Obchodovanie so zdravím a životmi ľudí

Protimonopolný úrad urobil zo zdravia ľudí predmet handlovania obchodníkov, ktorým ide o zisky. Oznámil, že aj v zdravotníctve musia platiť trhové princípy, čím zdravie, a v konečnom dôsledku aj ľudské životy, postavil na úroveň cigariet, fliaš s alkoholom či luxusných topánok. Úrad, ktorý žije z našich daní považuje za správne, že ak nebudeme mať dosť peňazí, aby na našom zdraví niekto mohol ešte aj zarobiť, tak zdraví nebudeme. Od zdravia závisí život. Alebo minimálne jeho kvalita. Vyspelé spoločnosti preto hľadajú spôsoby, ako po-skytnúť starostlivosť o zdravie každému, kto ju potrebuje, nielen tomu, kto na ňu má dosť peňazí. Väčšina ekonomicky vyspelých krajín nemá systém viacerých zdravotných poisťovní. Tie členské krajiny EÚ, ktoré sú známe ako ekonomicky stabilné (ak už nebudeme spomínať úroveň sociálneho systému) buď nemá nijakú, alebo má len jednu štátnu (verejnoprávnu) zdravotnú poisťovňu. Dôvod je prostý. Neexistuje dôkaz z praxe, že systém viacerých, ba súkromných zdravotných poisťovní je z hľadiska efektivity a kvality zdravotnej starostlivosti výhodnejší. Naopak, sú vážne dôvody, aby sa o ekonomickej výhodnosti viacerých poisťovní pochybovalo. Napríklad len výdavky na fungovanie poisťovní, na ich honosné budovy, autá, obrovské výdavky na reklamu, rozsiahle aparáty, provízie poistným agentom či nákladné komunikačné kampane by neexistovali, keby sme mali len jednu poisťovňu. Argument, že majitelia poisťovní to platia z vlastných zdrojov, je chabý. Ak totiž zároveň obhajujú možnosť tvoriť zisk zo základného poistenia, skôr či neskôr to zaplatia poistenci. Ak to poisťovne naozaj platia z vlastných peňazí, je to pre ne investícia, ktorá sa musí vrátiť. Inak by im neprekážal povinný presun poistencov štátu do verejných poisťovní a zákaz zisku. Samozrejme, zisk môže plynúť aj z iných zdravotníckych zdrojov. Na predvolebnej konferencii slovenských lekárnikov v Bratislave zazneli varovania, že ak si poisťovne budú slobodne vyberať, s kým podpíšu zmluvy, môžu vytvoriť sieť poisťovňa – zdravotnícke zaradenie – lekárne, za ktorou bude stáť jeden majiteľ a z nej môžu kráľovsky profitovať. Zárobok kontra zdravie Takáto možnosť v sebe skrýva aj ďalšie nebezpečenstvo. Ak bude v nejakom regióne niekto vlastniť nemocnicu či zdravotné strediská, lekárne a zároveň bude majiteľom poisťovne, môže prednostne posielať svojich poistencov do svojich zdravotníckych zariadení a zdravotnícke zariadenie môže uprednostňovať pacientov zo „svojej“ poisťovne. Už neraz sa zverejnilo, ako lekár odporučil pacientovi, aby prešiel do poisťovne, ktorá jemu (či jeho pacientovi) dávala lepšie podmienky. Podľa zdravotných poisťovní je dohadovanie o cenách nástrojom na dosiahnutie lepšej zdravotnej starostlivosti. Ak je to pravda, nemali by bojovať o zachovanie možnosti zarábať na vlastných poistencoch. Ale ak má byť táto možnosť motiváciou, je otázne, nakoľko silnou motiváciou pre poisťovne je dosiahnutie zisku, a nakoľko kvalitná a dostupná zdravotná starostlivosť pre pacientov. Boj o právo zarábať svedčí o tom, že zisk je pre majiteľov poisťovní dôležitý. Akú teda máme istotu, že ak sa poisťovňa musí rozhodnúť medzi ziskom a zdravím ľudí, rozhodne sa pre zdravie? A práve v tom tkvie zásadný problém: má štát právo riskovať zdravie občanov, má právo vytvárať podmienky, v ktorých ľudia nemajú istotu, že ich zdravie bude uprednostnené pred ziskom? O čo tu naozaj ide, naznačuje aj varovanie Protimonopolného úradu, ktorého argumentácia je ako skopírovaná od kritikov ministrovho návrhu, že