Dievča z automatu na džús

Zvlášť v prípade, ak sa žena vyvíja do krásy, pozorujeme u nej sebestačnosť, ktorá ženu odškodňuje za spoločnosťou upieraný slobodný výber objektu. Prísne vzaté takéto ženy milujú len samé seba podobne intenzívne, ako ich miluje muž. Ich potrebou nie je milovať, ale byť milovaná, a oddajú sa mužovi, ktorý túto podmienku spĺňa… Takéto ženy pôsobia na mužov najpríťažlivejšie, a to nielen z estetických dôvodov, lebo sú zvyčajne tie najkrajšie, ale aj na základe zaujímavých psychických konštelácií. Sigmund Freud Dievča z automatu na džús je unavené. Opiera sa lakťami o písací stôl. Jeho topánky vydávajú tlmený zvuk. Vonku vrčí cirkulárka. Šéf nie je v práci, kolegyňa má stretnutie, kancelária je prázdna. Let´s go surfin´. Dievča z automatu na džús sa tak volá pre farbu svojich vlasov. Pre pichavo sladkastú vôňu pokožky, parfumu. Ale nevie o tom. Volá sa vlastne len Valerie, a nevie si spomenúť, že by ju niekedy niekto volal ináč. V tejto kancelárii pracuje už dosť dlho. Kolegyňa pri vedľajšom stole je o niečo staršia. Volá sa Brigitte a vyzerá ako niekto, kto pred desiatimi rokmi vyzeral dobre. Má sklony k schizofrénii, ako sa Valerie dozvedela, sama Valerie má sklon k obsedantnej neuróze. Čo všetko dokáže: Cestovať, počítať. Stáť v živote na vlastných nohách. Keď rýchlo rozpráva, siaha si na hrdlo. Sedí na devätnástom poschodí. Administratívny komplex pozostáva z niekoľkých kancelárií. V pozadí ktosi diktuje. Kancelária, v ktorej sedí, je prázdna, ale démoni sú ešte všetci tu. Valerie si pretrie oči, díva sa na obrazovku a kladie si otázku, prečo sa Ralfove maily vždy začínajú tak vzletne a potom tak náhle končia, so záverečnými formulkami krátko predtým, ako sa zosunú do nenávratna. Prečo si vypol mobil a čo z toho všetkého má ešte vôbec byť. Hierarchia prenosu správ: Telefonát, esemeska, mail, list. Ale kto už dnes píše listy? Viac sa esemeskuje ako telefonuje. A zakaždým to zvažovanie: Aká veľká je blízkosť, odstup? Už to nie je ako kedysi, keď otázka znela iba: Zavolá, alebo nezavolá? A ak zavolá, tak kedy? O niekoľko hodín, o tri dni, o týždeň? Dnes otázka znie: Zavolá, alebo pošle esemesku? Alebo len napíše mail? A čo to zakaždým znamená? Je lepšie, ak poslal esemesku, alebo keď to bol mail? Valerie sa s povzdychom díva na stránku svojej elektronickej pošty. Je prázdna. Linda bola päť rokov so Svenom, on býva v Düsseldorfe, ona v Berlíne. Už dva dni je koniec, premýšľali nad tým, že to vyskúšajú, aké to je, keď sa rozídu, ďalej sa to tak nedá, to predsa nemôže byť všetko, už to nezvládajú. To s tou vzdialenosťou. Víkendový vzťah. Iných mužov, iné ženy. O ktorých nič nevedeli. Na vrecúšku s mliekom, pod slovom PÁTRANIE, jeho fotografia. Matné pozadie, tvár bez výrazu. Linda sedí v jednoizbovom byte na pohovke svojej mŕtvej starej mamy a zamyslene hľadí na telefón, ktorý si nedávno kúpila na blšom trhu. Práve sa opäť skončil jeden z tých bezmocných telefonátov, ale predsa sú čoraz zriedkavejšie. Schová si tvár do dlaní, plače. Hanbí sa. Zajtra sa zobudí a bude konfrontovaná s minulosťou. Strach, prázdna posteľ, slučka, ktorá sa nie a nie skončiť. Potom sa dlho hrabe v skrini a hľadá nejaké pestré šaty, a rozhodne sa pre tmavomodrý sveter a tmavomodré sako. Vlasy si prehodí ponad golier. Neje, núti sa chodiť do práce, hľadí do bieleho šumu obrazovky, pokúša sa sústrediť na prácu. Tento stav je niečo nové, tento stav sa nedá vydržať. Na smrť unavená, pokúša sa prežiť z komplimentov svojho šéfa, z