Pravidelná pohybová aktivita je čoraz menej súčasťou života ľudí na Slovensku. Nie sme v tom vo vyspelom svete výnimka, ale zatiaľ čo v západnej Európe je to výsledok pohodlnejšieho životného štýlu, u nás to vyplýva skôr z finančných (ne)možností obyčajných ľudí. Aj na rekreačné športovanie treba stále viac peňazí, ale ľudia sú nútení uprednostňovať iné výdavky. Vo všeobecnosti možno povedať, že slovenský vrcholový šport je v úpadku. Je to výsledok systematického decimovania jeho základne za uplynulých 15 rokov. Štedrú štátnu podporu vystriedala viera, že všetko zvládnu financovať súkromní sponzori. Problém je v tom, že oni nemajú záujem financovať všetko. Sponzor ligy za pár miliónov Sponzori sú ochotní podporiť najúspešnejších, športovcov, ktorí už niečo na najvyššej úrovni dokázali, pričom sa sústreďujú na najpopulárnejšie športy. V tých menej populárnych dokážu získať sponzorov iba najsilnejšie individuality a väčšinou už musia mať za sebou nejaké medzinárodné úspechy, aspoň prvé. Ale aj v takých prípadoch ide v prvom rade o reklamu, podporu získa ten, kto v nej môže úspešne vystupovať. Ani najpopulárnejšie športy však nemajú ustlané na ružiach. Hokej je toho trefným príkladom. Zapálenejší fanúšikovia si určite spomenú na to, ako sa Slovak Telecom stal prvýkrát sponzorom našej najvyššej hokejovej ligovej súťaže, keď ju dokonca pomenovali po ňom. Slovenský zväz ľadového hokeja vtedy pristúpil k tejto dohode za sumu, ktorá nedosahovala ani 15 miliónov korún, čo je dnes cena trochu väčšej vily aj s pozemkom v lukratívnych lokalitách Bratislavy. Aj laik si určite dokáže predstaviť, čo asi tak za tie peniaze mohol hokejový zväz urobiť. Veľa toho určite nebolo. Už len tento prípad je smutným svedectvom o stave organizovaného športu na Slovensku. Pritom v ňom ide o vrcholnú seniorskú súťaž. Koľko asi stála Slovnaft podpora dorasteneckej ligy? Na rozsiahlu podporu nášho najpopulárnejšie zimného športu to celkom určite nestačí. Hokej len pre tých, ktorí na to majú Svedčí o tom aj pohľad na najmladších hokejistov na Slovensku. Pamätníci už len spomínajú na časy, keď si hokejové kluby dokonca aj v menších mestách mohli vyberať z obrovského počtu záujemcov, čo vytváralo priestor talentom. Dnes sa výber často mení na nábor predovšetkým preto, lebo inak klubom hrozí zánik. Žiacke kategórie sú u nás oproti čoraz dávnejšej minulosti poriadne preriedené. A stále nekompromisnejšie platí, že hokej hrávajú tie deti, ktorých rodičia na to majú. Matka jedného mladého bratislavského (nádejného) hokejistu priznáva, že jeho koníček dáva poriadne zabrať rodinnému rozpočtu. „Som riadne zamestnaná, aj príjem môjho manžela sa pohybuje tesne nad priemerom, takže určite si nežijeme zle, ale neviem si predstaviť, že by sme takto mali podporovať ešte ďalšie dieťa,“ hovorí. „Hokej ho baví a nás to teší, ale dovoliť si to môžeme iba preto, lebo je jedináčik. Keby sme mali dve deti, už by to neprichádzalo do úvahy.“ O tom, ako to chodí, nám porozprávala iba pod podmienkou, že zachováme jej anonymitu. „Verím, že sa mu bude dariť a zatiaľ si myslím, že má na to, aby sa dostal aj do Slovana a možno, že v budúcnosti aj do najvyšších súťaží, ale odmietla som ho dať na špeciálnu hokejovú školu,“ vysvetľuje. „Bola som úplne zhrozená zo správania sa väčšiny chlapcov, ktorí ju navštevujú, z ich jazyka, z ich hlúposti.“ Myslí si, že sa v tom odráža najmä fakt, že väčšinou ide o deti bohatých rodičov a podľa toho sa aj správajú. Ťažko povedať, či ich viera vo vlastný úspech vyplýva aj z herných výkonov a prirodzeného talentu, ale určite k nej významne prispieva solventnosť rodičov. A tá je dôležitá. „Iba výstroj pre syna nás stála asi tridsaťtisíc korún a keďže v tomto veku chlapci rýchlo rastú, nejde vyslovene o jednorazovú záležitosť,“ zdôrazňuje žena, ktorá sa živí prácou pre médiá. Okrem investície do výstroja treba kupovať hokejky, platiť poplatky v klube, prispievať na cestovné. „Vôbec nepochybujem o tom, že existujú talentovaní chlapci, ktorí by sa v hokeji dokázali presadiť, keby na to ich rodiny mali dosť peňazí, ale práve pre nedostatok financií museli s hokejom už v staršom žiackom veku skončiť,“ uzatvára na základe vlastných