Jedenásteho apríla 2007 zomrel vo veku 84 rokov slávny americký spisovateľ Kurt Vonnegut. Po ranom období, keď písal pomerne tradičnú sci-fi, našiel vlastný štýl prirovnávaný k pop-artu vo výtvarnom umení. Využíval v ňom niekedy šok a často zdanlivo cynický humor, pod vrstvou ktorého sa však skrývala silná láska k ľudstvu. V čase druhej svetovej vojny zažil ako vojnový zajatec zápalné bombardovanie Drážďan, pri ktorom zahynulo 25 000 ľudí. Táto udalosť sa stala ústredným bodom jeho prelomovej knihy Bitúnok č. 5 (Slaughterhouse-Five). K ďalším známym prácam patria Groteska (Slapstick), Kolíska (Cats Cradle), Raňajky šampiónov (Breakfast of Champions), Kriminálnik (Jailbird), Hókus pókus (Hocus Pocus), Časotrasenie (Timequake). Vonnegut svojím humanizmom i ostrou satirou fakticky nadväzoval na tradíciu Marka Twaina. Spisovateľ sa celý život hlásil k socializmu domáceho amerického pôvodu, ktorý preň stelesňoval Eugene V. Debs, kandidujúci počiatkom 20. storočia na prezidentský úrad priamo z väzenia. Ako spomienku na veľkého amerického tvorcu prinášame dnes prejav, ktorý roku 2003 predniesol na Wisconsinskej univerzite v Madisone, neskôr uverejnený v časopise In These Times. Človeku asi musia trocha behať po chrbte zimomriavky, keď študuje alebo učí na takejto ohromnej univerzite, so všetkými tými knižnicami, laboratóriami a prednáškovými sálami – a zároveň vie, že sa nachádza na území národa, na ktorý sa už rozum, úsudok, vedomosti a pravda nevzťahujú. Uvedomujem si, že niektorí z vás sem prišli s nádejou, že si vypočujú niekoľko tipov, ako sa stať profesionálnym spisovateľom. A ja vám hovorím: „Ak naozaj chcete ublížiť svojim rodičom a nemáte odvahu stať sa homosexuálom, prinajmenšom sa môžete pustiť do umenia. Nepoužívajte však bodkočiarky. Sú to transvestitné hermafrodity, ktoré nezastupujú vôbec nič. Akurát tak dokazujú, že máte za sebou výšku.“ Ale vlastne, robiť umenie, či dobre alebo zle, pomáha vašej duši rásť. Tak sa do toho pusťte. Tancujte, keď odtiaľto budete odchádzať. Spievajte si pri tom. Keď prídete domov, napíšte ľúbostnú báseň. Nakreslite obrázok svoje postele alebo spolubývajúceho. A pozor, počúvajte: jedna precitlivená žena mi pred niekoľkými rokmi napísala list. Vedela, že aj ja som precitlivený – inými slovami, celoživotný severský demokrat na štýl Franklina Delano Roosevelta, priateľ udretých robošov. Čakala dieťa – nie moje – a chcela vedieť, či nie je nesprávne na takýto zlý svet priviesť takú milú a nevinnú bytosť. Odpovedal som jej, že môj život mal takmer zmysel – okrem hudby – aj vďaka všetkým svätcom, s ktorými som sa stretol a ktorí by sa mohli nachádzať kdekoľvek. Pod svätcami mám na mysli ľudí, ktorí sa správali slušne v prekvapujúco neslušnej spoločnosti. Možno niektorí z vás ste alebo sa stanete svätcami, ktorých jej dieťa spozná. * * * A teraz vám chcem povedať o svojom zosnulom strýkovi Alexovi. Bol to mladší brat môjho otca, bezdetný absolvent Harvardu, ktorý pracoval ako počestný poisťovateľ v Indianapolise. Bol sčítaný a múdry. A jeho hlavnou výčitkou iným ľudským bytostiam bolo, že si tak zriedka všímali vlastné šťastie. A keď sme raz v lete pili limonádu pod jabloňou a nevzrušene sa bavili o tom a onom, takmer si pobzukujúc ako včely, strýko Alex zrazu prerušil našu príjemnú vravu a vyhŕkol: „Ak toto nie je príjemné, tak potom neviem, čo je.“ A tak teraz robievam to isté, rovnako ako moje deti a vnúčatá. A prosím aj vás, všímajte si, keď ste šťastní, a niekedy zvolajte alebo zašepkajte alebo si pomyslite: „Ak toto nie je príjemné, potom neviem, čo je.