Z priemyselných parkov mi je zle

Dušan Čaplovič, podpredseda vlády SR pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny Narodil sa 18. septembra 1946 v Bratislave. V roku 1969 úspešne ukončil štúdium archeológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. O rok neskôr získal titul PhDr. a vedeckú ašpirantúru zavŕšil na Archeologickom ústave SAV v Nitra v roku 1982, kde v roku 1999 obhájil dizertačnú prácu doktora vied. Na Filozofickej fakulte UKF v Nitre habilitoval pred štyrmi rokmi na docenta. V rokoch 1995 až 2001 bol podpredsedom Slovenskej akadémie vied, v rokoch 1996 až 1999 predsedal Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV, má za sebou množstvo akademických funkcií. Politicky pôsobil najskôr v Strane demokratickej ľavice, od vzniku Smeru bol popri Robertovi Ficovi jeho významnou osobnosťou. Za túto stranu sa stal v roku 2002 poslancom NR SR, opätovne bol zvolený za poslanca aj vlani. Tento mesiac bol hosťom Klubu Nového slova. Tak ako v roku 1990 bola slovenská spoločnosť na rázcestí, je aj dnes. Rozhodujeme sa, či vykročíme ráznejšie, alebo či sa budeme len pomaly pohybovať smerom k vedomostnej spoločnosti. V jej rámci bude, samozrejme, kľúčovú úlohu zohrávať aj znalostná alebo poznatková ekonomika. Ale formovanie vedomostnej spoločnosti nezávisí len od ekonomiky. Vyžaduje si vytvorenie zmysluplného a pozitívneho právneho prostredia a realizačné kroky, s ktorými musíme začať od vlády a centrálnej štátnej správy, ale pokračovať v nich treba aj na ďalších úrovniach, teda na úrovni regionálnej a miestnej samosprávy, podnikateľských subjektov i občianskej spoločnosti. Vedomostná spoločnosť si vyžaduje zásadné zmeny aj v oblasti vzdelávania a vedomostná ekonomika zasa v oblasti vedy a výskumu. Rast HDP sa musí premietnuť aj do rastu výdavkov na výskum a vývoj. Ironicky musím povedať, že je pre nás šťastie, že 1. januára 2007 vstúpilo do Európskej únie Bulharsko a Rumunsko, lebo už nie sme vo výdavkoch do tejto oblasti v Únii poslední, ale tretí od konca. Uvedomujem si, že každý rezort dnes dokáže zdôvodniť, prečo potrebuje viac peňazí, ale, žiaľ, málokto z politikov si uvedomuje, že pokiaľ ide o výdavky na vzdelávanie, vedu a výskum, dnes sa kľúčovo rozhoduje o dlhodobej budúcnosti Slovenska. Pritom väčšinou pôjde len o dofinancovanie grantov z európskych fondov, ktoré môžeme využiť na inovácie vo väzbe na malé a stredné podnikanie. Napríklad nevyhnutne potrebujeme vytvoriť zdroje rizikového kapitálu. Čo musíme naštartovať okrem ustavičnej modernizácie – v podobe investícií do vedy, výskumu a vývoja ? Ak hovoríme o vedomostnej spoločnosti, tak musíme naštartovať aj ustavičné získavanie, dopĺňanie nových vedomostí. Hovorím o celoživotnom vzdelávaní, na ktoré musíme vytvoriť silné motivačné prostredie. Dnes už nestačí na celý život vyštudovať raz jednu vysokú školu, nestačí ani doplniť si vzdelanie raz za desať rokov nejakým formálnym kurzom. Ľudia, ktorí budú získavať vedomosti a zručnosti len takto, sa nedokážu presadiť na modernom trhu práce a spoločnosti, ktoré budú mať len takto „pripravených“ ľudí neuspejú v globálnej ekonomickej a civilizačnej súťaži. Vláda len prednedávnom prijala návrh ministerstva školstva na Stratégiu celoživotného vzdelávania. Som rád, že sa mi podarilo presadiť, že to nebude len rezortná záležitosť, lebo inak by išlo len o formálny dokument, ktorý by však v konečnom dôsledku nespĺňal kritéria Európskej únie v tejto oblasti. Pripravujeme aj zákon o celoživotnom vzdelávaní, ktorý by mal v tejto oblasti uprednostňovať akreditovaný školský systém. Som proti tomu, aby na celoživotnom vzdelávaní parazitovali rôzne inštitúcie bez riadnej akreditácie, ktorá nezaručuje dostatočnú kvalitu vzdelávania, pretože chceme dosiahnuť, aby sa celoživotné vzdelávanie realizovalo profesionálne tak, ako v iných štátoch EÚ. Okrem toho sa však usilujem presadiť aj zákon o neformálnom vzdelávaní. To sa tu prostredníctvom rôznych mimovládnych organizácii začína rozvíjať už dnes, a treba mu vytvoriť aj legislatívny priestor. To všetko vlastne vytvára rámec vzdelanostného portfólia, ktoré je veľmi dôležité, aby sa naša spoločnosť začala podstatne meniť. Lenže všetko toto, samozrejme, bude pre nás zbytočné, ak nebudeme mať prepojenie medzi vedou, výskumom a vývojom zameraným na moderné technológie na jednej strane a podnikateľskou praxou na strane druhej. Veľmi kvitujem aktivity Slovenskej akadémie vied, ktorá do nového centra molekulárnej biológie prepojila centrá jednotlivých ústavov predovšetkým ústavy z prírodných vied a myslím si, že