Aké sú alternatívy k súkromnému vlastníctvu?

Ak nechceme reálny socializmus ani kapitalizmus, čo potom? O akej spoločnosti premýšľame? Na to existuje veľa rôznych názorov, v tejto chvíli sa tým zaoberá obrovský prúd tvorivého myslenia, veľa sa o tejto nesmierne zložitej otázke píše. Rád by som vás zoznámil s myšlienkami, na ktorých už dlhý čas pracujem s rôznymi kolegami vo Veľkej Británii. Začnime históriou. Medzivojnové obdobie útlaku, masovej nezamestnanosti, fašizmu a odporu voči nemu postupne viedli k odlišnému vývoju Východu a Západu. V strednej a východnej Európe vznikli režimy, ktoré boli vo sfére vplyvu Sovietskeho zväzu. Na Západe pod vplyvom skúsenosti zápasu proti fašizmu i skúsenosti nezamestnanosti medzi dvoma svetovými vojnami vznikol takzvaný keynesiánsky sociálny štát. To značí, že kapitalistická spoločnosť sa v jednej krajine za druhou pod vedením stredo-ľavých sociálnodemokratických vlád postupne zaväzovala vytvoriť systém s garantovanou plnou zamestnanosťou a sociálnym štátom. Štátom, ktorý by pre každého zaručoval právo na zdravotnícku starostlivosť, vzdelávanie, sociálne zabezpečenie a dôchodky, na výmenu za príspevky vo forme daní a poistenia – poistenia plateného štátu, nie súkromným spoločnostiam. Okrem toho v období dvadsať-tridsať rokov po druhej svetovej vojne prebiehalo historické hnutie dekolonizácie. Kolónie starých európskych impérií v ňom získali národnú samostatnosť. V tom istom období vypuklo vo východnej Európe niekoľko povstaní – v r. 1953 vo Východnom Nemecku, v r. 1956 v Maďarsku, v r. 1968 v Československu. Vyvrcholením bol kolaps starých komunistických režimov v roku 1989 a koniec reálneho socializmu v roku 1991. V západnej Európe sa súčasne v priebehu sedemdesiatych rokov rozvinula kríza sociálneho štátu ako aj kríza medzinárodných inštitúcií, ktoré riadili medzinárodné finančné a ekonomické transakcie, vytvorené dohodami v Bretton-Woods v roku 1945. Výsledkom je súčasný celosvetový trend neoliberalizácie, privatizácie predtým verejného vlastníctva a podnikov, deregulácie, uvoľňovania kapitálu. K tomu pristupuje uvoľnenie bezpečnostných a zdravotných štandardov, návrat masovej nezamestnanosti, straty pocitu bezpečia, návrat nerovnosti a chudoby. V tomto prostredí sa rozvíja antikapitalistické hnutie, späté so Svetovým sociálnym fórom a neskôr s rôznymi kontinentálnymi sociálnymi fórami. Prečo vlastne štát? Premýšľanie o alternatívach by som ako ekonóm zoradil do dvoch rôznych odsekov. Po prvé o akom type vlastníctva hovoríme, a po druhé aký koordinačný mechanizmus má spájať aktivitu rôznych podnikov či produktívnych sku-pín. Prednášku by som zakončil slovami o politickom procese spojenom s týmito myšlienkami o ekonomickej organizácii. Z historického hľadiska sme v dvadsiatom storočí boli najprv svedkami pohybu od súkromného k štátnemu vlastníctvu – viac-menej univerzálnemu štátnemu vlastníctvu v krajinách reálneho socializmu, ale aj k významnému rozsahu štátneho a verejného vlastníctva v kapitalistických krajinách. Pri premýšľaní o vlastníctve je užitočné začať od toho, čo tento pohyb vyvolalo, aké spoločenské tlaky viedli k posunu od súkromného k verejnému či štátnemu vlastníctvu. Lebo ako vieme, za posledných dvadsať-tridsať rokov sa smer pohybu otočil a štátne či verejné podniky sa odovzdávali späť do súkromného vlastníctva. Je teda užitočné opýtať sa, prečo sa vôbec štátne vlastníctvo spočiatku pokladalo za potrebné. V krajinách reálneho socializmu bola dôvodom plánovaná