Do budúcnosti nestačí nazerať iba filozoficky a špekulatívne. Súčasné hľadanie ľavicovej alternatívy vývoja musí odrážať reálne pôsobiace politické, výrobné a ekonomické sily, ale aj trendy vedecko-technického pokroku a praktické skúsenosti. Karl Marx a Friedrich Engels spoločne skúmali materiálne základy výrobných síl a ekonomiky vtedajšej spoločnosti – z britských archívov a Engels i z prvej ruky ako priemyselný manažér. Ich pokračovateľ Vladimír I. Lenin dokonca udržiaval úzky kontakt s inžinierom Kržižanovským, ktorý bol po prvej ruskej revolúcii v roku 1905 manažérom ruskej filiálky Siemensu a za sovietskej vlády akademik a otec ruskej elektrifikácie. Malý socializmus v ČSR Dedukcia Pata Devina, že bežné výmeny statkov medzi jednotlivými pracoviskami a spotrebiteľmi by prebiehali bez dohľadu a zásahov centra, nie je až natoľko nová. Podobá sa mu ,,malý socializmus“ v Československu, v období od roku 1946 až do zavedenia sovietskych plánovacích metód a organizácie ekonomiky (1949 – 1950). Výrobné závody sa vtedy organizovali v tzv. odborných podnikoch a ich odbyt v ústredných predajniach. Na základe dierkových štítkov pracovala aj Ústredňa hmotného zásobovania, ktorá však nebola riadiacim orgánom voči ústredným predajniam a generálnym riaditeľstvám podnikov. Americká armáda už v 50. rokoch riadila pomocou počítačov, diaľkopisnej siete a dierkovo-štítkovej techniky vyše tritisíc spotrebno-úverových stredísk. Počítače IBM vtedy v bežnej komerčnej sfére poskytovali vyše dvetisíc operácií za sekundu (mimochodom, vývojový modul profesora Svobodu v ČSR dosahoval 40-tisíc operácií). Dnešné výkony, rozsahy pamätí a siete umožňujú, aby fungovalo plné spojenie koncových spotrebno-účtových miest (napríklad predajní) s logistickými centrami či výrobcami. Ceruzky verzus počítače Začiatkom 50. rokov takisto na báze dierkových štítkov a tzv. visačiek na konfekciu a pletený tovar bilancoval Západočeský Otex každý týždeň pohyb zásob, korigoval svoje dodávateľsko-odberateľské zmluvy a harmonogramy. Prečo to zamrzlo a nevyužilo sa v celom národnom hospodárstve? Takýto projekt vypracoval jeden bratislavský ústav s pomocou inžiniera Adámka, ktorý bol vtedy riaditeľom Ústavu bytovej a odevnej kultúry v Prahe. Príčina bola jednoduchá: narazili na byrokratov na ministerstvách a v Štátnej plánovacej komisii (ŠPK). Tí vyhlásili, že ich ostro nabrúsené ceruzky sú výkonnejšie ako nejaké počítače. ŠPK si z reťazca materiálno-technického zásobovania a finančného plánu robila patent na rozum. A tak mala istotu, že direktívne udrží rovnováhu materiálneho toku a finančného hospodárenia štátu. Takže ten, kto má dnes odvahu uvažovať o priamom dohadovaní výrobných a odbytových vzťahov, musí okrem toho, aby pokryl dopyt, zabezpečiť aj rovnováhu a bilancie príjmov obyvateľstva. Na to bude predsa len potrebné centrálne analytické centrum, aj keď jeho výstupy by boli iba informačným podkladom na rokovanie partnerov v dodávateľsko-odberateľskom reťazci. Z čoho a kto to zaplatí? Väčší problém nastane, keď začnú pôsobiť hlboké zmeny, ktoré zasahujú do ľudských životov. Tu, samozrejme, očividne už nejde len o zmeny samotných výrobných jednotiek, ale o kvalitatívne nové inovačné akty, vznik nových výrobných a ekonomických odborov a podstatné štrukturálne zmeny. Tie sú obrazom súčasného sveta a najmä črtajúcej sa budúcnosti. Ich plánovanie a uskutočňovanie nie je len otázka vyjednávania medzi všetkými, ktorých sa to týka. Za prvým krokom musí nasledovať aj otázka, z čoho a kto to zaplatí. Samotná výrobná jednotka na to totiž nemusí stačiť. Najmä ak ide o celospoločenské potreby, a teda aj náklady. Nedá sa predpokladať, že sa všetci poskladáme na základe akejsi dobrovoľnej dohody. Tu sa nevyhnutne vynára potreba celospoločenského centra na organizáciu takého projektu, na podporu jeho výskumu a uskutočnenie, ako aj na veľké investičné aktivity, ktoré z neho vyplynú. Moc v štáte plus banky Lenin na začiatku Októbrovej revolúcie zistil, že heslo Všetka moc sovietom nestačí. Musel priznať, že socializmus potrebuje sovietsku moc plus bankovú sústavu. Pravdepodobne otázku vlastníctva banky, správy zverených hodnôt a zodpovednosť za ne nemožno riešiť ako „vlastníctvo“ zamestnancov bánk. Okrem toho sústreďovanie finančných zdrojov na investičné projekty tiež nie je možné bez peňazí. A tie sú predsa všeobecný ekvivalent trhu. Alebo aj tu vystačíme s papierikmi, ako sú lístky do divadla? Akumulácia a prerozdeľovanie zdrojov na reprodukciu pracovnej sily (vrátane detí a dôchodcov) a iné sociálne, kultúrne potreby, na vzdelávanie či vedu asi treba uskutočňovať na základe reálnych nositeľov hodnoty. Iste budú naďalej nevyhnutné mnohé potreby štátu a jeho služby občanom. Nakoniec, jednotlivé výrobné jednotky bude treba porovnávať či už formou nejakej poľudštenej konkurencie alebo súťaženia a hodnotiť ich efektívnosť bez všeobecného ekvivalentu, teda peňazí. Ako ekonómovi s mnohoročnou praxou sa mi nevidí možné dosiahnuť vzájomný vyjednávajúci kosenzus bez komplexného vzájomného hodnotenia. Treba dosiahnuť rovnováhu národného hospodárstva rokovaním a bez diktátu? Áno! Peniaze a trh ako nástroje sú však potrebné tiež. Všelijaké think-tanky premieľajú zázračné formulky liberalizmu od Smitha a Ricarda, cez Misesa a Heyeka až po Friedmana, ale nenájde sa seriózny tím, čo by ich floskuly a dogmy dokázal vyvážiť inými víziami novej alternatívy spravodlivejšieho sveta. Autor pracoval v oblasti ekonomiky a vedecko-technického rozvoja
