6. Nejako sa to utrasie. Prečkáme to najhoršie a zase bude dobre. Tak som to Marisii stále opakoval. A Marisia prikyvovala. Pracovala a boli sme skromní. Jej peniaze vystačili aj pre dvoch. Už sme sa však s nimi nemaznali. Marisia nosila svoju výplatu domov takmer tajne. Plechovky od čaju sme sa báli aj dotknúť. Akoby sme v nej držali všetky nepodarené plány. Kedysi, keď Marisia so zavretými očami vytiahla zo zväzku bankovku ako osudovú kartu, otvárala nádobu s peniazmi ako prekvapenie. Ako škatuľku z modrej lepenky, aké sa kedysi predávali v hračkárstve pri pokladni. Tie, čo sa volali mačka vo vreci a stáli korunu. Bola v nich postavička z korálikov navlečených na medenom drôte alebo prsteň, z ktorého sa spotené prsty farbili nazeleno. Tak Marisia otvárala našu banku. Ako kindervajce. Hoci vždy presne vedela, koľko v nej máme. Akoby mali z banky vyletieť motýle, ktoré za týždeň dozreli z kukly. Teraz som jej peniaze jednoducho podal. Pár bankoviek, čo nestáli za reč. Neviem, čo s nimi robila. O banke sa viac nehovorilo. Ani o tom, aby som sa s Borkom porozprával. Hoci raz som sa o to pokúsil. Povedať mu, že hodín bolo viac. Alebo sa mi to prinajmenšom zdá. Kalendárik som mal vo vrecku. Držal som ho v ruke ako talizman. Pripravený ukázať ho, keby sa pýtal. Myslel som si, že možno ho bude chcieť vidieť. Sadli by sme si spolu na prah maringotky. Zrátali by sme hodiny za celé týždne a Borko by ma potľapkal po ramene. „Ja ťa tu nedržím, ak sa ti nepáči,“ povedal Borko. Vlastne ma to ani nesklamalo. Ale skúsiť som to musel. A potom tu bola ešte Nora. Borkova dcéra. Neviem, čo mi to zišlo na um. Myslieť si, že Borko to o nás vie. A že by mi snáď práve preto mohol chcieť pomôcť. Privítať ma do rodiny. Postarať sa o zaťa. Sám pred sebou som tú myšlienku tajil. Že by mu Nora o nás povedala. Alebo nás zazrel, ako sa po šichte motáme po ostrove. A že mi raz podá ruku ako chlap chlapovi. Ako otec synovi. Povie, že ho to mrzí a odteraz sa naň môžem opäť spoľahnúť. Nora mala mamu odtiaľto. Aj meno. Nebývala s Borkom, ale s ňou. Borko bol dávno rozvedený a Nora už veľká. Len o pár rokov mladšia odo mňa. Len párkrát som ju zazrel, keď za ním prišla. Borko sa neprezliekal v našej maringotke, ale mal svoju kanceláriu. Na druhom konci stavby, hneď za plotom z vlnitého plechu. Búdka z bielej drevotriesky. Nad vchodom mal zavesenú lampu. Veľkú nahú žiarovku omotanú železným pletivom, aby sa nerozbila. Visel z nej drôt v červenom izolante. Keď sa potiahol, lampa sa zažala a osvetlila vchod do búdky. Pred dverami bola rozstrapkaná rohož z tvrdého lyka a na dverách ceduľa Očistite si obuv. Lebo Borko mal v kancelárii aj koberec. Okrem toho železný stôl a skrinky na spisy ako v pracovniach policajtov v detektívkach. Neviem, čo v nich skladoval. Na drevenom vešiaku visel jeho červený overal a železná helma. Borko chodil na stavbe v červenom. Šaty mu darovala nejaká firma, od ktorej objednával materiál. Jej logo mal vyšité na náprsnom vrecku, v ktorom nosil zasunutú ceruzku. Chýbala mu už len vodováha a tužka za uchom. Každý z nás bol v Borkovej kancelárii iba raz. Keď nás Borko prijímal. A každý si vtedy o rohož pošúchal topánky, aby prejavil slušnosť. Poriadkumilovnosť. Potom sme vstúpili za Borkom. Bolo sa treba prikrčiť, lebo dvere boli nízke. Borko sedel pri stole a každému povedal to isté. Práca na stavbe je na vlastné nebezpečenstvo. V prípade úrazu je najbližšia nemocnica štyri zastávky metrom. Montérky a topánky po členky. Výplata vždy v piatok, podľa odpracovaných hodín. Na ruku, bez daní. Akoby to každý nevedel. Akoby tu o niečo išlo. Akoby tu malo zmysel niečo záväzne podpisovať. Poučenie o bezpečnosti práce. Ale tvárili sme sa, že je to naozaj. Potom nijaké podávanie rúk. Aj keď občas sa Borko usmial. A mne dovolil uňho bývať. Sám mi to navrhol, keď som tam vtedy stál. V jeho kancelárii. Spýtal som sa, či o niečom nevie. A on povedal, nech prídem k nemu. Kým si niečo nenájdem. Vraj mu je to milšie, akoby som tajne prespával na stavbe. Lebo niektorí to tak vraj robia. Spia na laviciach prikrytí bundami. A pijú, aby im nebolo zima, povedal Borko. Toho nás chcel oboch ušetriť. Preto som mu od prvej chvíle veril. Nechápal som, čo sa to dialo. Ale možno sa o nás s Norou dozvie a čoskoro mi