Prerozdeľovanie a spravodlivosť

V tomto, druhom zo série článkov o prerozdeľovaní sa zaoberám vývojom názorov na spravodlivosť rozdeľovania v kapitalizme. Téma bola nastolená predovšetkým v súvislosti so snahou poprieť, alebo obhájiť legitimitu kapitalizmu ako takého, a tak svojím významom výrazne presahuje problematiku legitimity prerozdeľovania. Vznik kapitalismu Krad´ starý Mates jako straka / u bohatce i u žebráka./ Pak, nerozmýšleje se dvakrát,/ dal do pokladny vše, co nakrad,/ a nápis zhotovil si na to:/ „Soukromé vlastnictví je svato!“ (Jiří Haussmann: Občanská válka) Tu sa však sústredím práve na tie aspekty diskusie o legitimite trhového rozdeľovania, ktoré úzko súvisia s názormi na legitimitu prerozdeľovania. Je totiž zrejmé, že názor na optimálnu mieru prerozdeľovania sa do značnej miery formuje práve pod vplyvom názoru na spravodlivosť trhového rozdeľovania. Keby sa podarilo dokázať, že trh rozdeľuje spravodlivo, nebol by to síce argument proti charite, ale bol by to silný argument proti štátom vynútenému prerozdeľovaniu. Je trh spravodlivý? Túto otázku si okrem iných kládol aj americký ekonóm J. B. Clark. V úvode svojej najvýznamnejšej knihy otvorene píše: „Každému jeho podiel na výrobe, každému podľa veľkosti tohto podielu… to je prirodzený zákon rozdeľovania. Vzťah pracujúcich tried k ostatným triedam – a tým aj stabilita spoločnosti – závisí najmä od otázky, či čiastka, ktorú dostávajú, zodpovedá tomu, čo vyprodukujú. Ak tvoria malý objem bohatstva a dostanú ho celý, nepokúsia sa o revolúciu. Keby sa však zdalo, že pracujúci tvoria značnú časť bohatstva a dostanú z neho iba málo, z mnohých sa celkom oprávnene stanú revolucionári.“ Clark sa tiež pýtal, či je normatívny princíp „každému podľa jeho produktu“ sám o sebe spravodlivý, napríklad oproti princípu „každému podľa jeho potrieb“. Prichádza však k záveru, že rozlišovať medzi rôznymi a eo ipso navzájom sa vylučujúcimi normami distributívnej spravodlivosti je úlohou etiky a osobných preferencií. Ekonomická teória zaoberajúca sa faktami k tomu nemá čo povedať. Podľa Clarka je však pre legitimitu kapitalizmu kľúčové fakticky dokázať jeho súlad s normou „každému to, čo vytvorí“, lebo práve toto je princíp, ktorý môže legitimizovať štátnym donútením zaručené kapitalistické vlastnícke právo. Argumentoval, že keby v podmienkach kapitalistického vlastníctva nebola fakticky napĺňaná norma „každému to, čo vytvorí“, nebolo by vlastníctvo chránené v bode svojho vzniku a kapitalistický štát by teda nebol verný svojim vlastným princípom, zhruba na spôsob Proudhonovho bonmotu „vlastníctvo je krádež“. Clark tvrdil, že „rozvrh života, ktorý by prinútil zamestnancov nechať v rukách zamestnávateľov čokoľvek, čo im právom stvorenia náleží, by bol inštitucionalizovanou krádežou – právne podloženým znásilnením princípov, na ktorých by malo byť vlastníctvo založené“. Tým by však zanikla legitimita kapitalistického štátu, ktorý existuje práve preto, aby zaručoval ochranu vlastníctva. Clark tak nadväzoval na vtedy aktuálny spor o vykorisťovanie, vychádzajúci z Lockovej pracovnej teórie vlastníckeho práva. V tejto tradícii sa vykorisťovanie spája s nerovnou výmenou – vykorisťujúca strana je schopná nanútiť také podmienky