by sa mohli porušiť medzinárodné zmluvy ochraňujúce súkromné investície. Ak sa niekto bojí, že mu jeho investícia nebude vynášať, prišiel sem zarábať? V prvom či v poslednom rade, to je len rečnícky zvrat. Prišiel sem zarábať a bodka. A my nemáme istotu, že jeho úsiliu zarábať nepadne za obeť aj naše zdravie. Poisťovne neručia za kvalitu V poslednom čase sa roztrhlo vrece s vyšetrovaniami, ktoré vedie Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS). Ak potrebujeme viacero súkromných zdravotných poisťovní, aby „diferencovaným prístupom“ k platbám za zdravotnú starostlivosť „tlačili“ na zvyšovanie kvality a aby pre svojich poistencov nakupovali to najlepšie, načo nám je tento úrad? Pritom viaceré medializované závery vyšetrovaní ÚDZS dokazujú, že s kvalitou poskytovanej starostlivosti sú u nás veľké problémy, a to išlo len o medializované prípady, v ktorých obete zomreli. V spomínaných prípadoch figurovali poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, ktorí mali podpísané zmluvy s viacerými alebo so všetkými zdravotnými poisťovňami. Takže akou zárukou kvalitnej starostlivosti boli poisťovne v týchto prípadoch? Nemožno viniť poisťovne za chybu či nedostatočné odborné schopnosti a vedomosti konkrétneho človeka. Ukazuje to však, že existencia viacerých poisťovní nie je zárukou kvality zdravotníctva, ochrany zdravia, ba dokonca ani života. Navyše sa ÚDZS nezaoberá podmienkami, v ktorých zdravotníci pracujú: viacnásobnými službami, nedostatkom zdravotníckeho materiálu, problémami s prístrojmi, neudržiavaným prostredím. To všetko je výsledkom aj finančných suchôt, za ktoré sú zodpovedné aj poisťovne. Nedávno oznámili fakultné nemocnice, že im súkromné poisťovne Apollo a Dôvera dávajú o 30 percent menej, než štátne zdravotné poisťovne. Obe zareagovali, že platby dorovnajú. Keď peniaze prisľúbili Všeobecná a Spoločná zdravotná poisťovňa, zrazu teda peniaze našli aj ony. Lenže podľa čoho, komu a či vôbec sa rozhodnú zvýšiť platby, vedia iba ony. Apollo „rozlišuje objem, kvalitu nakúpenej zdravotnej starostlivosti a zohľadňuje rozsah poskytnutej zdravotnej starostlivosti“ svojim poistencom. Dôvera využije „nový mechanizmus hodnotenia kvality nemocníc“ a podľa toho uzatvorí zmluvy. „Už dnes vieme, s ktorými zdravotníckymi zariadeniami nie sme spokojní – podľa toho im budeme platiť,“ povedal riaditeľ úseku financií Dôvery Miroslav Žilinek. Ľudia sú rukojemníkmi Vedia však poisťovne, ako sú so zdravotníckymi zariadeniami spokojní ich poistenci? Ľudia nepoznajú mechanizmy a kritériá, podľa ktorých poisťovne platia lekárom a nemocniciam. Reportérka STV minulý týždeň nenašla v ankete ani jedného respondenta, ktorý by povedal, že sa v tom vyzná. Samozrejme, kvalitu zdravotnej starostlivosti nemožno hodnotiť prostredníctvom dotazníkov rozdaných medzi pacientov. Lenže práve preto je výber kvality v mene poistenca iba trápnym divadlom, ktorého pozadie pacienti nemôžu odhaliť. Z hľadiska toho, čo ľudia od zdravotníctva očakávajú, nemá existencia viacerých zdravotných poisťovní racionálny základ. Obhajcom tohto systému neposkytujú argumenty ani praktické výsledky. Akýkoľvek prvotne akumulačný systém nevytvára reálny tlak na nič iné ako na samotnú akumuláciu, v tomto prípade finančnú. A nemôže to byť inak, ani pri nedostatku finančných prostriedkov, a ten je nesporný. Pri volaní po šetrení a zvýšení efektívnosti v zdravotníctve si treba uvedomiť, že kapacity na fungovanie systému nepotrebné, sú v prvom rade v zdravotných poisťovniach. Aj keď treba uznať, že nielen tam. Autor je stály spolupracovník Slova