toho, čo jej Nadja rozpráva cez prestávky. Potom si sadne pred tú kaviareň na Esplanade, tak ako každý deň, a na očiach má demonštratívne slnečné okuliare. A rozprávajú sa o problémoch s hmotnosťou, ktoré ony samy nemajú, hľadajú papierové vreckovky, pilníky na nechty, výpisy z bankových účtov, utrúsia čosi o plátených topánkach a žiadostiach o zamestnanie, a protestných listoch a módnych prehliadkach. Nadji padajú do tváre pramene hnedých vlasov. Má na sebe ľahké letné šaty. Má dlhé, hranato zastrihnuté nechty, na chrbte tetovanie a v uchu malú striebornú náušnicu. Má čerstvo oholené nohy. Hlasno vydýchne a referuje o akomsi článku, ktorý nedávno čítala a podľa ktorého nie sú módne prehliadky nič iné ako pornofilmy s oblečením, a Linda sa potom smie pousmiať a prejaviť záujem, kým Nadja ďalej rozpráva o dôležitosti prázdneho pohľadu, pohľadu, ktorý nikdy nepatrí konkrétnemu predmetu, ale vždy len neviditeľnému pozorovateľovi. Tento výraz tváre, tento pohľad možno dnes už vidieť aj v celkom každodenných situáciách, hovorí Nadja. V parku, v samoobsluhe, v električke, na ulici, v kancelárii. Linda nemá taký pohľad. Dlho ju volali smejko. Dcéra z dobrej rodiny, so známkami, aké majú byť, so správaním, ako sa patrí. Vrecúško dobrej nálady. Prvý tieň na jej život šťastného dieťaťa dopadol vtedy, keď jej otec počas služobnej cesty vošiel do rieky, odkiaľ ho vylovili ako utopenca. Vtedy mala 23 a práve končila štúdium. Odvtedy sa do jej vnímania čoraz častejšie primieša istá vážnosť, len jej detské štebotanie ešte nepominulo. O Schumannovi nevie nič. Nemá ani tušenia o tom, že tvár pri stole naproti počúva na toto meno. Dokonca nevie nič ani o tejto tvári, hoci sa tým smerom už niekoľkokrát pozrela. Až teraz. Zloží si slnečné okuliare, ukáže unavené modré oči. Tri vrabce poskakujú po vysušenom odkvape. Linda sa bezducho pozerá po námestí. Vznášajúce sa pohľady. Schumannov mobilný telefón píska Debussyho sonátu. Jazz pre mužov, klasika pre ženy. Pre ľudí bez pohlavia, napríklad pre jeho matku, tu je rock. All Along the Watchtower. „Áno, prosím?“ Jeho hlas znie osamelo a dojímavo, pomyslí si Linda. Debussy pritiahol jej pozornosť. Debussy oslovuje ženy. S kým sa to asi rozpráva, kladie si otázku. Nadja si nekladie nijaké otázky, možno premýšľa nad termínom v čistiarni, možno myslí na záporné odpovede v poštovej schránke. Na to, že včera večer prirýchlo odišla z domu, aby išla do kina a zoznamovala sa tam s mužmi. Tak to raz za čas robí. Včera z toho nič nebolo. Nebol tam jediný muž, ktorý by vyžaroval túžbu, tak si pozrela film s Nicole Kidmanovou a vzdala sa toho, aby svoj život porovnávala s filmom. S filmom, ktorý s jej životom nemal vôbec nič spoločné. Pukancov sa ani nedotkla, išla domov, vzala si tabletku na spanie a nič sa jej nesnívalo. Teraz sa mračí a snaží sa počúvať Lindine sťažnosti. V ruke sa jej objaví cigareta a v nasledujúcej chvíli jej trčí z úst. Nemá zapaľovač, musí sa spýtať muža pri vedľajšom stole, ktorý však práve telefonuje. Medzi dvoma vetami jej Schumann podá škatuľku zápaliek bez mena sponzora a usmeje sa, kým sa opäť venuje svojmu telefónu a potvrdzuje čas stretnutia, hovorí, že sa ozve, keď sa pozrie, čo kde dávajú. Potom zaklapne telefón, vypýta si účet a chystá sa odísť. Tiež chodí do kina, pomyslí si Linda. Slnko stojí vysoko nad poľami vidieka. Dve sekundy ticha, prestávka medzi dvoma skladbami, počas ktorej sa sem dostávajú zvuky zvonka. Odkiaľsi počuť pískanie, buď rozhodca alebo policajt, kdesi