hospodárskeho života, ktoré jej zaručia príjem, za ktorý nemusí poskytovať zodpovedajúcu protihodnotu. Liberál Locke vypracoval práve takú teóriu vykorisťovania preto, aby mohol kritizovať feudálny štát. Ľavicoví libertariáni obrátili Lockovu teóriu proti štátu kapitalistickému. Clarkovi nešlo o nič iné ako o to, aby dokázal, že kapitalistický štát možno legitimizovať na pôde Lockovej koncepcie prirodzených práv, ktorá bola v tom čase veľmi populárna medzi stúpencami kapitalizmu rovnako ako medzi jeho odporcami. Otázka, či kapitalizmus napĺňa práve túto produkčnú verziu distributívnej spravodlivosti, je kľúčová preto, že účinnú kritiku kapitalizmu nemožno viesť zvonka na základe etických postulátov, skôr ju treba sústrediť na odhalenie neprekonateľných rozporov priamo v jadre toho, čo robí kapitalizmus kapitalizmom – v kapitalistickej koncepcii vlastníctva. V prípade, že by sa takáto kritika osvedčila, by sa totiž podľa Clarka „každý čestný človek… musel stať socialistom.“ Je kapitalizmus prirodzený? Aby tomuto nešťastiu predišiel, snažil sa Clark „ukázať, že rozdeľovanie príjmov v spoločnosti sa riadi prirodzeným zákonom a že tento zákon, nebyť miernych frikcií, by každému výrobnému faktoru pridelil taký objem bohatstva, aký daný faktor vyrobil“ a že teda „voľná konkurencia smeruje k tomu, aby prácu odmenila tým, čo vytvorila práca, kapitalistov tým, čo vytvoril kapitál a podnikateľov tým, čo vytvorila ich koordinačná funkcia“. Tieto závery však vyžadovali, aby Clark najprv stanovil niekoľko predpokladov. Išlo predovšetkým o dokonalú konkurenciu s konštantnými výnosmi z rozsahu, o homogenitu a dokonalú deliteľnosť kapitálu a ostatných výrobných faktorov, a o úplnú informovanosť. Rátal aj s tým, že kapitál sa neakumuluje a počet obyvateľstva nerastie a že je možná substitúcia medzi všetkými výrobnými faktormi a rovnako predpokladal, že pôda je to isté, čo kapitál. Keď sa však tieto nerealistické predpoklady nahradia realistickejšími, má to oveľa závažnejšie dôsledky než jednoduché „frikcie“ – zanedbateľné odchýlky od „prirodzeného zákona“. Celá Clarkova konštrukcia by sa zrútila už vtedy, keby sme opustili veľmi problematický predpoklad možnosti substitúcie výrobných faktorov, ktorý sa koniec koncov v neoklasickej teórii presadil iba s ťažkosťami a dosiaľ sa vedú spory, či je prijateľný aspoň pre dlhé obdobia. Pre krátke obdobie, v ktorom sa pohybuje Clarkov model, sa skôr akceptuje názor Clarkovho kritika Hobsona, že prácu a kapitál treba skôr chápať ako vzájomné doplnky. Keby sme opustili predpoklad konštantných výnosov z rozsahu, ktorý možno naplniť len na dokonale konkurenčných trhoch, nemohol by sa vyčerpať produkt, čiže by nemohla vzniknúť rovnosť medzi celkovým produktom a sumou súčinov množstva faktora krát hraničný produkt faktora. Clarkova teória by sa tak stala vnútorne nekonzistentná. Clark sa tiež dopustil závažného metodologického omylu typu post hoc ergo propter hoc. Závery jeho analýzy sa zakladajú na mylnej domnienke, že po pridaní jednotky variabilného faktora možno výslednú zmenu celkového produktu pripočítať úplne na vrub pridanej jednotke variabilného faktora bez toho, aby k tvorbe dodatočného produktu kauzálne prispeli fixné faktory. Množstvo fixných