Moskovský šach

Podľa správ v médiách sa takmer mohlo zdať, že sa bude opakovať ďalší variant farebnej revolúcie. Z Moskvy prichádzali zábery zrážok demonštrantov s políciou, nad hlavami bolo vidno protiputinovské transparenty. Demonštráciu viedla jedna z hlavných postáv opozície, bývalý šachový majster Garri Kasparov. Lenže ani on nie je v tejto hre hráčom. Je len jednou z figúrok. V Moskve sa pripravuje presun moci. Vládnuca skupina si spočítala politickú cenu porušenia ústavy v prípade, že by mal pri moci ostať súčasný prezident Putin, a vybrala si riadenú výmenu. V blížiacich sa voľbách by mal Putina nahradiť buď minister obrany Sergej Ivanov, alebo prvý vicepremiér Dmitrij Medvedev. V podstate je to jedno – obaja patria pevne do putinovského tábora a ich „súboj“ je volebnou inscenáciou. Hlavný kandidát opozície Michail Kasjanov (mimochodom, sám kedysi premiér, ktorý sa v roku 2004 nezhodol s Putinom a založil opozičnú stranu) má prakticky nulové šance. Ani to však nestačí. Starostlivo naplánovanými zmenami volebných pravidiel sa Kremeľ snaží zabezpečiť, aby v decembrových voľbách do Dumy neuspel ani jeden skutočne opozičný kandidát. Nezávislí miestni uchádzači o kreslá, často populárni vo svojej oblasti, nebudú môcť prakticky kandidovať. Vláda tiež zorganizovala vznik „opozičnej“ akože sociálnodemokratickej strany Spravodlivé Rusko, ktorá má vziať hlasy komunistom a nacionalistom. A k tomu treba pripočítať pevnú kontrolu vlády nad hlavnými médiami… Napriek tomu sa zdá, že sa politická elita v Moskve obáva pokusu o ďalšiu „farebnú revolúciu“ – nasvedčuje tomu aj zákaz a tvrdý zásah proti demonštrácii na moskovskom Puškinovom námestí. Demonštrantov bolo dvetisíc, policajtov povolali deväťtisíc. Putinova vláda je stále dosť populárna. Nielen vďaka úspešnému potláčaniu kritiky a opozície. Putin dokázal prekonať krízu Jeľcinovej epochy, makroekonomické výsledky vyzerajú – aj vďaka rastúcim cenám surovín – pozitívne, silovou zahraničnou politikou lahodí nacionalizmu krajiny, ktorá bola zvyknutá na svoju veľkosť a ktorú zarazila rýchlosť pádu. Lenže ľudia čoraz silnejšie vnímajú aj korupciu a byrokratizmus, rastúce rozdiely medzi oligarchiou a väčšinou spoločnosti a formálnosť ruskej demokracie. Napriek oprávnenosti sociálnych a politických požiadaviek však nejde o ďalšiu personifikáciu zápasu „dobra“ (opozície) a „zla“ (vlády). Najznámejší ruský politický exulant Boris Berezovskij hovoril pred časom v britskom denníku Guardian o potrebe „pokojnej revolúcie“ v Rusku. Keď také slová vyjdú z úst multimiliardára a bývalého mediálneho magnáta s čudnou históriou cesty na výslnie, je ťažké uveriť, že si na konci takejto revolúcie predstavuje demokratickú a spravodlivú krajinu. A pravdepodobne ani on nie je v tejto hre tým najdôležitejším. Rusko má strategické suroviny. Má jadrové zbrane. Má stále vplyv v okolitých krajinách. O takej krajine predsa nemôžu rozhodovať pešiaci. Autor je publicista