“ To je jedna službička, o ktorú vás žiadam. A teraz sa dostávam k druhej – chcem vás poprosiť, aby ste zdvihli ruku. Koľkí z vás ste v čase štúdia mali učiteľa, ktorý vás urobil šťastnejším a hrdším na život, ako ste si to kedy vedeli predstaviť? Teraz teda nahlas povedzte meno tohto učiteľa osobe, ktorá sedí alebo stojí vedľa vás. V poriadku? Hotovo? „Ak toto nie je príjemné, potom neviem, čo je.“ * * * Jedenásteho novembra budem mať 81 rokov. Čo to znamená, keď je človek taký starý? Nedokážem už ani za mak zaparkovať rovnobežne. Prosím nepozerajte sa, keď sa o to pokúšam. No bez ohľadu na to, ako mi možno ešte bude zle, hudba bude stále nádherná. Môj epitaf, ak raz budem nejaký, nedajbože, potrebovať, by mal znieť takto: „Jediný dôkaz existencie Boha, ktorý kedy potreboval, bola hudba.“ Vy a polícia máte právo vedieť, keďže prenocujem blízko vás, že som humanista a zároveň luddita. Ak nájdem nejaké vhodné neokonzervatívne bábätko na obetu, možno odslúžim v garáži hotela Best Western čiernu omšu. Viete, čo je to humanista? Som čestný prezident Amerického humanistického združenia. Do tejto neobsadenej funkcie som nastúpil po zosnulom veľkom spisovateľovi sci-fi Isaacovi Asimovi. My humanisti sa usilujeme správať dobre bez toho, že by sme za to očakávali po smrti nejakú odmenu alebo trest. Pokúšame sa čo najlepšie slúžiť jedinej abstraktnej myšlienke, ktorú ako-tak naozaj poznáme, a tou je naša komunita. Pred niekoľkými rokmi sme usporiadali na Isaacovu počesť spomienkovú slávnosť a ja som v jednej chvíli povedal: „Isaac je teraz už v nebi.“ Bola to najsmiešnejšia vec, akú som vôbec mohol povedať skupine humanistov. Od smiechu padali zo sedadiel. Trvalo nejakú chvíľu, kým sa opäť nastolil poriadok. A keď raz zomriem, Bože nedopusť, dúfam, že poviete: „Kurt je teraz už v nebi.“ Je to môj obľúbený vtip. Viete, čo je luddita? Je to človek, ktorý nemá rád moderné výmysly. Výmysly ako napríklad jadrové ponorky vyzbrojené raketami Poseidon s vodíkovými bombami v hlaviciach či počítače, ktoré vás pripravia o to, čím by ste sa mohli stať. Bill Gates hovorí: „Počkajte, až uvidíte, čím sa počítač môže stať.“ Ale v skutočnosti by ste sa niečím mali stať vy. Môžete sa stať tým zázrakom, pre ktorý ste sa narodili, aby ste na ňom pracovali – a to sa nemôže nijaký blbý počítač. Teraz už viete, čo je humanista a čo luddita. Viete, čo je to trpák (twerp)? Keď som pred šesťdesiatimi piatimi rokmi študoval na strednej škole v Indianapolise, bol trpákom človek, ktorý si medzi zadkové svaly strčil zubnú protézu a odštikával ňou gombíky na zadných sedadlách taxíkov. [Jav u nás známy z českého filmu Knoflíkáři.] A smrkáč (snarf) sa hovorilo chlapíkovi, ktorý oňuchával sedadlá dievčenských bicyklov. A za trpáka považujem aj každého, kto nečítal najväčšiu americkú poviedku od Ambrosea Biercea Udalosť na moste Owl Creek (Occurrence at Owl Creek Bridge). Nie je až taká nepolitická. Je to dokonalý príklad amerického génia, podobne ako napríklad Sophisticated Lady Dukea Ellingtona alebo Franklinova pec. Za trpáka považujem aj každého, kto nečítal Demokraciu v Amerike od Alexisa de Tocquevilla. Niet lepšej knihy o silných a slaboch stránkach našej formy vlády ako práve táto. Chcete počuť niečo z tejto knihy? Tocqueville pred 168 rokmi povedal, že v nijakej inej krajine na svete neovládla láska k peniazom city ľudí natoľko ako u nás. Je to jasné? Mnohí z vás, ak nie väčšina, ste určite aspoň do tejto veľkej knihy aspoň nazreli. Len ťažko vás však môžem nazvať trpákmi alebo dokonca smrkáčmi, ak ste nikdy ani len nepočuli o ďalšej knihe, ktorú chcem vyzdvihnúť. Vlastne ste o nej ani nemohli počuť, keďže ide o lekársky text: Maska zdravého rozumu (The Mask of Sanity), ktorá prvýkrát vyšla roku 1941 a napísal ju už zosnulý Dr. Hervey Cleckley, klinický profesor psychiatrie na Lekárskej univerzite v Georgii. Niektorí ľudia sa narodia hluchí, niektorí slepí alebo s inými poruchami. Táto