravia, dolár sa oslabí. USA si koledovali o politiku, ktorá prispeje k oslabeniu dolára. Ale berme to v správnej perspektíve. Čínska ekonomika predstavuje v súčasnosti len pätnásť percent americkej. Aj keď to porovnáme v parite kúpnej sily, má veľkosť len tridsať percent americkej ekonomiky. Je oveľa menšia a aj ľudia sú oveľa chudobnejší. Americké technológie sú oveľa pokročilejšie. Hospodársky rast Číny je pozoruhodný: 9,7 percenta. Za tridsať rokov sa z chudoby dostalo viac ľudí ako kedykoľvek predtým v dejinách ľudstva. To je obrovský úspech, ale nepreceňujme Čínu. Podľa niektorých je gigant, ale aj trpaslík. Trpaslík v tom zmysle, že len teraz začína rozvíjať pokročilé technológie. Pozoruhodné na nej však je, že si vytýčila cestu. V spomínanej päťročnici sa píše: „Sme si vedomí toho, že sme pozadu v inováciách a v tejto oblasti sa chceme stať nezávislými.“ Chcú pokročiť v oblasti, kde USA investovali nedostatočne– vo výskume a univerzitnom vzdelávaní. Bushova administratíva sa stavia proti vede. Len si to uvedomte, vo svete, v ktorom sú technológie stredobodom pozornosti, existuje krajina na čele s prezidentom, ktorý sa stavia proti vede. Je to neuveriteľné! Čína vedu podporuje. A to je rozdiel. Vysokú školu v nej končí oveľa viac inžinierov, ako v Spojených štátoch. Nie všetci sú rovnakej kvality. Ale je chybou predpokladať – vo vzťahu k Číne panuje mnoho nedorozumení – že je len zásobárňou nekvalifikovanej pracovnej sily. Ktoré budú kľúčové témy najbližšej volebnej kampane v Spojených štátoch? – Samozrejme, kľúčovou tému kampane bude neschopnosť Bushovej administratívy. Fakt, že nás doviedla do katastrofy v Iraku, že klamala, že situáciu nezvládla. Bush sa tváril, že si chce Iračanov získať. Už ich však stratil. Jeho administratíva tvrdila, že to bude stáť päťdesiat miliárd dolárov, pritom je to dnes podľa najskromnejšieho odhadu viac než jeden či dva bilióny dolárov len pre USA. Človek by nad tým zaplakal. Bushova administratíva nezvládla hurikán Katrina či korupčné kauzy. Väčšina Američanov je na tom dnes horšie. Nemusíte im to vysvetľovať, oni to vedia. Oni to vedia, resp. to začínajú vedieť. Tušili to, stále sa im však nahováralo, že sa majú lepšie alebo sa budú mať lepšie. A tak len krútili hlavou, ako je to možné. Dnes si však myslia, že údaje možno neklamú, že sa majú naozaj horšie. Bill Gates sa má lepšie, to však neznamená, že je na tom lepšie aj väčšina Američanov. Predpokladali ste kandidatúru Hillary Clintonovej? – Rád by som sa vrátil k tomu, čo som už povedal. Myslím, že práve témy, ktoré som spomenul, budú stredobodom kampane. Medzinárodným otázkam sa nebude pripisovať až taký význam. Je tu však téma, ktorá sa objaví, a to obavy o presun pracovných miest do Číny. Globalizácia bude jednou z tém. CNN vysiela nočné správy a Lou Dobbs každú noc rozpráva o tom, ktorá firma sa v daný deň presunula do zahraničia. On to všetko personalizuje. Každý deň predstaví dlhý zoznam všetkých firiem, ktoré presunuli svoje prevádzky do zahraničia. Otázka, ako na to reagovať, bude v úzadí. Bohužiaľ, bude tu tendencia obviňovať Čínu a tvrdiť, že sa zachovala neférovo. Budeme čeliť protekcionistickej reakcii. Budeme mať novú Monroeovu doktrínu? – Ani demokratické, ani republikánske vedenie, ani podnikateľská komunita nebude spokojná. Vedenie nepôjde týmto smerom, mnohí kongresmani však budú reagovať na požiadavky svojich voličov, najmä v oblastiach, kde