Verejnosť v západných krajinách, ale aj médiá a výskumy tradične vnímali au pair ako západoeurópske dievčatá pochádzajúce zo strednej triedy, ktoré prišli do cudzej krajiny stráviť rok s rodinami podobného pôvodu, aby sa tam naučili cudzí jazyk a spoznali novú kultúru. Obraz au pair ako blonďatej švédskej slečny z dobrej rodiny sa zmenil až začiatkom 90. rokov 20. storočia s prílevom novej generácie au pair pochádzajúcich z postsocialistických krajín strednej a východnej Európy. Mnohé z nich boli zo Slovenska, ktoré je krajinou s najväčším počtom au pair per kapita. Hoci au pair tvoria dôležitú časť prevažne ženskej migrácie z východnej Európy, médiá (azda s výnimkou českej ČT2, ktorá im minulý týždeň venovala rozsiahly dokument, pozn. Slovo) a výskumy si ich nevšímajú. Niekoľko prevažne geografických štúdií má tendenciu portrétovať západo- a východoeurópske au pair v opozícii. Zatiaľ čo motivácie západoeurópskych au pair sú interpretované ako kultúrny turizmus, v prípade východoeurópskych au pair výskumníci opisujú au pair výmenu ako ekonomickú stratégiu, ktorú (väčšinou) ženy využívajú na to, aby sa vyrovnali s postsocialistickou transformáciou. Problémom je, že takéto texty vidia postoscialistickú transformáciu aj stratégie aktérov v čisto ekonomických termínoch: ľudia sa stávajú au pair, pretože sú buď nezamestnaní, alebo v pozícii au pair môžu zarobiť viac ako v pozícii zamestnancov na Slovensku. Aj ďalšie bežné vysvetlenie, ktoré vychádza z oficiálnej definície au pair ako kultúrnej výmeny je ekonomické, hoci nie v takom striktnom význame. Východoeurópania a Východoeurópanky sa podľa neho stávajú au pair, aby sa naučili cudzí jazyk. Cudzí jazyk však interpretujú len ako nástroj ich ekonomického zvýhodnenia po návrate domov. Turisti, alebo tuláci? Táto dichotómia v interpretácii západo- a východoeurópskych au pair reprodukuje naše vnímanie globalizácie tak, ako ju popisuje Zygmunt Bauman. Bauman rozdeľuje mobilných ľudí v súčasnosti na turistov a tulákov. Zatiaľ čo turisti cestujú z vlastnej vôle a pre svoj pôžitok, tuláci sú v pohybe, lebo musia, pretože sú donútení násilím alebo chudobou. Západoeurópanky tak v bežnom pohľade na au pair vystupujú ako turistky a Východoeurópanky ako tuláčky. Tento pohľad je však zjednodušujúci: hranica medzi kultúrnou výmenou a lacnou domácou prácou je hmlistá a veľmi ľahko sa prekračuje. Pre tento fakt sa na príčiny a dôsledky systému au pair treba pozrieť komplexnejšie. V prvom rade treba zdôrazniť, že ekonomické a sociálne ťažkosti sprevádzajúce postsocialistickú transformáciu, rozdiely medzi mzdami v jednotlivých krajinách a problém zamestnanosti sú témami, ku ktorým sa vracajú aj au pair, keď hovoria o svojich motiváciách na migráciu. V kontexte marketizácie, privatizácie a rýchlo sa westernizujúcej ekonómie sú tradičné zručnosti, kvalifikácie a statusové hierarchie čoraz menej isté. Prax, vedomosti a životný štýl, ktoré sa pripisujú Západu, nemajú v tomto prostredí len symbolickú hodnotu, ale v expandujúcich sektoroch, akými sú služby či turizmus môžu byť priamo konvertované na ekonomické hodnoty. Ekonómia a jazyk sa tak pre migráciu au pair stávajú legitímnymi dôvodmi a sú to prvé pojmy, s ktorými sa táto migrácia spája v každodennom živote a v slovenských médiách. Vnímať však au pair zo Slovenska ako ekonomických migrantov unikajúcich nezamestnanosti a chudobe by bolo prinajmenšom zjednodušujúce. Pri pohľade na dôvody migrácie sa treba okrem makroekonomických faktorov sústrediť aj na migrantov ako aktívnych a reflexívnych aktérov budujúcich vlastné osudy. Au pair ako sebapotvrdenie Na nedostatočnosť čisto ekonomicky založených interpretácií poukazuje fakt, že mnohé au pair opustili pomerne perspektívne zamestnania, v ktorých sa cítili naplnené. Sú medzi nimi napríklad manažérka PR a web-developerka, kaderníčka s vlastným salónom, úradníčka na policajnej stanici, optička či učiteľka v materskej škole. Všetky tieto ženy explicitne tvrdili, že sa nestali au pair z ekonomických dôvodov. Podobne nedostatočným vysvetlením je štúdium jazyka. Hoci figuruje ako dôležitá motivácia, podľa rozhovorov s au pair v