faktorov však spoluurčuje veľkosť dodatočného produktu, ktorý vznikne pridaním dodatočnej jednotky variabilného výrobného faktora. Predstava, že hraničný produkt variabilného výrobného faktora je tiež jeho špecifickým produktom, je neudržateľná. Je principiálne nemožné zmysluplne imputovať celkový produkt medzi jednotlivé výrobné faktory, ktoré sa podieľajú na jeho tvorbe. Nie je to možné, ani keď privrieme oči nad neprípustnou mierou ab-strakcie, ktorá vníma jednotlivé faktory ako homogénnu, dokonale deliteľnú a navzájom nahraditeľnú hmotu. Alebo je kapitalizmus inštitúciou? Všetky tieto nedostatky by však neboli zásadnou prekážkou prijatia Clarkovho modelu v neoklasickej ekonómii. Konštrukcia modelov na základe predpokladov, ktoré nemajú nijaký vzťah k realite alebo sa dokonca navzájom vylučujú, je v mainstreamovej ekonómii bežnou praxou. Čo však neoklasickí ekonómovia Clarkovi vyčítali, možno zhrnúť nasledovne. Hraničná produktivita neurčuje ceny výrobných faktorov, ale iba dopyt po nich. Na určenie ceny v rovnovážnych modeloch vzájomnej determinácie treba ešte zostrojiť ponuku daného faktora. To znamená, že teória hraničnej produktivity – to jest dopytu po výrobných faktoroch – môže byť prinajmenšom polovičnou teóriou určovanie cien výrobných faktorov, lebo ju treba skĺbiť ešte s teóriou ponuky výrobných faktorov. Ceny výrobných faktorov nemôžu byť jednosmerne determinované svojimi hraničnými produktmi, ak zároveň platí aj opak, totiž že rozsah využitia výrobných faktorov, a tým aj ich hraničného produktu, je určený ich cenami. Avšak ponuka jednotlivých výrobných faktorov, a tým aj výška renty, ktorú daný faktor na trhu ovláda, je ovplyvnená inštitúciami. Ak má k vysokoškolskému vzdelaniu prístup fakticky iba nízke percento obyvateľov, bude vysokoškolsky kvalifikovaná práca vytvárať väčší hraničný produkt a ovládať vyššiu rentu, ako keby fungovali inštitúcie sprístupňujúce vysokoškolské vzdelanie väčšej časti obyvateľov. Takisto minulé rozdelenie príjmov vedie k tomu, že značná časť ľudí nemá kultúrny, vzdelanostný a symbolický kapitál. Takéto rozdelenie určuje ponuku výrobného faktora práce vybavenej kultúrnym, vzdelanostným a symbolickým kapitálom, a tým aj rentu, ktorú táto práca získa na trhu. Akékoľvek obmedzenie, ktoré znižuje ponuku práce istej kvalifikácie, zabezpečuje insiderom príjem v podobe nerovnostnej renty. Príkladom sú profesie, ktorých výkon si zo zákona vyžaduje licenciu. Iným, ešte lepším príkladom je obmedzenie možnosti investovať do rôznych foriem ľudského kapitálu, ktoré vyplýva z ekonomických a kultúrnych obmedzení relatívne chudobnejších domácností. V polemike s názorom, že príjmy jednotlivých výrobných faktorov sú prirodzené, a teda spravodlivé, ak je odmena každého výrobného faktora vo výške jeho hraničného produktu, preto H. D. Dickinson povedal: „Inštitúcie, vrátane minulých pomerov rozdeľovania, určujú veľkosť výstupu výroby a spoluurčujú aj ponuku rozličných výrobných faktorov, teda určujú hraničný produkt každého faktora. Správnejšie by teda bolo hovoriť, že všetky príjmy sú inštitucionálne.