Putinove obavy sú zatiaľ predčasné

Vladimír Putin sa rozhodol verejne prejaviť svoju frustráciu z jednoznačnej vojenskej prevahy Spojených štátov amerických. Na konferencii o bezpečnostnej politike v nemeckom Mníchove si preto po dlhom čase spomenul na Organizáciu spojených národov, ktorú označil za jedinú možnú autoritu pri schvaľovaní vojenského útoku na cudzí štát. To, že si ruský prezident vyberá argumenty selektívne, však ešte nemusí znamenať, že sa mýli. Vlažný postoj k základným princípom medzinárodného práva okrem USA už dlhodobo prejavujú aj Rusko a Čína. Putinov mníchovský apel sa dá preto v prvom rade chápať ako reakcia na slová nového amerického ministra obrany Roberta Gatesa, ktorý Rusko označil za potenciálnu hrozbu. Vyjadrenie tohto bývalého pracovníka CIA, že „nevieme čo sa vyvíja na miestach ako Rusko, Severná Kórea, alebo Irán“ mohli ruských bezpečnostných expertov skutočne znepokojiť. Najmä po amerických inváziách do Afganistanu, Iraku a zatiaľ iba diplomatickom tlaku na Irán. Ďalším dôvodom je fakt, že Pentagon žiada od Kongresu na svoju činnosť do septembra budúceho roku takmer 720 miliárd dolárov. Oproti Clintonovej ére je to viac ako dvojnásobok, pričom ruských 31 miliárd na obranu pôsobí pri tomto čísle skôr úsmevne. Ďaleko za Washingtonom zaostáva aj Peking, ktorý svojej armáde pridelil 87 miliárd amerických dolárov. V tomto kontexte je pochopiteľné, že Putin zrazu hovorí o medzinárodnej bezpečnosti, stabilite globálnej ekonomiky, boji s chudobou a dialógu medzi civilizáciami. Má, samozrejme, pravdu aj v tom, že nelegitímne vojenské akcie Georga Busha majú za následok destabilizáciu Stredného východu a nespočetné množstvo ľudských tragédií. Tie sú však presne také isté, aké každodenne zažívajú obyvatelia Čečenska, pričom o zasahovaní do vnútorných záležitostí a destabilizácii regiónu by dlho vedeli hovoriť aj Gruzínci. Ak chce ruský prezident od svojho najväčšieho rivala v otázke medzinárodného práva principiálny postoj, je načase, aby mu šiel príkladom. Začať by mohol napríklad tak, že zastaví svoju podporu mafiánskemu štátu Podnestersko, čím prestane spochybňovať suverenitu Moldavska. To sa zhodou okolností snaží nasmerovať svoju zahraničnú politiku na štáty Európskej únie. Hoci sú obavy Vladimíra Putina z obrovskej vojenskej prevahy USA čiastočne opodstatnené, momentálne nie je dôvod na unáhlené reakcie. George Bush sa totiž chystá investovať nemalú časť svojich finančných prostriedkov do Afriky. Samozrejme, nejde o podporu mierových jednotiek OSN a Africkej únie v Kongu, Somálsku či Darfúre. Americký prezident na tomto kontinente neplánuje ani rozširovať vzdelávacie programy, alebo efektívne bojovať s chudobou. Úplne „prekvapujúco“ ide o ropu, pričom cieľ si postavil viac ako ambiciózny: krajiny ako Angola, či Nigéria majú pre USA do desiatich rokov zabezpečovať až štvrtinu dovozu čierneho zlata. Je otázne, či kroky amerického prezidenta neprichádzajú neskoro, keďže Čína intenzívne rozvíja podobné aktivity v Afrike už dlhšie obdobie. Veľmoc z východu sa pritom zatiaľ orientuje na despotické režimy v Sudáne a Zimbabwe. V každom prípade, Vladimír Putin sa momentálne obávať nemusí. Pomoc samozvaného svetového policajta pri šírení slobody a demokracie totiž okrem Ruska „potrebuje“ ešte veľa iných štátov, ktoré majú zhodou okolností bohaté zásoby ropy. Autor je spolupracovník Slova