Londýne ich počas pobytu navštevuje jazykové školy len 62 percent. Mnohé au pair navyše chodia do jazykovej školy skôr zo spoločenských ako zo vzdelávacích dôvodov. Pritom tieto školy môžu obyvatelia EÚ v súčasnosti nájsť, a učiť sa jazyk zdarma, v každom londýnskom dištrikte. Ekonomické dôvody a jazyk však uvádzajú ako motiváciu aj au pair, pretože sa dajú použiť namiesto oveľa komplexnejších a menej legitímnych motivácií, ktoré si často ani neuvedomujú. Pôsobí oveľa vhodnejšie odísť pre zárobok alebo jazyk, ako pre napäté a neuspokojujúce vzťahy s priateľom či rodičmi, nudnú prácu alebo životný štýl. Ako povedala Mária: „Prišla som sem pre jazyk, ako každý. Mala som 25 rokov, bývala som s rodičmi, a na to som si už pripadala pristará. Tak som si povedala, že sa stanem radšej au pair. Hej, prišla som sa sem učiť jazyk.” Pôsobenie ako au pair znamená pre mnohé ženy špecifickú časť životného cyklu. Au pair pobyt vnímajú ako lekciu v dospievaní a rozvoji vlastnej osobnosti. Lenkinými slovami: „Pracovala som tri roky ako učiteľka v materskej škole u nás doma. Nemusela som sa starať o nič, bývala som s rodičmi, škôlka bola za rohom a nemala som nijaký problém. Tak som sa rozhodla, že budem samostatná a dokážem si, že som schopná žiť bez toho, aby som bola závislá od rodičov. Jasné, chcela som si zlepšiť angličtinu a spoznať krajinu. Ale hlavné bolo niečo si dokázať.“ Au pair ako dôkaz Pre Lenku, rovnako ako pre mnohé ďalšie ženy znamenal au pair pobyt istý rituál prechodu. Svoje au pair pobyty často explicitne porovnávali so základnou vojenskou službou pre mužov. Túto analógiu reflektovali a reprodukovali aj cez predmety, ktorými sa obklopovali: bežnou súčasťou výzdoby izieb, v ktorých au pair bývajú, sú kalendáre, adventné kalendáre, alebo plagáty slúžiace na odratúvanie dní do návštevy alebo návratu domov. Podobné predmety často používali slovenskí absolventi základnej vojenskej služby na odrátanie dní do konca svojho pobytu v armáde. Táto analógia s vojenskou službou a náročným rituálom prechodu bola vyjadrená aj implicitne – au pair zostávali v zlých podmienkach, lebo to vnímali ako test svojich schopností. Nevrátili sa domov, prípadne to nedali vedieť rodičom, pretože skorý návrat by bol znakom zlyhania, a teda nedospelosti. Mnohé au pair chcú rok „voľna“, alebo jednoducho prídu za zážitkami ako jedna, ktorá chcela vidieť svet, dospieť a zabaviť sa predtým, ako sa usadí: „Keď budem mať rodinu a deti, nebudem môcť urobiť nič také a možno by mi takáto skúsenosť chýbala a bola by som neskôr nešťastná,“ povedala mi. Do Veľkej Británie odišla na pozíciu au pair napriek tomu, že mala prácu, ktorá ju bavila a aj vo vzťahu so snúbencom bola šťastná. Rovnako ako kaderníčka, ktorá sa cítila „znudená“. Ďalšia dievčina mi povedala, že prišla do Spojeného kráľovstva ako au pair preto, lebo mala vždy rada anglické pesničky, ktoré počúvala na MTV. Au pair ako riešenie vzťahu Manažérka PR pracujúca v Bratislave sa stala au pair po vážnej hádke so snúbencom. Povedala, že od neho na rok odíde ako au pair, aby videl, aké je to byť bez nej. Jej kamarátka, ktorá pracovala v novinách, ju nasledovala, keď zistila, že ju jej priateľ podviedol si inou ženou. Odísť sa rozhodla, pretože nechcela žiť v meste, kde sa s ním spájalo priveľa priestorov a vzťahov. Rozchod sa pre ňu stal príležitosťou na hlbšiu životnú zmenu. Au pair pobyt sa pre ňu stal príležitosťou na to, aby začala cestovať, skúšať nové zamestnania a žiť bez partnera v prostredí, kde to v jej veku nebolo výnimočné. Istá študentka sa rozhodla stať au pair pred pred dopísaním diplomovky, lebo sa obávala, že ak neodíde, vydá sa za dlhoročného partnera, s ktorým chodila od strednej školy. Bola z malej dediny, jeho i jej rodina sa roky poznali a ich vzťah nebol dostatočne zlý na to, aby mohla sebe, jemu aj obom rodinám zdôvodniť rozchod. Nebol však pre ňu ani dostatočne dobrý na sobáš. Východisko videla v au pair pobyte – myslela si, že ročná vzdialenosť jej umožní skončiť vzťah jednoduchšie. Mnohé rozhodnutia odísť teda boli späté s komplexnosťou vzťahov s rodičmi a priateľmi. V takýchto prípadoch sa au pair pobyty