“ Aj keby bol kapitalizmus prirodzený, je zároveň spravodlivý? Ďalším problémom Clarkovej teórie rozdeľovania je, že je to funkčná teória rozdeľovania. Skúma otázku, aká časť celkového produktu pripadne tej ktorej spoločenskej triede, nerieši však otázku, ako sa ten ktorý jednotlivec príslušníkom tej ktorej triedy stal. Clark samozrejme argumentuje tak, že funkčný charakter jeho teórie rozdeľovania diktuje snaha o všeobecnosť – konkrétny jednotlivec môže zároveň poskytovať služby výrobných faktorov práce, podnikania i kapitálu. Všetky takéto snahy o všeobecnosť však zväčša bývajú skôr snahami vyhnúť sa plnokrvnej triednej analýze. Opäť teda platí, že aj keby sa Clarkovi pekne krásne podarilo dokázať, že jednotlivci vybavení rôznymi výrobnými faktormi dostávajú presne podľa toho, koľko tieto faktory vyprodukujú, v nijakom prípade by nešlo o dôkaz, že rozdelenie výrobných faktorov medzi jednotlivcov je tiež spravodlivé. Keby teda niekto dospel k názoru, že rozdelenie výrobných faktorov medzi jednotlivcov je nespravodlivé napríklad z hľadiska procedurálnej spravodlivosti, ku ktorej sa hneď dostanem, potom by musel považovať za nespravodlivé aj také rozdeľovanie finálneho produktu, ktoré by zodpovedalo špecifickému produktu toho ktorého výrobného faktora. Ale aj keby bol Clarkov pokus dokázať distributívnu spravodlivosť trhového rozdeľovania korunovaný úspechom, neviedlo by to k úplnému vyvráteniu snáh o vynútené prerozdeľovanie. Clark totiž netvrdil, že princíp distributívnej spravodlivosti „každému podľa jeho produktu“ je eticky nadradený iným princípom. Ak sa hradia životné potreby ľuďom neschopným práce, tak sa tým čiastočne presadzuje norma „každému podľa jeho potrieb“, ktoré, samozrejme, nemá a ani nemusí mať nijakú oporu v ekonomickej teórii. V oblasti teleologickej etiky môžu norme „každému podľa jeho produktu“ čeliť iné normy, a to aj keď odhliadneme od nespravodlivosti spôsobenej nerovnosťou šancí danej rozdielnym rodinným zázemím. Dal by sa povedzme kritizovať princíp, ktorý nadanejším jednotlivcom pridelí vyššie príjmy, a to bez toho, aby sa o to akokoľvek zaslúžili. Aj keby sa podarilo dokázať, že trhové rozdeľovanie odmeňuje „podľa produktu“, nevyvrátilo by to námietky, že spravodlivejšie bolo odmeňovať „podľa úsilia“. A v podobných úvahách by sa dalo pokračovať ďalej. Súc si vedomí týchto neprekonateľných prekážok akýchkoľvek snáh o dokázanie teleologickej spravodlivosti trhového rozdeľovania dospeli mainstreamoví ekonómovia ku konsenzu, že trhové rozdeľovanie a s ním spojenú príjmovú nerovnosť nemožno považovať za spravodlivé. Legitimizovať príjmovú nerovnosť je teda podľa nich možné len jej pozitívnou koreláciou s efektivitou a produktivitou – keď vyššia miera nerovnosti zaistí vyššie tempo ekonomického rastu, budú z toho nakoniec v absolútnom meradle profitovať aj tí členovia spoločnosti, ktorých trhové príjmy sú relatívne najnižšie. O tejto línii obrany však podrobnejšie až v budúcom článku. Naznačený konsenzus hlavného prúdu vyjadril vo svojom vplyvnom článku americký ekonóm Arthur M. Okun. Napísal, že nerovnováha príjmov sa nedá eticky obhájiť ako výsledok férových pretekov, v ktorých ceny pripadnú tým, ktorí si najviac zaslúžili. Po prvé, aj keď systém funguje konkurenčne a poctivo, nie sú preteky celkom fér. Niektorí majú vďaka rodinným výhodám na začiatku pretekov výhodnejšiu pozíciu, zatiaľ čo iní