ekonomika – plán si spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov vyžaduje. Aj na Západe však na zavedenie verejného vlastníctva existovali silné tlaky. Možno ich zoradiť do niekoľkých kapitol. Po prvé je tu verejné vlastníctvo, spoločné vlastníctvo verejných služieb či sieťových odvetví, ako sú systémy výroby a dodávky vody, plynu, elektrickej energie, telefónna sieť, železnice. Potom bol do verejného vlastníctva prebraný uhoľný priemysel – aspoň ak hovoríme o Británii, kde sa to udialo v r. 1945-46. Výrobné vzťahy – vzťahy medzi vlastníkmi a robotníkmi – totiž dospeli do takého katastrofálneho stavu, že jediným spôsobom, ako mohli bane efektívne fungovať, bolo zmeniť vlastníka. Aby sa dal dosiahnuť určitý kompromis medzi robotníkmi a novým vlastníkom, štátom, ktorý mal zastupovať spoločnosť ako celok. Ďalší dôvod bol podobný ako v Sovietskom zväze a strednej a východnej Európe – totiž, že určité priemyselné odvetvia sa považovali za také strategické, až si to vyžadovalo, aby ich vlastnil štát. Nuž a potom existovali aj výslovne politické príčiny. Príkladom je krajina s najvä-čším verejným sektorom v Európe – v minulosti i dnes – teda Francúzsko. Časť francúzskeho priemyslu a finančného sektora na konci druhej svetovej vojny prevzal do svojho vlastníctva štát preto, že jeho pôvodní vlastníci kolaborovali s nacistami a bábkovým režimom vo Vichy. V menej rozvinutých krajinách bol kľúčovo dôležitý proces industrializácie. Hlavnú úlohu zohrával rozvojový štát – teda štát aktívne sa usilujúci o ekonomický rozvoj. V Japonsku štát založil najdôležitejšie spoločnosti a v ďalšom historickom období ich predal. Štát takisto podporoval rozvoj hlavných priemyselných odvetví aj v Južnej Kórei. Dôvody teda boli v rozličných krajinách rozdielne, v polovici dvadsiateho storočia však prevládal pocit, že lepšie ako súkromné poslúžia ekonomike verejné či štátom vlastnené podniky. Opätovná privatizácia Zaujímavou otázkou je, kde sa začali problémy vo vzťahu k štátnemu vlastníctvu. Čo spustilo reprivatizáciu – namiesto toho, aby sa štátne vlastníctvo zmenilo na vlastníctvo skutočne spoločenské? Problémom štátneho vlastníctva je, že je to byrokratická, autoritárska, príkazová forma vlastníctva. Musí však spoločné vlastníctvo, vlastníctvo ľuďmi, ktorých sa dotýka spôsob výroby i to, čo sa vyrába – musí sa uskutočniť na základe štátneho vlastníctva so všetkými jeho nevýhodami? Jedným z dôvodov návratu k súkromnému vlastníctvu bolo, že sa na konci sedemdesiatych rokov začala presadzovať neoliberálna ideológia. Okrem toho však v štátom vlastnených sektoroch na Západe, ale aj v strednej a východnej Európe a v ZSSR, prejavoval v sedemdesiatych rokoch problém neefektívnosti, korupcie – značnej najmä v menej rozvinutých krajinách – a paternalizmu. Tí, ktorí tieto sektory riadili, tvrdili, že vedia najlepšie, čo ľudia chcú. A tak v rozvinutých kapitalistických krajinách postupne nastalo rozčarovanie z verejného vlastníctva – a zároveň nastala kríza povojnového usporiadania, spomínaného keynesiánskeho sociálneho štátu. Stojí za to urobiť odbočku a zmieniť sa o tom, v čom spočívali jeho ťažkosti. Podstatu problému definoval už v článku v roku 1943 veľký poľský ekonóm Kalecki. Tvrdil, že ak sa podarí v povojnovom kapitalistickom svete dosiahnuť cieľ plnej zamestnanosti, spôsobí to krízu kapitalistického výrobného spôsobu. Podľa Kaleckého plná zamestnanosť odstráni tlak nezamestnanosti na pracujúcu triedu. A neprítomnosť tlaku skutočnej