kniha je o istých ľuďoch s vrodenými poruchami, ktorí spôsobujú úplnú nefunkčnosť celej tejto krajiny a mnohých ďalších častí planéty. Sú to ľudia, ktorí sa narodili bez svedomia. Sú si plne vedomí bolesti, ktoré ich činy môžu spôsobiť iným, ale nezaujíma ich to. Ani ich to nemôže zaujímať. Prišli na tento svet s hlavou, v ktorej je o koliesko menej a teraz si všetko chcú podriadiť. Pôsobia ako veľkí lídri, pretože sú takí rozhodní. Urobte toto! Urobte hento! Rozhodní sú preto, lebo ich nezaujíma a ani ich zaujímať nemôže, čo sa stane. * * * Na dnes večer teda máme jednu dobrú a jednu zlú správu. Zlá správa je, že Marťania pristáli v New Yorku a prenocujú v hoteli Waldorf. Dobrá správa je, že jedia len bezdomovcov, ženy a deti všetkých farieb a močia benzín. Ale vážne – ak si prečítate bulvárne plátky, čo sa predávajú v supermarketoch, zistíte, že tím marťanských antropológov už desať rokov študuje našu krajinu – jedinú krajinu na svete, ktorá za niečo stojí – kašľať na Brazíliu a Argentínu. Nuž a minulý týždeň sa vrátili domov, pretože zistili, aké strašné bude globálne otepľovanie. Ich kozmická loď nie je ako lietajúci tanier. Je to skôr lietajúca misa na polievku. A sú síce malí, iba asi pätnásť centi, ale nie sú zelení. Skôr dofialova. Na rozlúčku ich malá svetlofialová vodkyňa povedala, že na americkej kultúre sú typické dve veci, ktoré nijaký Marťan nikdy nepochopí. „Čo je,“ povedala svojím tenučkým, piskľavým hláskom, „čo môže byť také ohromné na orálnom sexe a golfe?“ Toto je pár vecí z románu, na ktorom pracujem posledných päť rokov, o komikovi-zabávačovi na konci sveta. Je o tom, ako sa vtipkuje, zatiaľ čo zabíjame všetky ryby v oceáne a využívame posledné kusy či kvapky či závany fosílnych palív. Ale tá kniha sa nechce dať dokončiť. Jej pracovný názov – alebo skôr nepracovný názov – znie Keby dnes žil Boh. A počúvajte: Je načase, aby sme sa poďakovali Bohu, že žijeme v krajine, kde aj tí najchudobnejší ľudia majú nadváhu. Bushova diéta by to však mohla zmeniť. Nuž a o tom románe, ktorý nikdy nedokončím, Keby dnes žil Boh: hlavný hrdina, komik v súdny deň, nielenže odsúdi našu závislosť od fosílnych palív, aj s tými, čo ich v Bielom dome pretláčajú. Vzhľadom na preľudnenie sa dokonca postaví aj proti pohlavnému styku. Volá sa Gil Berman a publiku ako je toto hovorí: „Som vášnivý neutrál. Dodržujem celibát, podobne ako aspoň 50 percent heterosexuálneho rímskokatolíckeho kňazstva. Pre celibát netreba podstúpiť zákrok zubárskou vŕtačkou. Je lacný a pohodlný. Čo tam po bezpečnom sexe! Pri celibáte netreba po „tom“ nič robiť ani hovoriť, lebo žiadne „to“ nie je. Gil Berman pokračuje: „Keď mi môj truc – ako hovorím svojej telke – zamáva pred očami nejakými ceckami a povie mi, že každý okrem mňa si to dnes v noci s niekým rozdá, a že to je úplná celoštátna kríza a že okamžite musím niekam vybehnúť a kúpiť si nejaké tabletky alebo auto alebo skladaciu posilňovňu, ktorú si môžem dať pod posteľ, rehocem sa ako hyena. Viem to ja a viete to aj vy, že sú milióny dobrých Američanov, ktorí si to dnes večer s nikým nerozdajú, prítomné obecenstvo z toho nevynímajúc. A my neutráli sme voliči! Teším sa na deň, keď sám prezident Spojených štátov, ktorý si to v ten večer nepochybne takisto s nikým nerozdá, vyhlási Národný deň hrdosti neutrálov. A my vylezieme zo svojich skrýš. A budeme pochodovať hlavnými ulicami celej tejto našej ohromnej krajiny, s vypnutými ramenami, hlavou hrdou zdvihnutou, a budeme sa rehotať ako hyeny.“ A čo Boh, ak by ešte stále žil? Gil Berman hovorí: „Boh by sa musel stať ateistom, lebo sme totálne, ale totálne až po sluchové orgány vo výkaloch.“ Preložila Judita Takáčová Zdroj: In These Times http://www.inthesetimes.com/comments.php?id=427_0_1_0_C