trpia nezavinenými handicapmi. Po druhé, úspech či neúspech na trhu neradno porovnávať s individuálnou zásluhou či chybou. Výrobca bričiek, ktorý skrachoval po vynáleze automobilu, nemá menšie zásluhy, ambície či produktívnosť. Napriek tomu, že takéto tresty môžu byť nevyhnutné na to, aby odviedli talenty a zdroje od prekonaných produktov, výsledky sú eticky poľutovaniahodné, uzatvára Okun. Delí trh spravodlivo? – je to vôbec dobrá otázka? „Vendredi byl levicový časopis,“ řekla Marie-Ange. „Měl jsi už tehdy levicové názory?“ „Hlavně mi byly odporné pravicové názory.“ „A proč?“ Uvažoval chvíli: „Ve dvaceti jsem byl ctižádostivý; právě proto jsem byl demokrat. Chtěl jsem být první, ale první mezi rovnými. Když je na začátku podfuk, ztrácí hra každou cenu.“ (Simone de Beauvoir, Mandaríni, s. 108) Neurobili však všetci dosiaľ spomenutí autori chybu už na samom začiatku, keď sa pokúšali uplatniť teleologické kritérium spravodlivosti na také javy, na ktoré by sa malo uplatniť kritérium deontologické? Nie je možnosť teleologického odvodenia noriem distributívnej spravodlivosti prípustná iba za predpokladu existencie „všeobecného dobra“, pričom v „slobodnej“ trhovej spoločnosti nič také ako „všeobecné dobro“ nemožno definovať? Nie je to tak, že prívlastok spravodlivosti sa dá zmysluplne pripísať len ľudskému konaniu, ale v nijakom prípade nie nezamýšľaným dôsledkom tohto konania? Najznámejším autorom, ktorý v duchu predostretých otázok formuloval tézu, že výsledky trhového rozdeľovania neradno posudzovať z hľadiska teleologickej distributívnej spravodlivosti, ale iba z hľadiska spravodlivosti deontologickej alebo procedurálnej, bol F. A. Hayek. Hayek tvrdil, že spravodlivosť sa nezaujíma o výsledky rôznych transakcií, ale iba o to, či transakcie samotné sú poctivé. Spravodlivosť v tejto súvislosti môže znamenať iba také mzdy alebo ceny, aké boli stanovené na voľnom trhu bez podvodu, ľsti alebo násilia. V tomto jedinom zmysle, v ktorom môžeme zmysluplne hovoriť o spravodlivých mzdách alebo cenách, môže výsledkom celkom spravodlivej transakcie vskutku byť, že jedna strana z nej dostane veľmi málo a druhá veľmi veľa, dôvodí Hayek. Z práve uvedeného je tiež zjavný zásadný rozdiel medzi Clarkom a Hayekom. Zatiaľ čo podľa Clarkovho teleologického ponímania je nevyhnutnou podmienkou spravodlivosti pracovného kontraktu stav, keď dohodnutá mzda presne zodpovedá tomu, čo pracujúci skutočne vyprodukuje – a Clark zosnoval práve teóriu, ktorá má dokázať, že špecifickým produktom výrobných faktorov je ich hraničný produkt a že podnikatelia, chtiac-nechtiac, vyplácajú mzdy vo výške hraničného produktu práce – podľa Hayeka je dostatočnou podmienkou spravodlivosti pracovného kontraktu stav, keď pracujúci s dohodnutými podmienkami slobodne súhlasia, nech už sú akékoľvek. Z uvedených Hayekovych výrokov však vyplýva, že to, čo sa Clark snaží zložito dokázať – a čo sa mu dokázať nedarí – Hayek jednoducho považuje za dané a neproblematické. Predpokladá totiž, že pojem špecifická produktivita práce je zmysluplný a že mzda je špecifickou produktivitou práce určená. Avšak pre Hayeka nemajú tieto ekonomické omyly také fatálne dôsledky ako pre Clarka, a tak nie sú pre moju kritiku prvoradé. Clarkovi išlo