či hroziacej nezamestnanosti zmení rovnováhu síl medzi pracujúcimi a zamestnávateľmi, medzi pracovnou silou a kapitálom. Jedným z dôsledkov je dopad na produktivitu, no iným, v tejto súvislosti dôležitejším, je tlak zamestnancov na vyššie platy. Kapitalisti sa však snažia zabrániť zníženiu ziskov, čo vyvoláva zvyšovanie cien, teda infláciu. A keď sa presne to v sedemdesiatych rokoch aj stalo, v západných krajinách nastúpila politika, ktorá sa úmyselne vzdala záväzku dosahovať plnú zamestnanosť a osvojila si, že nezamestnanosť je opäť nutná ako nástroj disciplíny a spôsob kontroly inflácie. K čomu to viedlo Dôsledky privatizácie sú, myslím, všeobecne známe. Štát sa vzdával verejného vlastníctva, väčšinou za zlomkové ceny – proces privatizácie bol spojený s mohutnou korupciou. V Británii poznáme časté prípady, keď politici pracujúci na ministerstvách zodpovedných za privatizáciu získavali po odchode z funkcií dobre platené riaditeľské miesta v privatizovaných podnikoch. Hovoríme tomu jav otáčavých dverí. Ďalším následkom boli škandály; finančné škandály, nehody v privatizovaných odvetviach – v Británii zvlášť na železniciach, ktoré sa primerane neudržiavali – a proces konzumerizácie. V mojej krajine už ľudí využívajúcich vlaky či autobusy nevolajú cestujúci, ale zákazníci. Ľudia využívajúci zdravotnú starostlivosť prestávajú byť pacientmi a tiež sa stávajú zákazníkmi. Reálne však porovnávacie štúdie, ktoré sa zaoberali privatizovanými a neprivatizovanými odvetviami ukázali, že privatizácia ako taká na efektívnosti nič nemení. Zmena v efektívnosti nastáva vtedy, keď sa zavedie konkurencia. Lenže konkurencia zvýšila efektívnosť bez ohľadu na to, či bol podnik vlastnený verejne, alebo súkromne. V oboch prípadoch sa zavedením konkurencie efektívnosť zvýšila – a naopak, privatizácia bez konkurencie ju nezvýšila. Okrem toho zažívame na Západe zavádzanie privatizácie a trhu do kľúčových oblastí sociálneho štátu. Vzniklo takzvané verejno-súkromné partnerstvo, pri ktorom sa do stavby nemocníc a škôl zapájajú súkromné inštitúcie – a ukázalo sa že je to oveľa drahšie, než keby štát postavil tieto školy a nemocnice sám. Prebieha privatizácia penzijného systému, kde sa namiesto štátnych penzií vo výške, pri ktorej je možné slušne prežiť, ľudia nabádajú aby sa zapojili do poisteneckých plánov, kde je výška penzií určovaná stavom akciového trhu. Tým sa presúva riziko zo spoločnosti na jednotlivca. Drobné alternatívy Myslím si teda, že alternatívou nie je návrat k ekonomike súkromného vlastníctva, ale ekonomika založená na sociálnom vlastníctve. Čo však máme pod týmto pojmom rozumieť? Sociálne vlastníctvo nie je štátne vlastníctvo, ale vlastníctvo tých, ktorých sa nejako dotýka využívanie konkrétnych statkov. Jednou z možností, ktorá sa v minulosti skúšala, boli družstvá, kde podnik vlastnia jeho pracujúci. Nemožno to však chápať len takto úzko – zasiahnuté bývajú aj iné skupiny, nielen pracujúci v konkrétnom podniku. Sociálne vlastníctvo by teda neznamenalo len vlastníctvo pracujúcich, ale aj ďalších skupín, ktoré majú nejaký záujem na tom, ako sa využívajú statky v danom podniku. V rozličných častiach kapitalistického sveta sa začali malé komunitné podniky. Niekedy sa to deje v spolupráci s miestnou či regionálnou samosprávou, niekedy nie. Významne sa rozšírilo hnutie LETS, teda skupiny s vlastnou bezúročnou menou, ktoré fungujú mimo formálnej ekonomiky – ako som sa dopočul, určitá skúsenosť s nimi existuje aj na Slovensku. Takisto