Športovanie je u nás luxus

Pravidelná pohybová aktivita je čoraz menej súčasťou života ľudí na Slovensku. Nie sme v tom vo vyspelom svete výnimka, ale zatiaľ čo v západnej Európe je to výsledok pohodlnejšieho životného štýlu, u nás to vyplýva skôr z finančných (ne)možností obyčajných ľudí. Aj na rekreačné športovanie treba stále viac peňazí, ale ľudia sú nútení uprednostňovať iné výdavky. Podobná situácia, o akej píšeme v ďalšom článku na tejto strane, je aj v iných športoch. Stačí si spomenúť na rozhovor s Dušanom Galisom, ktorý ešte ako s reprezentačným trénerom uverejnilo Slovo vlani. Súčasný vládny splnomocnenec v ňom poukázal na neveselú situáciu širokej futbalovej základne, predovšetkým práce s deťmi a dorastom. Talenty pod tlakom nedostatku peňazí Aj D. Galis upozornil, že hrať vrcholový futbal si už v najmladších vekových kategóriách môžu dovoliť predovšetkým solventnejší ľudia a nedostatok peňazí nás pripravuje o futbalové talenty. Napokon to potvrdzuje aj existencia futbalovej akadémie legendárneho trénera (spomeňte si ako česko-slovenskú reprezentáciu doviedol medzi osem najlepších mužstiev na majstrovstvách sveta v Taliansku v roku 1990) i medzinárodného funkcionára Jozefa Vengloša. Ten sa ani netají tým, že jeho aktivita je určená práve na podporu mladých talentov, ktorých pri presadení v športe brzdí nedostatok financií. Je to tvrdé priznanie toho, že pre chýbajúce peniaze prichádzame o perspektívnych športovcov, ktorí by nám v budúcnosti mohli investície svojimi úspechmi viacnásobne vrátiť. Napokon, na strastiplné udalosti, ktoré pred časom sprevádzali prípravu a štart novej sezóny Veroniky Zuzuľovej si určite spomenú aj ľudia, ktorých zimné športy, osobitne lyžovanie, veľmi nezaujímajú. Veronika pritom už nebola nijakým nováčikom, ale výraznejšie medzinárodné úspechy mala ešte len pred sebou. Ľudia, ktorí sa u nás lyžovaniu venujú už vtedy dobre vedeli, aký talent sa v nej skrýva, napriek tomu to chvíľu vyzeralo, že nedostatok financií predčasne ukončí jej sľubne sa rozbiehajúcu kariéru. Za to, že prežila najhoršie, môže vďačiť najmä obetavosti svojho otca a mediálnemu „prepieraniu“ svojich finančných problémov. Nielen že nemala dosť peňazí na kvalitnú prípravu, ale aj na pretekoch sa sama musela starať o také veci, na ktoré jej súperky nemuseli vôbec myslieť. V takýchto podmienkach dokonca štartovala na olympiáde. V podstate to isté hovorí bývalý najlepší slovenský hráč o slovenskom tenise. Nepáči sa mu, že tenis sa stáva drahou záležitosťou, lebo kluby nedokážu deťom poskytnúť nič. V tomto veku je nemysliteľné, že by začínajúcich hráčov okrem rodičov podporil aj iný sponzor. A tak aj v tenise platí, že v súčasnosti sa mu v útlom veku, keď s ním treba začať, ak má byť čo len nádej na výraznejšie úspechy v budúcnosti, venujú takmer výlučne deti bohatých rodičov. Tí musia svojim ratolestiam platiť úplne všetko, vrátane cestovania a prenájmu kurtov na tréningy. Takže tenis neraz poctivo trénujú deti, ktoré z hľadiska talentu na veľké výsledky nemajú, ale ich rodičia to berú ako investíciu, ktorá by im raz mala všetky peniaze vrátiť. Ani rekreačný šport nie je zadarmo Možno si poviete – aspoň že sa venujú športu, a nie drogám či kriminálnej činnosti. To je síce pravda, ale čo potom s deťmi, ktorých je v rodinách viac, ktorých rodičia nie sú nadpriemerní boháči, a ktoré si teda takéto športovanie dovoliť nemôžu? Luxusom býva neraz aj športovanie na školách po vyučovaní. Samosprávy nemajú na väčšie investície do telocviční, a tie pomaličky alebo aj rýchlo chátrajú. Na niektorých základných školách sú dokonca v zime na šport také podmienky, že najmenší žiaci absolvujú hodiny telesnej výchovy na chodbách ako to bolo v minulosti v starých školách, ktoré nemali telocvične! Absurdné je, že ak aj teraz telocvične majú, školy sa usilujú aspoň čo-to zarobiť ich prenajímaním… Deti teda nie sú na prvom mieste. Ale keby aj boli, aj tak sa im mnohokrát nemá kto venovať, lebo viesť deti na školách k športu je záležitosť, za ktorú dnes nikto nezaplatí. Podobne to však vyzerá i so športovaním dospelých. Dnes prakticky neexistuje možnosť dostať k dispozícii ihrisko, športovú halu či zimný štadión bezplatne. Obce a mestá ich nedokážu takto prevádzkovať, pre súkromných vlastníkov je to otázka živobytia. Pritom nejde o malé čiastky. Ak chce niekto športovať aspoň dve hodiny do týždňa, znamená to aspoň štvorcifernú sumu mesačne. Výsledkom je, že si u nás čoraz menej ľudí môže dovoliť pravidelný rekreačný šport. Autor je stály spolupracovník Slova Ďalšie texty o podmienkach športovania v SR nájdete na stranách 10 a 11