o dôkaz legitimity spoločenského systému devätnásteho storočia. Ale aj keby sa naplnili jeho obavy a potvrdilo sa, že kapitalizmus je „systém organizovaného pľundrovania práce“, nemuselo by to viesť k úplnej strate jeho legitimity. Dalo by sa napr. argumentovať tak, že triedny útlak a zbedačovanie širokých vrstiev obyvateľstva bolo nutnou podmienkou pokroku a rozvoja výrobných síl, kapitalizmus a prvotnú akumuláciu kapitálu z tejto dejovej línie nevynímajúc. Tento spôsob legitimizácie kapitalizmu je však pre pravicových teoretikov z pochopiteľných dôvodov neprijateľný, pretože poskytuje kapitalizmu legitimitu len dovtedy, kým si nevychová vlastných hrobárov. V teleologickom garde by sa tiež dalo argumentovať, že nijaká navrhovaná alternatíva ku kapitalizmu „nemôže fungovať“ a že kapitalizmus je teda zo všetkých mysliteľných spoločenských systémov ten „najmenej zlý“. Hayekovi však nestačila snaha o dôkaz, že kapitalizmus je legitímny z pragmatického hľadiska. Takýto záver by totiž poskytol istú legitimitu snahe korigovať výsledky trhového rozdeľovania prerozdeľovaním. Čo má byť spravodlivé – hra alebo jej výsledky? Hayek chcel dokázať, že prerozdeľovanie realizované pod pláštikom úsilia o dosiahnutie „sociálnej spravodlivosti“ je po všetkých stránkach škodlivé, a teda nelegitímne. Preto sa musel pokúsiť dokázať, že laissez-faire kapitalizmus je tým najlepším možným hospodárskym systémom a že trhové rozdeľovanie je – v podmienkach slobodnej spoločnosti – jediné spravodlivé, lebo akékoľvek iné použitie pojmu spravodlivosť je len mätením pojmov. Hayek argumentoval, že kapitalizmus treba prijať so všetkým, čo k nemu patrí, teda aj s krikľavými a ustavične sa reprodukujúcimi spoločenskými nerovnosťami, a preto chcel dokázať možnosť deontologickej legitimizácie kapitalizmu a trhového rozdeľovania. Hayek vo svojich úvahách často používa metaforu pripodobňujúcu kapitalizmus k hre. Hoci jej použitie vnímam aj ako príznak neprípustnej abstrakcie s cieľom zbaviť kapitalizmus jeho konkrétneho historického a spoločenského kontextu, pre dobro argumentu sa jej nateraz budem držať. Podľa Hayeka každý, bohatý alebo chudobný, vďačí za svoj príjem výsledku hry, na ktorej sa podieľajú šikovnosť i náhoda. Ich súhrnný výsledok a náš podiel na ňom sú také vysoké preto, že sme súhlasili s pravidlami hry a začali sme ju hrať. A od okamihu, keď sme vyslovili súhlas s tým, že budeme hrať a z výsledkov hry mať prípadný prospech, je podľa Hayeka našou povinnosťou výsledky prijať, aj keď sa obracajú proti nám. Vskutku, ak niekto považuje pravidlá hry za spravodlivé, nie je možné, aby prišiel k záveru, že jej výsledky sú nespravodlivé, a teda vyžadujú nápravu. Ak považujeme pravidlá pretekov za spravodlivé, nemôžeme hodnotiť výsledné poradie pretekárov ako nespravodlivé, napriek tomu, že nie je iba dielom námahy, ale aj náhody a nezaslúženého talentu. Akokoľvek nemusíme s týmto východiskom Hayekových úvah súhlasiť, hneď si ozrejmíme, že ani toto východisko nevedie k Hayekovmu vytúženému cieľu, totiž k dôkazu tvrdenia, že trhové rozdeľovanie je spravodlivé. Majú všetci rovné šance? Prvá námietka môže byť, že pravidlá kapitalistickej hry nie sú spravodlivé, ak nie je splnená podmienka rovnosti šancí. Táto