nad poľami klepoce vetroň. Potom sa začína ďalšia skladba, hlboké basy. Ralf stlmí zvuk, zovrie mu žalúdok. V poslednom čase nezažil veľa dobrého, zmätok, stres, iritáciu z Valerie, dozvuky svojho strateného manželstva. Vie, že sa na Valerie môže spoľahnúť, ale nevie, či ju miluje, tak ako miloval svoju bývalú manželku Marie. Skrachované manželstvo už v tridsiatich šiestich, premýšľa, sŕka ovocné bowle bez alkoholu a vystrie nohy z vŕzgajúceho plastového ležadla v záhrade s dvadsiatimi piatimi štvorcovými metrami, ktorá patrí jeho matke. Stina spí dolu na matraci v jeho niekdajšej izbe, z ktorej je už teraz len hosťovská izba, prevaľuje sa na elastickej plachte. Na stene plagát s holandským rozhlasovým moderátorom. Nábytok je pôvodný, pred dvadsiatimi rokmi luxusný tovar, teraz takmer odpad, ktorý sa ešte používa. Ralf nevie, čo to so Stinou má znamenať, ako je to s Valerie, či a čo jej má povedať, rozvod s Marie ešte nie je celkom skončený, ešte chýba posledné stretnutie. Stina nebýva v Berlíne, Stina študovala v Hamburgu, Stina sa chce stať herečkou, Stina má v Berlíne známych a často tam chodí, k Nadji a Linde, Ralf si robí starosti. Je láska dôležitejšia ako práca? Čo vlastne chcem? Zboku fúka prudký vietor. Lukasove vlasy rozlietané na všetky strany. Stojí pred kvetinárstvom a prezerá si vystavené konvalinky. Nie sú práve lacné, ale rád žijem v meste, v ktorom sú kvety drahé, pomyslí si a strčí ruky do vreciek nohavíc. Má novú úlohu, má napísať článok o predavačoch kvetov. Musia to byť osamelí ľudia, stále sklamaní, lebo kvety si takmer nikto nekupuje. A ustavične vôňa v nose, ruky mokré od vody, rezné rany, grimasy zákazníkov, ktorí svedomito alebo pre zlé svedomie či pre nedostatok romantiky zakaždým kúpia nesprávne kvety, ruže, narcisy, margaréty. Za chrbtom mu prechádza Nadja, ide z rande. Ponáhľa sa. V pozadí sa mihajú mocné domy tejto nóbl štvrte, rekonštruované staré stavby, byty v osobnom vlastníctve, pred nimi zóny so zákazom parkovania, pravidelne vyprázdňované odpadkové koše. Ešte stále je teplo, premýšľa Lukas cestou k vydavateľstvu. Ľudia posedávajú na schodoch pred úradnými budovami alebo na lavičkách v parku, pred malými kaviarňami a bistrami. Je päť hodín popoludní. Ralf a Stina sú na prechádzke po predmestí. Slabý vetrík, chvejúce sa stromy, hlasné švitorenie vtákov, bicyklisti v príšerných trikotoch. Stina kýva rukami a rozpráva o skúške, ktorú nedávno absolvovala v Hamburgu. Javisko na jednom z vrchných poschodí, zaprášená, malá sála, o ktorej nemá tušenia nikto, kto budovu nepozná. Jedna z troch porotkýň dostala uprostred jednej zo scén taký záchvat kašľa, že skúšku museli prerušiť. Nemohla sa upokojiť. V hrôze vstala a panicky mávala rukami, kým ňou lomcoval suchý kašeľ, bezhlavo pobehovala a padla na kolená, obklopená všetkými ostatnými, zborom bezmocných. Ktosi jej podal pohár vody, ale nepodarilo sa jej dostať do seba ani jediný hlt, musela ďalej kašľať, nové a nové výbuchy kašľa, triasla sa a očervenela ako rak. Konečne prišiel lekár a postaral sa o ňu. Vyniesli ju z miestnosti. Bolo to, akoby vdýchla priveľa horúcej pary, alebo akoby sa jej pľúca chceli brániť proti zlému herectvu, hovorí Stina. Na chvíľu zavládla bezradnosť, otázka vo všetkých tvárach, skôr, ako všetkých kandidátov jednoducho poslali domov. Bez možnosti ďalšieho termínu. „Zo zdravotných dôvodov sa termín ďalšej skúšky nedá predpovedať“, povedali. Stina teraz zvažovala svoje šance. Linda vychádza spoza rohu, kráča vzpriamene, cez