sa zatvorili továrne. Myslím si, že o toto v pozadí pôjde. Skutočnou otázkou by však malo byť, ako zvýšiť efektívnosť ekonomiky a stimulovať inovácie. To je podľa mňa jedna z hlavných príčin obrovského deficitu USA. Občania nezaplatia len úroky. Bezprostredný dôsledok skôr je, že keď máte napätý rozpočet, keď vidíte obrovský deficit, a Bushova administratíva ustavične opakuje, že nemôže zvyšovať dane, nemôže znižovať vojenské výdavky, aj keď sú veľmi neefektívne, nemôže nijako zakročiť proti svojim priateľom v Halliburtone, iba im dávať ďalšie peniaze… Kde teda znížiť výdavky? Jednou z oblastí, kde sa výdavky často znižujú, je výskum, lebo výsledky výskumu uvidíme až o desať rokov. Bushova agenda Spojené štáty oslabí. USA sú z medzinárodného hľadiska slabšie, pretože každý ich nenávidí. Nikto nesúhlasí s Bushovou politikou. Každý si uvedomuje zlyhanie jeho zahraničnej politiky. Obrovského zadlženie a obmedzovanie výdavkov na výskum v situácii, keď Čína rozširuje svoj výskum, znamená ohrozenie možností rastu USA. Čo si myslíte o súčasnej diskusii vo Francúzsku o privatizácii verejných služieb, najmä energetického sektora? Čo si myslíte o americkom modeli? Aký máte názor na problém energetiky? – Pred dvadsiatimi rokmi som napísal teoretickú analýzu o privatizácii, v ktorej som argumentoval, že privatizácia niekedy funguje, často však nefunguje. Dôvodom je, že niektoré oblasti, najmä verejné služby, sú oblasti, kde niet konkurencie. Trhová ekonomika pritom funguje nielen vďaka súkromnému vlastníctvu, ale aj vďaka konkurencii. V oblasti dodávok elektriny tu vždy budete mať vládu, pretože to vždy bude monopol. Otázkou potom je, ako čo najlepšie zabezpečiť činnosť vládneho monopolu. Odpoveď môže byť v rôznych krajinách rôzna. Spojené štáty túto oblasť deregulovali a vo väčšine krajiny to malo katastrofálne následky. Ceny elektriny stúpajú, dochádza k výpadkom, zníženiu osvetlenia, mnohé firmy zbankrotovali, vláda ich musela zachraňovať, Enron manipuloval s cenami energií. Treba otvorene povedať, že je to katastrofa. Aj vy môžete kritizovať a povedať si, že sa to neurobilo dobre. Je to tak, no druhá vec je, že je mimoriadne ťažké robiť veci správne. Ak sa rozhodnete pre politiku privatizácie, je tu podstatné riziko, že sa to neurobí dobre, bez ohľadu na vaše zámery. To ma privádza k všeobecnému záveru. „Ak to nie je pokazené, neopravuj to,“ hovorí sa v jednom americkom prísloví. Pravdepodobnosť, že v dôsledku privatizácie budete mať nižšie ceny, väčšiu efektívnosť, vyššiu kvalitu a väčšiu spoľahlivosť, sa blíži takmer k nule. Aký je váš názor na súčasnú situáciu s verejnými službami vo Francúzsku? Mali by sme nasledovať príklad USA? – Pravdepodobnosť, že by sa vám vo Francúzsku darilo lepšie ako pri súčasnom systéme, je takmer nulová. Pravdepodobnosť, že sa situácia zhorší, je veľmi vysoká. Každý, kto sa pozrie na súčasný systém vo Francúzsku objektívne, by povedal: „Je to najhlúpejšia myšlienka, akú som kedy počul.“ V súčasnosti máte efektívny systém, ktorý je spoľahlivý, a nič nenaznačuje, že by sa mali vyskytnúť problémy. Tak načo ho privatizovať? Výsledky privatizácie sú natoľko zlé a výsledky Francúzska natoľko dobré, že vám nezostáva iné, len krútiť hlavou a pýtať sa, aká ideológia za tým stojí. Preložila Judita Takáčová. Úprava a poznámky v hranatých zátvorkách redakcia. Pôvodná verzia rozhovoru na http://www.humaniteinenglish.com/article449.html