Nehovorím, že ja som nikdy nekradla. A nemám na mysli len lízanky v samoobsluhe, keď som bola dieťa. Drobné krádeže, o ktorých aj tak každý vie. Ktorými sa slávni ľudia chvália v televíznych štúdiách. Kradla som mame peniaze. Po maturite, keď som začala vypomáhať v maminom shope. V obchode so zmiešaným tovarom, ktorý si otvorila hneď oproti stanici. A ktorý pravdepodobne ešte stále má. Veď sa mu nedarilo najhoršie. Len ja viem o mame stále menej a menej. Odkedy som sa odsťahovala, nebola som doma ani na návšteve. Len občas jej zatelefonujem a aj to už stále zriedkavejšie. Vraj sa nedávno presťahovala do hlavného mesta. Dozvedela som sa to od starej mamy, ktorá u nás zdvihla telefón. Že mama si prenajala byt a či by som jej nemohla zavolať na mobil. Povedala som, že na to nemám peniaze. Že telefonovanie odtiaľto je drahé a nech odo mňa mamu len pozdraví. Mama nikdy nesúhlasila s tým, že som odišla. Keď som zmaturovala a ona vôbec nepochybovala, že ostanem doma a budem jej pomáhať. Nebude predsa zamestnávať cudzích. Len by ju okrádali. Vraj ona najlepšie vie, ako to chodí. Cudzích by nemohla spustiť z očí. Ustavične by im musela pozerať na prsty. Nikomu nemôže veriť tak ako vlastnej dcére. V shope sme predávali naozaj všetko možné. Tovar, aký na peróne ponúkali vidiečanky v nazberaných zásterách ešte za socializmu. Babky, ktoré pred Tuzexom predávali bony. Vdovy z vidieka so šatkami na hlave, ktoré od manželovej smrti už celé desaťročia chodili v čiernom. Taká bola aj moja stará mama. Preto sa mi zdá, že moje detstvo bol čiernobiely film. Film pre pamätníkov v televízore Tesla. Starého otca som nepoznala a starú mamu si pamätám len v sivých kostýmoch. Vo vyžehlených bielych blúzkach a nízkych čiernych topánkach od Veľkého Baťu. Z niekdajšej Masarykovej ulice. Keď som bola dieťa, volala sa Slovenského národného povstania. Ale stará mama je nepovedala ináč ako Masarykova. Keď si potrebovala kúpiť topánky, išli sme čiernobielym mestom k Veľkému Baťovi. Do predajne Svitu na Masarykovu. Moja mama vraj kedysi chodila s akýmsi Belgičanom. Neviem, ako sa dostal do nášho mesta ani ako sa volal. Masarykova bola v našej rodine vždy len Masarykovou a Belgičan Belgičanom. Mená nemenné ako skameneliny. Viac som sa o ňom nikdy nedozvedela. Ostával medzi nami ako povera. Moja mama veľmi skoro ovdovela a na svojho otca sa už nepamätám. Ani na Belgičana. Keď sa s ním mama rozišla, možno si tiež predstavovala, že začne od začiatku. Že teraz, bez Belgičana, začne nový život. Opäť otočí presýpacie hodiny. V jej živote sa však toho už veľa nezmenilo. Mama bola učiteľkou španielčiny na jazykovej škole. Budova dodnes stojí na kraji mesta, medzi cintorínom a evanjelickým kostolom. Ako študentka vraj moja mama strávila niekoľko týždňov na stáži na Kube a hovorila odvtedy po španielsky s juhoamerickým prízvukom. Asi aj moje meno pochádza z toho obdobia. Keď si mama povedala, že nebude ako ostatní. Vrátila sa z Kuby s popletenou hlavou a asi chcela už vtedy začínať nový život. Celkom iný ako všetci. Tí všetci, čo ráno vodili deti do škôlky a na rohu im v okienku na ulici kupovali namiesto raňajok pirohy. Makovo-jablkové alebo orechové. Tí všetci, čo vedeli, že