námestie s kostolom, z ktorého vzlietajú holuby, odišla o hodinu skôr a míňa lavičku, na ktorej inokedy, keď je pekné počasie, sedí po práci, dnes radšej nie, dnes chce ísť domov a odpratať sa do zásuvky, zavesiť sa do skrine, ľahnúť si do postele a ináč vôbec nič, dá si doniesť jedlo a bude premýšľať nad ľuďmi, ktorí sa o takomto čase motajú po meste alebo posedávajú pred barmi a kaviarňami, ktorí v parku hrajú volejbal alebo plávajú na kúpalisku. Rozmýšľa, čo robí Sven, či ide z práce domov, či sa ešte v meste stretne s priateľmi, potom si tieto myšlienky zakáže a pokúša sa opäť myslieť skôr na záverečnú prácu, vzpriamene kráčať životom. Omámene pozerá na televízor, vŕta sa v umelohmotnom jedle, sleduje zlých hercov a ich pokusy o imitáciu života a v istej chvíli zaspí. Vyčerpaná a lacná. Pre Valerie nie je ľahké namaľovať si oči, Valerie si želá trochu útechy, Valerie sa dá viesť neobjavenou hviezdou, Valerie je všetko jedno. Ralf sa neozýva. Valerie nemá ani tušenia, sedí so Schumannom v kine. Tma a ticho. Je večer, je to druhý večer, premýšľa Schumann, premýšľa Valerie, ktorá si robí starosti, ktorá sa cíti vynechaná, zastrelená, baterka je takmer vybitá, jej sebavedomie sa už len unavene chvie. Schumann vypol premýšľanie, úchytkom zachytí lúč svetla, ktorý Valerie dopadá na nohy, má na sebe tmavomodrú skladanú sukňu a nízke čižmy. Pri takom pohľade sa mozog automaticky vypne, pomyslí si, v takej chvíli odložíme všetky úvahy, pochybnosti a rady na neskôr. Sedí vedľa priateľky svojho priateľa a je nervózny. Dráma sa môže začať. Muž v turbane berie do ruky píšťalu, pred ním kôš s hadom, okolo prechádza americký manželský pár a hodí mu mincu. Celkom pomaly sa scéna mení, dialógy sa stávajú nezreteľné, zvuk píšťaly je skreslený, krúti sa v špirálach, plátno sa rozostupuje a na koncoch opäť spája. Valerie si popoťahuje pančušky, krátko sa naň pozrie, detailný záber na jej ucho. Musí myslieť na Ralfa. Ženatý muž. Snáď nie som žena pre niekoho, kto počúva platne. Máme príliš rozdielny rytmus. Valerie cíti, ako jej zviera srdce, nesmelo sa pozrie na Schumanna, ale ten nič nevidí. Uprene hľadí na plátno. Matne zelená limuzína prechádza bazárom, ruka stiera perličky potu. Neskôr slzy počas intenzívnej ľúbostnej scény, potom reťaz zmätkov. Posledný pohľad von. Pred kinom stojí naštartovaný taxík. Taxikár sa opiera o stĺp a zíva, míňa ho prázdny autobus, akási žena nadáva svoju partnerovi. Z opačného smeru prichádza tmavé auto s hlasnou hudbou, zatemnené okná, na číslo nevidno, zrazený holub sa tacká so zakrvavenými krídlami po obrubníku a s peknou pravidelnosťou padá na bok. Akýsi párik ide za apatickým psom, pred ktorým sa kotúľa zelená loptička. Holuba druhýkrát zachytí auto, tentoraz je po ňom, rozhnevaná žena sa zlostne posadí do taxíka, jej partner stojí v rozpakoch na opačnej strane ulice. Hore v kine, v sále štyri, v treťom rade v strede, Valerie pomaly kladie ruku na Schumannovo stehno. René Hamann sa narodil v roku 1971 v Solingene v Nemecku. Študoval germanistiku, anglistiku, filozofiu a v súčasnosti pracuje ako novinár. Jeho najnovšie publikácie sú zbierka básní Neue Kokons (Lyrikedition 2000) a poviedka Das Mädchen und die Stadt (SuKuLTuR, 2004). Publikovaný text je úryvok z románu Schaum für immer, ktorý vyšiel v marci tohto roku v kolínskom vydavateľstve Tisch 7. Hamann sa v ňom pokúsil aplikovať formu telenovely, ako ju poznáme z televízie, na román. Zdroj: Volltext 1/2007 Vybrala a preložila Svetlana Žuchová