línia argumentácie je zaujímavá najmä pre autorov blízkych sociálnej demokracii, lebo na jednej strane principiálne nespochybňuje spravodlivosť kapitalistickej hry rozdeľovania, zároveň však umožňuje argumentovať za nápravu jej výsledkov prerozdeľovaním. Podľa Giddensa je charakteristickým znakom trhového rozdeľovania skutočnosť, že výška odmien nie je úmerná vynaloženému úsiliu a talentu. Hovorí, že jednotlivci, ktorí sa vnímajú ako – hoci len nepatrne – lepší, sú neúmerne odmeňovaní. Giddens pritom nerieši otázku, či princíp „víťaz berie všetko“ zodpovedá aspoň produkčnej verzii distributívnej spravodlivosti, ani otázku, či sú iné verzie distributívnej spravodlivosti naozaj „spravodlivejšie“. Uvedený princíp totiž Giddens neuvádza ako doklad porušenia distributívnej spravodlivosti, ale ako doklad ohrozenia princípu rovnosti šancí investovaním do pozície a okázalej spotreby zvýhodňujúcom privilegované triedy a ich potomkov na jednej strane a nedostatkom zdrojov na rozvoj sociálneho, kultúrneho a vzdelanostného kapitálu vylúčených tried na strane druhej. Dôsledkom porušenia princípu rovnosti šancí je potom nielen nespravodlivosť, ale aj neefektívne využitie zdrojov. Giddens preto navrhuje realizovať prerozdeľovanie v takom rozsahu, ktorý umožní zachovať „rozumnú mieru“ rovnosti šancí. Je účasť na kapitalistickej hre dobrovoľná? Druhá námietka je omnoho závažnejšia. Ide o to, že účastníci „kapitalistickej hry“ si účasť na nej slobodne nevybrali a že reálne existujúce pravidlá tejto hry sú vskutku výsmechom akejkoľvek snahy o ich deontologickú obhajobu. Keď sa vrátime do doby, keď sa kapitalizmus presadzoval ako nový spoločenský poriadok, zistíme, že značná časť obyvateľov bola k účasti na „kapitalistickej hre“ donútená potom, čo boli násilnými praktikami zbavení predkapitalistickej možnosti obživy. Zároveň zistíme, že nová vládnuca trieda si často dopomohla k zisku majetkov použitím bezuzdného štátneho i neštátneho násilia, šliapuceho po všetkých tradíciou posvätených deontologických pravidlách. Marx napísal, že lúpenie cirkevných statkov, podvodná privatizácia štátnej pôdy, krádeže spoločného majetku, uzurpátorská a s bezohľadným terorizmom uskutočňovaná premena feudálneho a klanového vlastníctva na moderné súkromné vlastníctvo – to všetko boli rozmanité idylické metódy pôvodnej akumulácie. Podľa neho sa takto podarilo dobyť polia pre kapitalistické poľnohospodárstvo, dať pôdu do moci kapitálu a vytvoriť pre mestský priemysel nutný príliv proletárov-vyhnancov. Podobná situácia ako pri prechode od feudalizmu ku kapitalizmu alebo pri kolonizácii nových krajín nastala aj pri reštaurácii kapitalizmu v štátoch bývalého východného bloku. Pri štúdiu metód prvotnej akumulácie tak nie sme odkázaní iba na historickú literatúru, ale máme ich ešte stále na očiach. Ceny sa v transformujúcich sa spoločnostiach vytvárali za podmienok, ktoré boli zámerne a pod ochranou donucovacieho aparátu štátneho násilia formované tak, aby príslušníkom privilegovaných vrstiev umožnili podvodne ukoristiť čo najväčšie súkromné majetky. Toľko teda k Hayekovým kritériám spravodlivej ceny: spravodlivá cena alebo mzda je taká, ktorá sa na trhu vytvára sama, bez podvodu, násilia alebo privilégia. Dá sa