v stredu majú aj tvarohové. Keď sa moja mama vrátila z Kuby, asi nechcela byť ako títo všetci, takže ma pomenovala Marisia. V škôlke mi ostatné deti neverili, že také meno existuje. Aj s Belgičanom sa moja mama asi rozprávala zmesou kubánskej španielčiny a belgickej francúzštiny. Ani po španielsky nechcela rozprávať tak ako všetci. Bol to snáď tento Belgičan, ktorý mame vnukol nápad otvoriť si vlastný boutique. Hneď po revolúcii na Masarykovej ulici. Hoci vtedy bol už Belgičan len súčasťou rodinných albumov. Mŕtvym príbuzným, obyvateľom čiernobieleho sveta. Predsa to však možno bolo pod vplyvom nevedomej spomienky naň, že sa mama rozhodla otvoriť si vlastný obchod. Učiteľka španielčiny. Vraj ona si viac nedá rozkazovať. Vždy chcela byť sama sebe paňou. Konečne si splní sen a začne ešte raz. Tak, ako sa to celé roky nedalo. Šaty pre boutique šila pani Jombíková. Naša suseda, ktorá mala doma staré Burdy a šijací stroj Singer. Na Burdu stála ešte za socializmu celé hodiny pred obchodom so zahraničnou tlačou. Keď prišli do módy huňaté mohérové svetre, kupovala mama aj vrecká plné syntetického mohéru. Z ktorého potom pani Jombíková plietla kabátiky a pončá. Chodili ho nakupovať dokonca do Viedne. Autobusom do obchodíkov na Mexikoplatzi, ktoré už dnes ani neexistujú. A boutique chvíľu naozaj prosperoval. Keď čaro nového pominulo a mame sa prestalo dariť, vymenila boutique za shop so zmiešaným tovarom. Sortiment bol pestrý a pripomínal vidiecke vdovy, ktoré kedysi na nástupištiach ponúkali cumlíky z farebného cukru zabalené v lepkavom celofáne. Tovar porozkladaný na špinavých lepenkových škatuliach. Kožušinové opice s ružovými keramickými tvárami. Krepové loptičky na gumkách. Kreslené pohľadnice z tvrdého plastu, na ktorých boli dva rôzne meňavé obrázky. Podľa smeru, akým ste sa pozerali. Vrecká zo strakatej bavlny plné farebných hlinených guliek. Napodobeniny Barbie s chemlonovými vlasmi, ktoré sa po čase premenili na chumáče a nedali sa viac rozčesať. Okrem toho sme predávali aj základné potraviny. Pečivo, mlieko a majonézové šaláty, ktoré nám ráno vozila dodávka v zle utesnených plastových vedrách. Rozlievali sa po gume na dlážke dodávky a museli sme ich zotierať mokrou handrou. Z nevysvetliteľných dôvodov však tento bizarný obchod dobre prosperoval. Čudný ako životaschopné siamské dvojčatá. Ako pohľad mačky, ktorá má každé oko iné. Mama okrem toho po večeroch doučovala španielčinu. Jazykovú školu síce zrušili, ale cudzie jazyky sa už vyučovali aj na obyčajných stredných školách. Keď som zmaturovala, mama nepochybovala o tom, že jej budem pomáhať. Že začnem pracovať v shope. Nebude predsa zamestnávať cudzích. Len by ju okrádali. A ona chce mať viac času na seba. Na španielčinu. Bol to ďalší z nových začiatkov. Doobeda som predávala a popoludní robila účtovníctvo. A za niekoľko mesiacov som si nakradla dosť, aby som sa mohla odsťahovať. Ani vtedy som však nekradla po prvýkrát. Po prvýkrát to bolo rok predtým. V lete, keď som na kúpalisku predávala langoše. Kúpalisko bolo za mestom na kraji lesa. Chodili tam mestské autobusy, do ktorých sa ľudia cez prázdniny takmer nepomestili. V plátenných cvičkách a v tričkách, spod ktorých im vytŕčali