som sa dozvedel, že na Slovensku existuje aj Changenet, internetový denník spravovaný jeho „zamestnancami“, vlastnený mimovládnymi organizáciami, ktoré ho využívajú. V Británii existujú aj príklady vlastníctva trustom, teda doslova „dôveryhodnými osobami“. Najlepšie noviny v Británii, The Guardian, nie sú ani súkromným majetkom, ani ich nevlastní štát. Vlastní ho skupina správcov a funguje ako nezisková organizácia. Problémy Myslím, že toto sú dôležité príklady iniciatívy zdola, ktorá sa snaží v praxi vytvoriť alternatívy ku kapitalistickým i etatistickým podnikom. Musíme si však uvedomiť, že napriek ich dôležitosti – možno ako prvých lastovičiek – sú s nimi spojené aj ťažkosti. Prvý problém je, že ako povedal historik nedávneho vývoja ekonomickej politiky ľavice v Británii, sú to všetko príklady takpovediac hobitieho socializmu, podľa hobitov, drobných tvorov z diel J. R. R. Tolkiena. Sú malými oázami pokusov o socializmus, fungujú však v ekonomike ovládanej veľkými kapitalistickými podnikmi. Ak chcú prežiť, musia sa v týchto nepriateľských moriach naučiť plávať. Po druhé, ak do riadenia a vlastníctva nie sú zapojené všetky skupiny pracujúcich, vzniká problém čiastkových, partikulárnych záujmov. Záujem skupiny pracujúcich v podniku nemusí byť ten istý ako záujem tých, ktorí výrobky tohto podniku používajú. Musí preto existovať spôsob, ako sa vyhnúť tomu, aby partikulárne záujmy prevážili nad ostatnými, ktoré majú legitímne právo spolurozhodovať o tom, ako sa konkrétne statky využívajú. A nakoniec, ak nehovoríme len o čisto lokálnom hospodárstve, vzniká problém koordinácie. Môžete napríklad mať družstvá pracujúcich, firmy vlastnené zamestnancami, ktoré si navzájom konkurujú. Jednou z tendencií, ktorá sa objaví, bude snaha samozamestnaných pracovníkov o sebavykorisťovanie. Aby boli konkurencieschopnejší, znížia si platy, pracujú dlhšie, a to, samozrejme, vyvoláva problémy a nechcené následky, ktoré vlastníctvo pracujúcich nemalo vyvolať. Aby sme to zhrnuli: sociálne vlastníctvo musí zahŕňať všetky skupiny ovplyvnené aktivitami konkrétneho podniku. Všetky musia byť považované za sociálnych vlastníkov. Po druhé, sociálne vlastníctvo sa musí nakoniec stať dominantnou formou vlastníctva. Nemusí byť formou jedinou, môžu existovať drobné podniky, živnostníci a tak ďalej, ale aby neprevládli kapitalistické vzťahy, musí sociálne vlastníctvo dominovať. No a po tretie treba vyriešiť problém koordinácie. Ako sa majú aktivity jednotlivých podnikov navzájom prepojiť? Hocijaká ekonomika založená na deľbe práce, kde nie každý žije v drobnej komunite, ktorá produkuje všetko, čo potrebuje – to znamená, každá moderná ekonomika, musí nejako koordinovať výrobu. Existujú vlastne len tri spôsoby, ako to urobiť. Mechanizmy koordinácie Prvý funguje v kapitalistickom systéme výroby, založenom na súkromnom vlastníctve. Koordinačným mechanizmom sú sily trhu. Rozhodnutia o tom, čo produkovať, do čoho investovať, sú rozbité. Každá kapitalistická skupina robí vlastné rozhodnutia, a to na základe očakávaného zisku. Ak vedú nekoordinované rozhodnutia k nadvýrobe vyššej ako dopyt, zisk sa nerealizuje. V tom prípade sa niektorí kapitalisti z odvetvia stiahnu, podniky sa zavrú. Koordinácia teda prebieha, ale až ex post, po produkcii, po investíciách. Ak sa produkuje príliš málo, zisky budú takisto vyššie než očakávané. To priláka kapitalistov z menej ziskových odvetví. Samozrejme, v situácii, keď výsledok vašich rozhodnutí závisí od súčasných rozhodnutí