Problémy tých druhých

Počet ľudí, ktorí žijú vo svete v extrémnej chudobe (menej ako dolár na deň) je momentálne 985 miliónov. V porovnaní s rokom 1990 je to lepšie, pričom za tento pozitívny vývoj môže najmä masívne zníženie chudoby v Číne a celej východnej Ázii. Naopak, situácia sa vôbec nelepší v subsaharskej Afrike, tu štatistiky hlásia dokonca nárast počtu chudobných. Hoci rozvojové krajiny v priemere zažívajú solídny štvorpercentný nárast HDP, extrémna chudoba u nich neklesá. V niektorých „rastúcich“ krajinách dokonca nerovnosť vzrástla, keďže chudobní neťažili z ekonomickej expanzie. Choroby… Dôvodom bol nedostatok pracovných príležitostí, obmedzený prístup k vzdelaniu a zlá zdravotná starostlivosť. Výsledkom týchto trendov je znepokojivá situácia v detskej úmrtnosti. Tá robí analytikom Svetovej banky najviac problémov, keďže v chudobných krajinách zomiera až pätnásťkrát viac detí do päť rokov, ako v bohatých. Príčinou sú choroby, či lepšie povedané súbor chorôb, ktoré by bolo možné liečiť, ak by na to boli peniaze. Tie sú nutné na zakúpenie drahých liekov, ktorých cenu sa snažia nadnárodné korporácie, držať čo najvyššie. …lieky… Pomáha im v tom právo na duševné vlastníctvo, ktoré napríklad indickým farmaceutom neumožňuje vyrábať desaťnásobne lacnejšie verzie spomínaných liekov. Toto právo sa už dostalo na rokovací stôl Svetovej obchodnej organizácie (WTO), čo znamená, že nie je možné stiahnuť ho späť. Jediná cesta, ktorou sa môže uberať, je postupné rozširovanie tovarov a služieb, na ktoré sa bude vzťahovať. Priam brilantná ukážka flexibility vyjednávačov WTO, ktorí sa, ignorujúc štatistiky, evolúciu ľudstva či meniacu sa socioekonomickú realitu, zaviazali ísť jediným smerom. V prípade jeho spochybnenia je akýkoľvek kritik z relevantnej diskusie automaticky vylúčený. Okrem lacných liekov je na zníženie detskej úmrtnosti dôležitý prístup k pitnej vode. …voda… Dopyt po tejto stále vzácnejšej surovine rastie (viac ako miliarda ľudí k nej nemá prístup), stáva sa tak ekonomicky zaujímavou, čím priťahuje pozornosť korporácií. Bolívia, kde sa ľudia po privatizácii a následnom zvýšení cien vody vzbúrili, je skôr výnimkou, takže schodnou cestou bude zapojiť do riešenia tohto vážneho problému veľké firmy. Spoločenská zodpovednosť nadnárodných firiem by sa mala v tejto súvislosti týkať reinvestícií do lokálnych vodných zdrojov, šetrného zaobchádzania, zvyšovania verejnej prístupnosti a zlepšovania kvality vody. O tom, že voda bude spolu s ropou kľúčovým faktorom formujúcim medzinárodnopolitickú situáciu, už nepochybuje hádam nikto. V prípade izraelsko-palestínskych vzťahov je to nanajvýš aktuálna otázka už dnes. …zbrane… Okrem dostatku liekov a vody, by možno africkým deťom pomohlo, keby sa v ich krajine stále nebojovalo. Na svete je tridsaťpäť štátov, ktoré sú definované ako „krehké krajiny“, pretože v rámci ich hraníc existuje permanentá kríza. Môžeme si pod ňou predstaviť občiansku vojnu (Sudán, Kongo), rozšírený terorizmus (Afganistan, Somálsko) alebo náboženskú nevraživosť (Nigéria, Etiópia). Charakterizuje ich slabá vláda a takmer nefunkčné inštitúcie. …a biznis so smrťou Samozrejme, je náročné analyzovať dôvody, pre ktoré sú „krehké“ štáty „krehkými“. Ešte ťažšie je navrhnúť možné riešenia ich neutešeného stavu. Okrem rôznych humanitárnych a diplomatických misií je tu mimoriadne dôležitá oblasť, ktorej prostredníctvom by sa situácia v ich krajinách mohla zlepšiť. Na túto oblasť sú však veľmi citliví (ktovie prečo) premiéri aj prezidenti najvyspelejších štátov. Odmietajú o nej hovoriť verejne, pričom v našich médiách táto téma prakticky neexistuje. USA, Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko a Rusko môžu mať rôzne názory na čokoľvek, istú činnosť však neprestane robiť ani jeden z týchto silných štátov: vyrábať a predávať zbrane. Autor je mediálny koordinátor Priateľov Zeme