povie, že na kanceláriu už nemusím klopať. Nora mala odtiaľto mamu aj meno. Ale telo nie. Bola po Borkovi a vyzerala ako dievčatá u nás. Tie, kvôli ktorým by som spomalil a vyklonil sa z okna, keby som mal auto. Preto som sa dal nahovoriť. V čase, keď si Marisia ustavične robila starosti. Vedel som, že to myslí dobre. Že spolu ruka v ruke kráčame po správnej ceste. Naozaj som ju nechcel podviesť. Nora s ňou nemala nič spoločné. Marisia bola žena, ktorá mi každý deň pripravila desiatu. Dva krajce chleba zlepené maslom zabalené v mikroténovom vrecúšku. Sladký čaj do fľaše, v akej sa u nás kedysi predával ocot. Nora bola mladá a nehovorila o sivých vlasoch. Robil som to tak trochu pre Marisiu. Borko sa o nás mohol dozvedieť. A začať mi zase platiť ako kedysi. Ale zrazu ma Nora Marisii po kúskoch kradla. V jeden piatok som práve išiel domov. So zväzkom bankoviek ešte stále previazaným bielym pásikom papiera vo vrecku nohavíc. Držal som na ňom ruku. Zdal sa mi tenší ako zvyčajne. Len aby si to Marisia nevšimla. Tešil som sa, ako sa poteší. Keď nechám medzi bankovkami väčšie medzery, bude všetko vyzerať ako obyčajne. Vtedy som si myslel, že je to náhoda. Že sa Borko pomýlil a budúci týždeň všetko napraví. Porozprávame sa a Borko mi podá ruku, aby som sa nehneval. „Hu!“ povedala Nora. Kráčal som zamyslený so sklonenou hlavou a skoro som do nej vrazil. Ako vo filme. Dovtedy sme sa poznali len z videnia. Niekedy chodila za Borkom na stavbu a vedela, že som býval v jeho byte. Raz sme sa stretli vo dverách. Hovorili sme jednou rečou. Tešil som sa na Marisiu. Hoci tie reči o starnutí som nemohol vystáť. Začala s tým v jeden piatok, keď sme si spolu zapálili. Spoločné fajčenie bol rituál. Rovnako ako hra s peniazmi. Popol sme odklepávali do veľkej mušle. Marisia ju potom vždy vydrhla mydlom, aby nepáchla popolom. Okná sme otvorili dokorán a zavinuli sa do prikrývok, ktoré nám elektrizovali vlasy. Deky z umelého vlákna. Keď sme sa navzájom dotkli, prebehla medzi nami bolestivá iskra. Vždy, keď sme fajčili, začala Marisia rozprávať. Ako by sme si mohli našetriť na vlastný nábytok. Čo by mi ešte mohla uvariť. Že raz by sme mohli ísť navštíviť jej mamu. Koľko toho už máme v banke. Či si nemyslím, že Borko by nám mohol pomôcť vybaviť si naozajstný účet, lebo potom by sme mali aj úroky. Niekedy vzala z vrchnej police v skrini plechovku, v ktorej sme držali peniaze. Otvorila ju a ukázala mi, akoby v nej klíčili semená vzácnych rastlín. Také, ktoré potrebujú tie najlepšie podmienky. Smel som sa len rýchlo pozrieť na bankovky skrútené v trubičkách, roztriedené podľa hodnoty. Potom mi nádobku zavrela pred nosom. Aby sa zárodkom nič nestalo. Keby sme mali naozajstný účet, mali by sme úroky. A boli by sme ako tí ľudia, čo sa cestou do kina musia ešte staviť pri bankomate. Snívali sme, aké to bude, keď nám Borko pomôže a budeme mať bankové konto. Budeme mať mobily. Posielať si cez obednú prestávku esemesky. Ale v ten piatok povedala, že si našla šedivý vlas. A nebol to vtip. Vraj vždy keď fajčí, myslí na vrásky. Nechápe to, lebo jej mama si doteraz vlasy nefarbí. Keď sem prišla, mal to byť začiatok nového života. Ale vraj sa to nedá stále. Aj jej mama chcela kedysi začať znova. A nakoniec sa zmohla len na hračkárstvo s anglickým menom. V televízii práve ukazovali počasie v celej krajine. Kamera naživo snímala prírodné výjavy. V ľavom rohu názov lyžiarskeho strediska. V horách bola taká hmla, akoby bola kamera ponorená v smotane. Nebolo vidieť nič, len fúkanie vetra a ľudovú hudbu. „Všetko sa utrasie,“ povedal som. „Vždy sa všetko utrasie.“ Marisia sa spýtala, odkiaľ mám tú istotu. Koľkým ľuďom sa to neutriaslo. Koľkí si mysleli, že sa to utrasie a pritom im len pomaly šediveli vlasy. My sa na tie hory nikdy nedostaneme. Lyžiarske podmienky a hrúbka snehovej vrstvy nás nemusia zaujímať. Tam chodia ľudia, čo majú účty v banke. V piatok si zoberú voľno a počúvajú rozhlas, aká je situácia na cestách. Lebo sa musia rozhodnúť, či letné pneumatiky vymenia za zimné. To my nikdy nebudeme mať auto. Nemôžeme si dovoliť ani autoškolu. Nepovedala to všetko hneď v ten večer. Vtedy som si myslel, že je to len vtip. Aj ja mám na bruchu jeden biely chlp, ktorý mi prináša šťastie. „Aké šťastie?“ spýtala sa Marisia.