iných, a tie nepoznáte, vzniká veľmi vysoká úroveň neistoty. A kapitalisti neistotu nemajú radi. Možno preto pozorovať, že kde je to len možné, konkurencia je pod tlakom – prostredníctvom kartelov, pri ktorých sa súkromní vlastníci dohodnú na tom, koľko budú produkovať, aby nevznikla nadvýroba a neznížili sa zisky. Ak sú kartely zakázané štátom, čo sa často stáva, nastupuje zlučovanie firiem. Výsledok je obmedzenie korupcie. V rozvíjajúcich sa ekonomikách sa okrem toho často stáva, že štát alebo banky hrajú neformálnu úlohu pri riadení investícií súkromných kapitalistov. Snažia sa zabezpečiť istú úroveň koordinácie. To všetko sa, samozrejme, deje v zákulisí, je to nedemokratické. Nie sú zapojení ľudia, na ktorých majú tieto rozhodnutia vplyv. Pravdou však je, že čistá trhová koordinácia neexistuje. Vždy je to kombinácia trhových síl ako dominantnej metódy koordinácie, a iných spôsobov, ktoré majú znížiť úroveň neistoty a zabezpečiť istú úroveň koordinácie vopred, ex ante. Hovorí sa tomu, že okrem neviditeľnej ruky trhu existuje aj neviditeľná „ruka na to!“, teda zákulisná dohoda. Druhý spôsob koordinácie, o ktorom netreba veľa hovoriť, fungoval za reálneho či štátneho socializmu. Princípom je, že sa snažíte vopred načrtnúť plán. Všetka aktivita v každom podniku je teda naplánovaná vopred, pred výrobou. Potom sa dá povel, spustí sa výroba, a všetko do seba navzájom zapadá, lebo sa to tak všetko dopredu naplánovalo. Realita ukázala, že v komplexnej ekonomike je takéto plánovanie nemožné. V skutočnosti sa teda dôraz kládol na kľúčové, strategické sektory, od ostatných sa čakalo, že sa nejako postarajú samé o seba. Vytvorila sa sekundárna ekonomika, s trhovými či kvázitrhovými transakciami, ktoré dopĺňali, boli mazivom pre formálny systém. Nikdy to teda nebolo rýdze plánovanie, ale aj tak to bol pokus koordinovať zvrchu pomocou centrálneho plánu. Tretia cesta Ak však ani kapitalizmus s trhovými silami, ani reálny/štátny socializmus s centrálnym plánovaním dobre nefungujú, ani nie sú prospešné, čo teda chceme? Podľa môjho názoru alternatívou – môžeme to nazvať treťou cestou – je sebevládna spoločnosť založená na so-ciálnom vlastníctve, v ktorej je metódou koordinácie vyjednávanie medzi jednotlivými záujmami, medzi jednotlivými skupinami sociálnych vlastníkov. Sociálni vlastníci, zainteresované strany – v západnom environmentálnom hnutí sa im hovorí stakeholders – teda všetci tí, ktorí majú nejaký záujem na konkrétnej aktivite, dojednajú spoločne plán výroby podniku alebo podobu investícií a koordinujú ich dopredu. Výsledok, na ktorom sa počas vyjednávania dohodnú, je tým, čo podľa nich najlepšie napĺňa ich rôzne záujmy. Je to teda výroba pre potrebu, nie pre zisk alebo naplnenie plánu. Potrebu definovanú tými, ktorých sa dosiahnuté rozhodnutia dotknú. Tu treba uvažovať v súlade s myšlienkou, s ktorou kedysi prišla ako prvá katolícka cirkev – s myšlienkou subsidiarity. Na tejto myšlienke je v princípe založená Európska únia. Podľa princípu subsidiarity majú byť rozhodnutia prijímané na čo najnižšej úrovni, kde je ešte možné, aby boli zastúpení všetci tí, ktorých sa rozhodnutie dotkne. Pokiaľ ide o ekonomické rozhodnutia, sociálni vlastníci budú rozliční pri rozdielnych typoch ekonomickej aktivity. Ak hovoríme o aktivitách jedného podniku, bola by to jedna skupina záujmov. Ak hovoríme o priemyselnom sektore, skupina dotknutých záujmov bude väčšia. Podobne ak hovoríme o národnej ekonomike. A ak hovoríme o regionálnej (ako