Podhubie hnevu

Ako vyzerá súčasný fašizmus? Pochoduje okolo nás v strašnosmiešnych uniformách či okovaných bagančiach? Oholí si hlavu až na kožu, naleje sa pivom a potom zbije, dobije každého, kto je tmavý či iný? Mexičanov, Španielov, Afričanov, Rómov, pankáčov, miernych dlhovlasých mladíkov? Či blahosklonne spomína na blahobyt Hitlerovej polokolónie? Áno, aj. Fašizmus si u nás opäť zvyká. A my si, krôčik po krôčiku, pomaly zvykáme naň. Odvolávky na jeho staršiu podobu sa objavujú už skoro pravidelne. Pospolité uniformy, ktoré prvýkrát pôsobili tak šokujúco, nás už neprekvapujú. A správy o gangoch rozgurážených náckov už vôbec nie. Historický fašizmus sa dal poznávať viacerými znakmi. Spájal sa s oslavou sily, štátnej i fyzickej, obdivujúc telesnú zdatnosť „nadľudí“ i nablýskanú moc veľkých ríš. Zbožštil násilie pouličných bitkárov aj elitných zabijakov. Predvádzal sa pompéznosťou a divadelnosťou – operetnými uniformami a fakľovými pochodmi. A vyrastal, samozrejme, z nacionalizmu a šovinizmu, zo zvrátenej podoby túžby niekam patriť. Podľa niektorých predstáv mal fašizmus aj svoju ekonomickú podstatu – snažil sa usporiadať hospodárstvo do blokov a riadiť ho. Ak by to bola pravda, môžeme byť pokojní. Tak ako každá ideológia, aj tá dnešná, ktorá oslavuje voľný trh, obsahuje zrnko pravdy. Súčasný kapitalizmus sa aj napriek existencii obrovských korporácií vrátil k svojej podstate. K ustavičnému pohybu, k „tvorivému“ ničeniu, k rozkladu všetkých pevných vzťahov, ešte kým stihnú skostnatieť. Možno pochybovať o tom, či v týchto podmienkach majú Boh a Národ ešte šancu. Lenže fašizmus sa vie prispôsobiť. Už v Pinochetovom Čile dokázal skĺbiť krutosť diktatúry s „ekonomickou slobodou“. Ako politická sila ani nikdy predtým nevyrašil z veľkých korporácií, hoci im neskôr pomôcť vedel. Na počiatku však bolo len mrmlavé, zamračené, kvasiace podhubie. To už máme. Nárast agresivity a nenávisti za posledných sedemnásť rokov je ohromujúci. Zloba tých, ktorí na prechode do novej spoločnosti tratili, by bola ešte pochopiteľná. Ale najväčšia triedna nenávisť sa prejavuje opačným smerom – koľká irónia, u tých, ktorí vedia opľuť človeka už za zmienku o triedach. U ľudí, ktorí niečo majú a vylievajú si žlč na iných, ktorí nemajú nič. Akoby si polovica obyvateľstva myslela, že všetko by bolo v poriadku – len keby neexistovala tá druhá polovica. Aj pri najredšom odvare sociálnodemokratickej politiky pení o normalizácii a boľševizme. A to je hrozivé. Podľa jednej z klasických teórií fašizmu išlo o extrémizmus stredu. O radikálne hnutie strednej vrstvy, plnej obáv zo stále sa zhoršujúcich podmienok. Tá závistlivo poškuľovala po naozaj veľkých pánoch a zároveň sa ich bála. A s opovrhnutím, no zároveň s iným druhom strachu zasa hľadela na masu pod sebou. Zatiaľ nám nehrozí nič. Zatiaľ sa ešte stále máme dobre. Áno, ešte aj pri smiešnych platoch, dvoch-troch robotách – všetkých na živnosť – a stále prítomnej hrozbe nezamestnanosti. Lebo toto je ešte rast; pri hospodárskom prepade bude horšie. Sú „demokrati“, ktorí rovnako zapálene nenávidia ľudácky fašizmus i reálnosocialistický komunizmus, „liberáli“, ktorí rovnako vášnivo nenávidia nabalených privatizérov i neschopných lúzerov. V uniforme ich nepristihnete, hlavu si neoholia. Ale tá nenávisť ich prezradí zakaždým.