stali prostriedkom na získanie väčšej slobody, kontroly či moci v konkrétnom vzťahu alebo v živote všeobecne. Ľudia, ktorí prichádzali pre zábavu, neboli nevyhnutne ekonomicky zabezpečení – dichotómia medzi turistami a tulákmi nie je reprodukovateľná ani na národnej úrovni. Môže za to socializmus Ďalší účastníci výskumu tvrdili, že do Londýna odišli náhodou – jednoducho využili šancu, ktorá sa náhle vyskytla. Martina pracovala vo fabrike na výrobu káblov do počítačov. Keď sa dozvedela, že jej kolegyňa sa chce stať au pair, bola šokovaná. Povedala jej: „Ty ideš do zahraničia? Veď sa sama nevieš dostať ani do Žiliny! Ty chceš ísť do Londýna? Keď môžeš ísť ty, môžem ísť aj ja.“ Kolegyňa povedala „tak poď“, a Martina išla… Túto ľahkosť a rýchlosť v rozhodovaní treba vidieť vo vzťahu k socializmu a k tomu, ako je v súčasnosti vnímaný. Väčšina politikov, ekonómov a médií portrétuje socializmus ako ruptúru – ako éru, keď sa prirodzené plynutie histórie a modernity na 40 rokov zastavilo. Táto predstava prirodzenosti kapitalistického rozvoja je prepojená aj s konceptom voľného trhu, ktorý býva bežne vykreslený ako prirodzený a neosobný mechanizmus a prostriedok koordinácie spoločnosti, ktorý umožňuje, aby sociálny rád vznikol z anarchie rozdielnych individuálnych túžob. Následne vníma väčšina Východoeurópanov kolaps reálne existujúceho socializmu ako návrat k hlavnej línii západnej modernity. Jedným z dôsledkov tejto interpretácie je však rozšírený pocit, že práve pre socializmus sa prirodzený, skutočný a normálny rozvoj odohrával inde, a my sme ostali pozadu. Akoby to boli preteky, v ktorých sme zmeškali 40 rokov. Takýto prístup k socializmu medzi obyvateľmi východnej Európy veľmi dobre ilustrujú antropologické výskumy spotreby v niektorých častiach východnej Európy, kde boli západné výrobky a životný štýl v 90. rokoch vnímané ako normálne v opozícii k socialistickým a miestnym. Výsledkom môže byť aj pocit, že skutočnejší život sa odohráva niekde inde. Transformácia v rámci transformácie Takáto konfrontácia s postsocializmom spojená s následnou dôležitosťou predmetov, skúseností, vedomostí a zručností pripisovaných Západu spochybnili tvorbu biografií, ktorá bola donedávna u nás bežná. Bezpečný život spojený s jednou lokalitou sa nielen čoraz ťažšie uskutočňuje, ale ani sa nepokladá za ideálny. Počas môjho výskumu spotreby na severnom Slovensku bolo bežné počuť, že „každý, kto niečo vie, ide von“ alebo „do sveta“. Skúsenosť s mobilitou a životom v zahraničí sa pokladá za dôkaz šikovnosti a iniciatívy jednotlivca. Takéto hodnotenie mobility je všeobecné a nie je typické len pre jednu ekonomickú, či vzdelanostnú vrstvu alebo región. A rovnako ako od murárov aj od vedcov či iných profesií sa očakáva, že dokážu svoju zdatnosť mobilitou. Dočasná skúsenosť so životom v zahraničí sa všeobecne pokladá za dostačujúcu, a ideálom je návrat po úspešnom pobyte. Cieľom je skôr skúsenosť s mobilitou a životom v zahraničí než trvalá migrácia. Au pair pobyty, ktoré sú dočasné už vo svojej definícii, sú vynikajúcim prostriedkom umožňujúcim takýto typ mobility. Pomocou sociálnej a geografickej mobility sa mladé ženy snažia obohatiť svoje biografie a získať istú osobnú slobodu a rozvoj v ekonomickom, kultúrnom a osobnom význame. Takže dôvodom na au pair pobyt nie sú ani tak obavy z chudoby, ako strach z dekvalifikácie v práci, tradičná rodová normativita, alebo závislosť od rodiny či lokality. Konkrétne pri rozhodnutí stať sa au pair, môžu mladí ľudia odmietnuť nudnú prácu, rozhodnúť sa nezosobášiť sa s partnerom vo veku, ktorý považujú za vhodný ich rodiny, ale nie ony samy alebo sa rozhodnúť pre život, ktorý sa im zdá vzrušujúcejší. Au pair tak ukazujú, že v postsocialistickej transformácii sa transformujú aj formy osobného rozvoja a dospievania. Tieto osobné rozhodnutia sa však robia v rámci globálne existujúcich ekonomických štruktúr. Umožňujú ich ekonomické rozdiely medzi krajinami, ale aj možnosti zamestnať sa či ovplyvňovať formu svojho zamestnania v krajine pôvodu. Autorka je sociálna antropologička, venuje sa au pair, spotrebe a materiálnej kultúre. Medzititulky Slovo