Európska únia) či globálnej ekonomike, zasiahnuté skupiny budú ešte širšie. Máme s tým nejaké skúsenosti? V istom zmysle áno. A to v oblasti medzinárodných dohôd, ako je Kjótsky protokol o klimatických zmenách, alebo postupné kroky pri regulácii medzinárodných finančných platieb a medzinárodného obchodu, dosiahnuté vo Svetovej obchodnej organizácii či v EÚ. Sú výsledkom procesu vyjednávania. Je to však vyjednávanie medzi zástupcami vlád s veľmi rozdielnou silou, nie medzi zástupcami skupín, ktorých záujmy budú výsledkom dotknuté. Pravdaže, existuje aj spomínané antikapitalistické, antiglobalizačné hnutie. Existujú globálne a kontinentálne sociálne fóra. Tie trvajú na tom, aby bolo pri vyjednávaniach medzi štátmi zahrnutých viac záujmových skupín. Samozrejme, v tejto chvíli nerokujú navzájom len štáty, lebo kdekoľvek sa tieto vyjednávania vedú, vtrhnú na ne predstavitelia nadnárodných korporácií, ktoré sa chcú postarať o to, aby vlády krajín, v ktorých operujú, rokovali v súlade s ich záujmami. Spomínané sociálne hnutia sa snažia vytvoriť protiváhu, aby rokovania brali do úvahy širší obraz. Na národnej úrovni možno vyjednávanie ilustrovať na príkladoch niektorých krajín, najmä v Škandinávii a niekoľko rokov aj v Británii. Štátna politika vznikala na základe vyjednávania medzi vládou, biznisom a odbormi. Nazývalo sa to určitou formou korporativizmu. No hoci to prinášalo konsenzus, istú stabilitu a legitimitu, nebol to participatívny proces. Išlo o vyjednávania medzi vrcholnými predstaviteľmi, nie proces účasti zdola nahor. Päť návodov Na záver by som chcel nadhodiť päť spôsobov, akými možno rozmýšľať nad návodmi k činnosti. Predovšetkým, ak chceme sebevládnu spoločnosť, nie spoločnosť, ktorej vládnu korporácie či štát, potom je potrebné, aby sa rozvíjali participatívne mravčie hnutia, hnutia ľudí. Sebevláda nakoniec musí znamenať, že si sami vládneme, že sami riadime veci – samozrejme, nie v tom zmysle, že všetci rozhodujeme o všetkom, ale že všetci sa nejakým spôsobom podieľame na rozhodnutiach, ktoré sa dotýkajú nášho života. Prvá vec teda je, aby sme chápali dôležitosť mravčích hnutí zdola – ako sa im niekedy hovorí, organizácií občianskej spoločnosti. Vieme, čo to znamená – odborov, rád pracujúcich, komunitných spolkov, organizácií spotrebiteľov, rodičov, pacientov, cestujúcich, mládežníckych a študentských zväzov, ženských skupín, spoločenstiev etnických menšín, environmentálnych hnutí a skupín za rovnosť príležitostí, hnutí za spravodlivosť obchodu (fair trade), ľudskoprávnych či antirasistických organizácií. Musí sa realizovať samoorganizujúci potenciál členov občianskej spoločnosti. Ak chceme mať požiadavky smerom k mocenskej štruktúre, musíme byť nejako organizovaní, spolu s ľuďmi, ktorí sa zaujímajú o to isté, ako my. Tieto samoorganizované skupiny sa, samozrejme, vždy vyvíjajú a často sa dokážu len ťažko udržať samé. Vznikajú a zanikajú, niekedy preto, že nedokážu vidieť výsledky svojho fungovania. Asi najstabilnejšie sú v tomto smere odbory. Po druhé, podniky by mali vlastniť skupiny, ktorých sa ich aktivity dotýkajú. Pracujúci, spotrebitelia výrobkov podniku, miestne komunity, v ktorých je podnik umiestnený. Po tretie, dôležitá je podoba investícií na úrovni priemyslu alebo sektora. Opäť, aj o tom by mali rozhodovať sociálni vlastníci, skupiny ovplyvnené investíciou. A to zahŕňa aj ostatné existujúce podniky. Pretože ak sa investuje do jedného, ovplyvní to aj tie ostatné, ktoré investíciu nedostali, aj keď