plavky, lebo na kúpalisku neboli prezliekárne. Z bazéna bol výhľad na hory a za bazénom bol stánok z drevotriesky so strechou z fialového vlnitého plechu. Vnútri nebolo nič, len dvojplatnička na varenie párkov a nádoba s vriacim olejom, v ktorej sa škvarili langoše. Na prednej stene okienko, cez ktoré sa langoše a párky v rožkoch podávali zákazníkom. Z ľudí kvapkala voda a mokré šľapky vydávali vŕzgavé zvuky. Bankovky nosili skrútené do trubičiek a zastrčené za gumkou plaviek. Mince schované v dlani. V stánku bolo na nevydržanie teplo. Slnko pieklo na vlnitý plech a z vriaceho oleja stúpala horúca para. Náš pot kvapkal na langoše a miešal sa s jazierkami tuku na voňavom ceste. Stáli sme vnútri traja vedľa seba. Jeden vkladal párky do rožkov, druhý hádzal surové langoše do masti. Tretí všetko podával zákazníkom. Tlačili sme sa jeden na druhého a sálalo z nás teplo. Tričká sa nám lepili na telo a pot nám stekal po čele. Keď sa to už nedalo vydržať, postavila som sa s kotlom plným hotových langošov pred stánok. Ľudia sa viac netlačili pred okienkom. Vnútri ostali len dvaja a ja som cítila studený vzduch, ktorý vial spod hory ako z jaskyne. Na stolíku bola miska s horčicou, kečupom a cesnakovou vodou. Z taštičky na opasku som vyťahovala zhúžvané bankovky. Držala som ich pokrčené v ruke, kým som z dna lovila mince, rozkladala si ich po druhej dlani a počítala, koľko mám vydať. Až tesne pred záverečnou som mastný kotol odniesla dovnútra. Keď sa vypredala aj posledná dávka langošov. Zložila som skladací stôl, na ktorom stál, a spočítala peniaze. Po gumovej plachte natiahnutej medzi hliníkovými nohami stola stekali zvyšky oleja. Guma plieskala vo vetre, ktorý večer silnel a prinášal búrkové oblaky. Kúpalisko bolo už zatvorené a niekto vždy vybehol zo stánku k železnému kohútiku vzadu pri plote, aby ľadovou vodou vystriekal mastnú nádobu. Biela mydlová pena vsakovala do trávy ako more. Vysypala som peniaze na jeden zo stolov na terase, až sa mince rozkotúľali po popukanom plaste. Bankovky som vyťahovala zo zhúžvanej kopy po jednom a vystierala ich hranou dlane ako staniol zo sladkostí. Triedila som ich podľa hodnoty na kôpky, ktoré som kládla cez seba v pravom uhle. Vietor silnel, musela som ich zaťažiť mincami navŕšenými na seba. Keď som celú tržbu spočítala, zavrela som oči a spomedzi bankoviek som si niekoľko vytiahla. Akoby som veštila budúcnosť z tarotových kariet. Každý mi veril. Nikto nepredpokladal, že by som mohla kradnúť. Cez okienko na prednej stene ma mali z drevotrieskové-ho stánku z vlnitým plechom namiesto strechy celý čas pod dohľadom. Ale ja som si každý večer vylosovala niekoľko bankoviek. Keď som odovzdával tržbu do železného kufríka, ktorý sa zatváral na číselný kód, vyžrebované peniaze som držala bokom. Čiernu taštičku, ktorú som nosila okolo pása, som strčila na policu medzi prázdne fľaše. Pozdravila som sa s ostatnými a bežala dolu kopcom k východu z kúpaliska. Ukradnuté peniaze som si strčila do zadného vrecka nohavíc a doma ich odkladala do bielej obálky. Každý piatok som k nim pridala to, čo mi naozaj patrilo a spočítala, koľko pribudlo. Tak sa moje bohatstvo zo dňa na deň zväčšovalo. (Pokračovanie v budúcom čísle)