Negatívne zelené fakty

Minulý týždeň zverejnila Svetová banka štatistiky z oblasti energetiky a klimatických zmien. Závery sú alarmujúce – globálne emisie rastú, a hoci rastú rýchlejšie v rozvojových krajinách, zlý výsledok zaznamenali aj rozvinuté. Najmä tie, ktoré odmietajú prijať politiku záväzných emisných limitov. Každoročne vydávaná publikácia Svetovej banky The Little Green Data Book zhromažďuje údaje týkajúce sa ochrany životného prostredia. V roku 2007 bola venovaná energetike a klimatickým zmenám – téme, ktorá sa po rokoch popierania samej existencie problému dostala medzi politické priority. Emisie rastú, nie všade rovnako Aj zo správy Svetovej banky vidno, že „zelené fakty“ sú znepokojujúce. Globálne emisie skleníkových plynov, ktorých rastúca koncentrácia zrýchľuje klimatické zmeny s negatívnymi ekonomickými a politickými dopadmi (pripomeňme len štúdiu Pentagonu spred pár rokov, podľa ktorej sú globálne klimatické zmeny väčším bezpečnostným rizikom ako terorizmus) rastú napriek všetkým prijatým záväzkom. Hoci vinu nesú takmer všetci, niektoré krajiny sú výnimočnými klimatickými vinníkmi. Najväčším znečisťovateľom ostávajú Spojené štáty americké, ktoré aj pre bezohľadnú „environmentálnu“ politiku prezidenta Busha odmietli ratifikovať Kjótsky protokol zaväzujúci na obmedzovanie emisií. V súčasnosti produkujú viac ako pätinu (22 percent) ich celkového množstva. Ešte horšie však je, že v rokoch 1990 až 2003 narástlo množstvo emisií v USA o dvadsať percent – teda viac, ako je globálny priemer šestnásť percent. V istom zmysle si nemôže gratulovať ani Európska únia, ktorá sa stavia do pozície lídra globálneho boja proti klimatickým zmenám. V roku 2003 totiž vypustila o tri percentá skleníkových plynov viac ako v roku 1990, čo je síce omnoho lepšie ako v prípade Spojených štátov, nenaznačuje to však, že by EÚ bola na ceste splniť záväzok z Kjótskeho protokolu. Celkový obraz dotvárajú štatistiky emisií na jedného obyvateľa – v Európskej únii mierne poklesli, čo naznačuje pomalý prechod k environmentálne udržateľnejšiemu rozvoju, lenže v Spojených štátoch (ale napríklad aj Japonsku) vzrástli. V roku 1990 produkovali krajiny s nízkym a stredným príjmom asi tretinu globálneho množstva emisií. Dnes je to približne polovica. Veľkým znečisťovateľom sa tak stávajú najmä rýchlo rastúce ekonomiky Číny a Indie. Súčasne však treba vidieť, že ich emisie na jedného obyvateľa sú stále oveľa nižšie než v rozvinutých krajinách – priemerný Číňan zaťažuje globálny ekosystém len šestnástimi percentami emisií skleníkových plynov priemerného Američana, priemerný Ind len šiestimi. Je prirodzené, že tieto obrovské ekonomiky budú musieť niesť v globálnom boji proti zmene klímy svoj diel zodpovednosti. Ale oveľa viac by mali urobiť predovšetkým bohatšie krajiny – ktoré majú tiež podstatne viac zdrojov na investovanie do environmentálne udržateľných spôsobov výroby a spotreby. Posledná šanca Odchádzajúci britský premiér Tony Blair sa spolu s Angelou Merkelovou ešte raz pokúsi presvedčiť Georgea Busha aj lídrov ostatných neochotných rozvinutých a rozvojových krajín, aby prijali globálny plán boja proti klimatickým zmenám. Na summite G8 v Nemecku sa budú snažiť presadiť dohodu, ktorá by vytvárala celosvetový systém obchodovania s emisiami, podobný, ako funguje v EÚ. Okrem toho by obsahovala záväzok stabilizovať globálnu teplotu na úrovni o 2 °C vyššej, ako bola predindustriálna (čo má pomôcť udržať klimatické zmeny vo zvládnuteľnej rovine), a teda znížiť emisie skleníkových plynov do roku 2050 o 50 percent oproti roku 1990. Vytvoril by sa aj program zvyšovania energetickej efektívnosti, opäť podľa modelu EÚ (efektívnejšie žiarovky, energeticky efektívne budovy a pod.) Chudobné krajiny v Afrike majú dostať pomoc pri adaptovaní na zmeny. Kľúčový pritom bude postoj USA. Ak Washington dohodu nepodporí, zvýši sa pravdepodobnosť odmietnutia ostatnými. Návrh je tak „poslednou šancou“ hneď pre dvoch politikov. Tony Blair môže v poslednej chvíli vylepšiť svoje politické dedičstvo a George Bush sa nemusí do histórie zapísať ako líder, ktorý do poslednej chvíle trval na politike vedúcej ku klimatickej samovražde.