skúseností. Horšie podmienky Toto je príbeh z Bratislavy. V chudobnejších častiach Slovenska to však často vyzerá ešte horšie. Žiacky hokej zväčša naozaj bojuje o prežitie, aj keď to na prvý pohľad tak nemusí vyzerať. Keď sme sa roku 2002 stali vo Švédsku majstrami sveta, jedny kanadské noviny uverejnili varujúce porovnanie podmienok, v akých existuje ľadový hokej na Slovensku a v Kanade. Odhliadnuc od veľkosti oboch krajín i od počtu obyvateľov boli autori celostranového materiálu prekvapení z toho, v akých podmienkach sme sa dokázali stať svetovými šampiónmi. Počet registrovaných hráčov, počet zimných štadiónov s celoročnou prevádzkou, počet klubov, žiacke a dorastenecké súťaže – vo všetkých kategóriách aj v prepočte na rovnaký počet obyvateľov vychádzala Kanada neporovnateľne lepšie. Naša terajšia prehra vo štvrťfinále priniesla veľké sklamanie. Lenže podmienky, v akých vyrastajú švédski a v akých slovenskí hokejisti, sú diametrálne odlišné. Pritom z hľadiska počtu obyvateľov medzi nami nie je taký veľký rozdiel. Ale počtom mladých hokejistov, ľadových plôch, úrovňou podpory najmladších vekových kategórií – ničím z toho sa so Švédskom nemôžeme seriózne porovnávať. Vari za všetky ostatné argumenty môže hovoriť fakt, koľko reprezentantov Tre kronors hrá v domácej lige a koľko „domácich“ hráčov povolal do svojho tímu náš tréner J. Šupler. Švédska liga je všeobecne považovaná za najkvalitnejšiu národnú klubovú súťaž v Európe a nečudo, že v nej hrajú aj niekoľkí z našich najúspešnejších hráčov. Isteže, Švédsko a Slovensko nemožno porovnávať ani z hľadiska ekonomickej sily – tak krajiny ako celku, ako aj obyčajných ľudí, takže ak tam aj musia rodičia prispievať na športovanie svojich detí, nie je to pre nich taká významná finančná záťaž. Ale faktom zostáva, že severania na jednej strane systematicky vytvárajú priestor na súkromný sponzoring na vrcholovej úrovni, na strane druhej z verejných zdrojov pomáhajú financovať šport tam, kde to súkromníkov nezaujíma. Takto investujú najmä do rozvoja základne. Dnes už nikto nespochybňuje fakt, že najkvalitnejšiu starostlivosť si vyžadujú športovci práve v žiackom veku. Byť trénerom detí nesmie byť takmer trestom či koníčkom, ktorý kvalitného kouča nedokáže riadne uživiť. Kľúč v rukách politikov Začiatok tohto tisícročia vyzeral pre slovenský hokej ako prechádzka ružovou záhradou. Zbierali sme jednu medailu za druhou a pekne sme doplnili ich zbierku zo svetových šampionátov. Zvykli sme si, že Slovensko vyhráva a dokáže byť rovnocenným súperom Rusku, Švédsku, Kanade či USA. Pravda je však taká, že naše úspechy na majstrovstvách sveta vždy záviseli od toho, či sa nám podarí dať dokopy dobrý výber hráčov zo severoamerickej NHL. Dnes sa tam ešte vždy dokáže presadiť nejeden slovenský hokejista, brankári zasa ohromujú fanúšikov na severe Európy. Je však pravda, že sú to väčšinou mladí muži, ktorí ako malí chlapci začali hrať hokej pred pätnástimi a viac ako pätnástimi rokmi. Odvtedy sa situácia slovenskej hokejovej základne zhoršila a dnes nič nenasvedčuje tomu, že sa to v najbližších rokoch zmení. Svoj podiel viny na tom nesú aj politici, ktorí sa tak radi ukazujú s našimi úspešnými hokejistami, s najvýraznejšími osobnosťami tohto športu. Hráči, ale ani funkcionári by im však nemali dať pokoj a opakovane by sa ich mali spýtať, čo robia pre rozvoj slovenského hokeja, aké podmienky vytvára tento štát na to, aby sme si aj do budúcnosti mohli byť istí, že nám len pre nedostatočný rodinný rozpočet neunikajú mladé hokejové talenty. Je obdivuhodné, ak nedostatok ľadových plôch riešia z vlastných peňazí tí, ktorí sa dokázali presadiť v NHL. Lenže zlepšenie podmienok pre slovenský hokej si vyžaduje systematické riešenia. A tie držia v rukách politici. Určite to nedokážu sami, ale rozhodne dnes nerobia toľko, koľko zodpovednosti a právomocí majú. Nemali by sme smútiť, aspoň nie dlho, ak naši na majstrovstvách sveta skončili vo štvrťfinále, lebo je to reálny obraz našej sily. Sme možno šiesti, možno siedmi na svete, a to predsa na takú malú krajinu vôbec nie je zlý výsledok. A ak chceme ašpirovať na lepší, treba pre to urobiť viac. Autor je náruživý hokejový fanúšik