iným spôsobom. Medzi podnikmi preto musia prebiehať rokovania o umiestňovaní investícií. Potom sú tu užívatelia, spotrebitelia, ktorí majú vlastné názory na to, či je podnik efektívnejší ako iné, svoje záujmy budú mať aj miestne komunity – ak by totiž bola nejaká prevádzka zavretá, alebo otvorená, bude to mať na nich veľký dopad. Na národnej úrovni bude musieť, samozrejme, o veľkých samostatných investíciách strategickej povahy rozhodovať nejaký plánovací orgán, na základe priorít stanovených parlamentom. Podľa mňa však zastupiteľský orgán nemá na rozhodovanie o niečom takom dosť informácií, znalostí. Preto by si mal nechať poradiť od fóra zastupujúceho hlavných zúčastne-ných na úrovni spoločnosti. Je to trocha podobné štruktúre, ktorú už som spomínal – pri nej to bola vláda, biznis a odbory, ale biznisom budú teraz sociálne vlastnené podniky, a okrem odborov by sa na vyjednávaní podieľali aj všetky ostatné skupiny, ktoré som spomínal, so zástupcami na celoštátnej úrovni. Takisto si myslím, že svoju úlohu budú mať aj politické strany, v tom zmysle, že existujú rozličné hodnoty a priority, zastávané rozličnými občanmi, a musí existovať spôsob, ako o nich debatovať, aby mohli vzniknúť rozličné verzie plánu, rozličné perspektívy rozvoja spoločnosti. Z nich potom budeme demokratickým procesom vyberať tie politické strany, ktorých názory podporujeme. Dochádzam teda k záveru, že treba spolitizovať ekonomické rozhodovanie. Ale nejde o politiku toho druhu, ako ju poznáme zo súčasnosti, kde zahlasujete za politickú stranu, a tým sa to končí, ďalej rozhoduje sama, lepšie povedané predovšetkým pod vplyvom požiadaviek biznisu. Hovorím o negociovanej, vyjednanej plánovanej ekonomike, ktorá vyrastá z kombinácie asociatívnej demokracie – teda založenej na skupinách – , zastupiteľskej demokracie a priamej de-mokracie. Až sa napokon dosiahne úroveň, na ktorej sa ľudia môžu porozprávať o tom, čo považujú za najlepšie, či už v malom meradle priamo, alebo vo väčšom meradle cez svojich zástupcov. Výsledkom teda bude samospravovaná, viacúrovňová spoločnosť. Je to, samozrejme, svojho druhu utópia, ale ak sa máme zamyslieť nad možnou budúcnosťou v horizonte rokov či desaťročí, treba niekde začať. A domnievam sa, že sa musíme zbaviť predstavy, že máme na výber len z dvoch možností – medzi kapitalizmom s jeho trhovými silami na jednej strane a štátnou diktatúrou so zhora nanúteným plánom na strane druhej. Článok vznikol na základe prednášky z novembra 2004 v Bratislave. Prepis Viliam Búr, preklad a úprava Radovan Geist a Michal Polák. Pat Devine (*1937) je britský ekonóm, donedávna docent na Manchesterskej univerzite. Zaoberal sa industriálnou organizáciou, analýzou podnikania a konfliktnou teóriou inflácie. Najväčšiu pozornosť však venoval tzv. debate o socialistickej kalkulácii a konkrétne námietkam „rakúskej školy“ (Hayek, von Mises), ktoré podrobne rozobral vo viacerých statiach. Výsledkom bola jednak kritika tzv. trhového socializmu a jednak obhajoba jeho vlastného modelu alternatívnej spoločnosti. Tú vyložil v knihe Democracy and Economic Planning: The Political Economy of a Self-Governing Society, 1988 (Demokracia a ekonomické plánovanie: politická ekonómia sebevládnej spoločnosti). V súčasnosti pracuje na jej druhom, revidovanom vydaní. Na pozvanie Združenia sociálnej sebaobrany navštívil Pat Devine v roku 2004 Slovensko. Vystúpil s prednáškou v Bratislave a v Prešove a v spolupráci s Priateľmi Zeme aj v Banskej Bystrici a v Košiciach.