zabudnúť na minulé krivdy? Predstavme si však na chvíľu, že by sa podarilo presadiť také pravidlá, ktoré by do budúcnosti znemožnili získanie akýchkoľvek výhod na základe „podvodu, násilia či privilégia“. Bolo by potom možné spraviť za minulosťou hrubú čiaru a povedať, že ceny, ktoré sa naďalej budú na trhu tvoriť, sú spravodlivé? Problém je v tom, že ceny vrátane miezd, ktoré sa dnes tvoria na trhu, sú také, aké sú nielen v dôsledku súčasných „podvodov, násilia a privilégií“, ale aj v dôsledku „podvodov, násilia a privilégií“ minulých, lebo sú to práve tieto minulé „podvody, násilie a privilégiá“, ktoré vytvorili dnešné kapitalistické inštitúcie a dnešné rozloženie majetku, kultúrneho, sociálneho, vzdelanostného a symbolického kapitálu. Aj keby sa teda podarilo z trhovej hry odstrániť súčasné a budúce podvody a násilie – hoci niečo také sa dá naozaj len ťažko predstaviť – neviedlo by to k tomu, že by sa dali výsledné ceny považovať za spravodlivé, lebo tieto ceny by v dôsledku minulých podvodov a násilia naďalej obsahovali okrem iného aj nerovnostnú rentu. Ale ako eliminovať nespravodlivosť spôsobenú minulými „podvodmi, násilím a privilégiami“? Jedine prerozdelením majetku. Ale ako určiť, čo kto vlastní spravodlivo a čo nespravodlivo, čiže v dôsledku minulých podvodov, násilia a privilégií? Na túto otázku sa pokúsil odpovedať Robert Nozick: pretože je podľa neho prakticky nemožné určiť, čo je vlastnené spravodlivo, a čo nie, treba existujúci majetok prerozdeliť v prospech nemajetných podľa pravidla, ktoré je prakticky totožné s Rawlsovým maximinovým pravidlom. Ak sa potom od tohto východiskového stavu bude majetok presúvať iba spravodlivými transakciami, bude možné tvrdiť, že akékoľvek budúce rozdelenie majetku bude spravodlivé, hoci niektorí budú mať viac a iní málo. Ale ak sa toto nápravné vyvlastnenie a prerozdelenie majetku neuskutočnilo a neuskutoční, potom jedinou – druhou najlepšou – možnosťou ostáva prerozdeľovanie príjmov, a to za predpokladu, že existencia štátu, ktorá sa pri takomto prerozdeľovaní predpokladá, nemá pre príjemcov prerozdeľovania omnoho horšie dôsledky, než aký je alebo môže byť ich prospech z prerozdeľovania. Nozickove argumenty proti štátnemu násiliu tak možno použiť iba proti horizontálnemu a regresívnemu vertikálnemu prerozdeleniu – proti progresívnemu vertikálnemu prerozdeľovaniu v súčasnej spoločnosti sa použiť nedajú. Prerozdeľovanie je spravodlivé Snaha prisúdiť trhovému rozdeľovaniu prívlastok spravodlivé bola neúspešná, či sa už viedla z teleologických alebo deontologických pozícií. V súčasnej spoločnosti – za situácie historicky vzniknutého rozdelenia rôznych druhov kapitálu a za predpokladu pretrvania štátu – treba chápať prerozdeľovanie príjmov ako druhý najlepší spôsob čiastočnej nápravy súčasných aj minulých majetkových krívd v situácii, keď sú všetky alternatívne návrhy na radikálne prerozdelenie alebo zospoločenštenie majetku nerealizovateľné, politicky nepriechodné alebo pre svoje dôsledky nežiaduce. Autor je ekonóm. Plnú verziu jeho diskusného zošita o prerozdeĽovaní nájdete na stránke Trastu pro ekonomiku a společnost http://www.thinktank.cz/index.php?id=280.

(Celkovo 4 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter