Niečo milé

Na jednej z antiglobalistických prvomájových demonštrácií sa raz objavil transparent s heslom: „Zrušme kapitalizmus, nahraďme ho niečím milším!“ A naozaj. On by to nebol zlý systém. Je výkonný, produktívny, dynamický. Prináša neustále nové techniky, spája zdroje do stále nových kombinácií, vymýšľa nové druhy tovarov. Chyba je len v tom, že k ľuďom vie byť milý iba náhodou. Človek je pre tento systém podstatný len ako nástroj, výrobný vstup, zdroj, ktorý možno šikovne využiť. Systém má len jeden druh spätnej väzby: tok peňazí. Ku všetkým ostatným signálom, že niečo nie je v poriadku, je slepý. Preto sa nevie zľutovať nad nezamestnanými – ich existenčné problémy nie sú jeho problémami, aspoň dokiaľ nie sú ohrozené zisky. Preto nevie rozdeliť príjmy podľa naozajstných zásluh a už vôbec nie podľa potrieb – sedí mu vždy len to rozdelenie, pri ktorom sa kolieska mechanizmu krútia ďalej. Preto sa nevie starať o životné prostredie – príroda nemá sama o sebe nijakú peňažnú cenu, dostáva ju až vtedy, keď sa dá nejako produktívne využiť. A tak ďalej a tak podobne. Krajná ľavica kedysi sociálnej demokracii vyčítala, že nechce kapitalizmus rušiť, iba ho reformovať. Takpovediac mu dať ľudskú tvár. Možno ju potajme rozčuľovalo najmä to, že na chvíľu sa to sociálnej demokracii aj darilo. Lebo ak aj ekonomický systém pozná len jeden druh spätnej väzby, spoločnosť si ich môže vytvoriť viac. Tou novou spätnou väzbou mala byť demokracia: kým na trhu má každý toľko hlasov, koľko korún má v peňaženke, v štáte by si mali byť všetci rovní – jeden občan, jeden hlas. Problém je v tom, že dnes už ani tento minimalistický cieľ akoby nebol na programe dňa. Veľká časť spoločnosti začala považovať štát za príliš tupý nástroj na takúto náročnú úlohu. No ešte podstatnejšie bude, že chorľavie sám ekonomický systém. Kým bol pri sile, dokázal demokratické obmedzenia na svoj beh znášať. Dnes má problémy, a tak sa z týchto medzí snaží všemožne vymaniť. Za posledných vyše tridsať rokov rast i ziskovosť vo vyspelých krajinách výrazne poklesli. V snahe vyrovnať sa s dlhotrvajúcou stagnáciou sa kapitál presúva ďalej na Východ, vždy v nádeji, že nájde nižšie náklady – inými slovami, menšie mzdy a horšie pracovné podmienky. Lenže ani tento recept neposlúži večne. Útek ešte nikdy nebol víťazstvom. V tomto pohybe sa ako malý fliačik zeme vznáša aj Slovensko. Predchádzajúca vláda sa s prudkým tokom dejín nesnažila bojovať – naopak, jej presvedčením bolo, že čím väčšmi sa odovzdáme do vôle víchra, tým lepšie nám nakoniec bude. Nám – ale ktorým nám? Príliš veľa ľudí nadobudlo pocit, že k vyvoleným nepatria. V deväťdesiatych rokoch bol u slovenskej ľavice populárny pojem „sociálne cítenie“. Stačil na to, aby si mohla zabezpečiť svojich približne desať percent. Viac však priniesť nemohol. Logicky, lebo sociálna otázka v danom čase ešte skutočnou otázkou nebola. Stala sa ňou až v dôsledku „reforiem“ minulej vlády. Preto mohlo prísť druhé dejstvo sociálnej demokracie v podobe Smeru. Napriek tomu však sociálne cítenie nestačí ani dnes. Ľavica hľadá svoju odpoveď na slepé sily trhu všade na svete. Ako ďaleko v tom zašla na Slovensku? Bude vedieť vymyslieť nové spätné väzby? Naučí štát reagovať pružnejšie? Dodá spoločnosti ľudskú tvár? Čo si napíše na svoj prvomájový transparent?