je to cesta, ktorá by vytvorila prostredie, aké vytvoriť potrebujeme. Nedávno som mal dôležité rokovanie na túto tému a pevne verím, že v Bratislave sa definitívne podarí zrealizovať to, čo oni nazývajú technologický park a ja zasa inovačné mestečko. Tzv. Eurovalley by malo vyrásť pri Malackách, ale nechcem predbiehať. Už som vyslal odborníkov na veľmi dôležité semináre do Rakúska a na Moravu, kde sa tieto inovačné mestá už formujú a budovanie toho nášho by sa mohlo urýchliť prepojením celého tohto regiónu, lebo je tu kvalitne vybudovaná infraštruktúra. Takýto trend by sme mali presadiť aj v ostatných regiónoch, najmä tam, kde sú vysoké školy, ako v Trenčíne, Nitre, Žiline, Košiciach. Aby ani východ Slovenska nebol – ako to často počúvame – vzdialený. Priznám sa, že z vytvárania priemyselných parkov ma už bolí brucho, pretože si myslím, že Slovensko dozrelo na kvalitnú inteligenciu a kvalitných ľudí, preto musíme budovať nie priemyselné, ale technologické parky, aby to neboli priestory ohradené plotmi, kam nejaký kapitál zo zahraničia príde za lacnou pracovnou silou. Lepšou cestou je vznik budúceho špičkového vývojového a výskumného centra Samsungu, ktoré bude previazané s trnavskou fakultou Slovenskej technickej univerzity, kde vznikne iónové centrum medzinárodne etablované v spolupráci s Nemeckom, Rakúskom, s Českom a Maďarskom a ktoré bude impulzom, aby na Slovensku vznikali nielen montážne podniky, ale aj vývojová a výskumná základňa. Povedali ste, že už vás z priemyselných parkov bolí brucho, lebo stále počúvame o raste zamestnanosti, ale zaostávame v tvorbe pridanej hodnoty, čiže nevyužívame náš vedomostný a vzdelanostný potenciál. Kedy začnete robiť niečo, aby si mladý slovenský vedec či vynálezca mohol, keď niečo vymyslí, založiť firmu a preraziť aj do sveta? – Z priemyselných parkov ma bolí hlava po prvé preto, že často vznikajú netransparentne. Po druhé si ich tvorcovia zjednodušujú prácu, lebo vo väčšine vyspelých štátov vznikali tieto parky pre malých a stredných podnikateľov. U nás získajú veľkého investora a oplotia mu územie. Preto ministrom financií a hospodárstva často opakujem, že investičné stimuly nemajú byť len pre zahraničné podniky, ale majú pomôcť aj vzniku našich malých firiem. Takto by sme podporili napríklad mladých vysokoškolákov, skončených doktorandov, ktorí v oblasti informačných technológii môžu aj zo Slovenska preraziť do sveta. Teda v oblasti nenáročnej na energie, nepoškodzujúcej životné prostredie, ale s vysokou pridanou hodnotou. Navyše ide o oblasť, v ktorej sa dá veľmi rýchlo dobehnúť vyspelý svet. A tiež ma bolí hlava z neochoty čo najrýchlejšie riešiť nedostatok rizikového kapitálu. Je tu vyše poldruhamiliardový fond na Agentúre malého a stredného podnikania a ja musím osobitne každého člena správnej rady presviedčať, aby sa z toho podporila veda a výskum, ale priamo naviazaná na malé a stredné podniky. Hovoril som o tom s pánom Pavlom Kárászom zo slovensko-amerického podnikateľského fondu, je tu záujem zo zahraničia pridať k tomu ďalších 250 miliónov korún. Vo vede a výskume často nevieme, ako sa projekty skončia, preto sa podporujú rizikovým kapitálom. To sú kroky, ktoré podporujú mladých nadaných ľudí. Hovoríte, že s niektorými rezortmi sa vám spolupracuje lepšie, s niektorými horšie, takže, ktoré to sú, ktorý rezort kladie vedomostnej spoločnosti prekážky a ktorý ju aktívne pomáha budovať? – Vždy sa najťažšie spolupracuje s ministrom financií, lebo najviac stráži výdavky zo štátneho rozpočtu. Myslím, že postupne nachádzam zhodu s ministrom hospodárstva a krok za krokom aj s ministrom školstva. To sú kľúčové rezorty pre rozvoj vedomostnej ekonomiky. Samozrejme, význam má iba koncepčný a celostný prístup. Príkladom je vládou nedávno prijatá energetická koncepcia, v ktorej nejde len o šetrenie, ale aj o podporu vývoja, aby sa vytvárali možnosti pre malé podniky, ktoré budú vedieť akcelerovať projekty v oblasti alternatívnych energetických zdrojov. Môžeme v tejto oblasti veľa urobiť, máme šikovných ľudí, kvalitné nanotechnológie a biotechnológie. Mohli by sme v tomto smere pomôcť nielen Európe, ale aj svetu a byť úspešní. Uvedomujete si, ako hrozivo klesol počet prihlásených patentov? Nemáme objavy, nemáme vynálezy, z hľadiska technologického pokroku zaostávame. Chýbajú nám inovatívne mysliaci ľudia. A ministerstvá nemajú nijaké systematické nástroje, aby to zmenili. Má súčasná vláda ambície aj v tejto oblasti? – Patentová politika je našou Achillovou pätou. V mnohom s vami súhlasím, ale v jednej veci vám budem oponovať. Máme ľudí, ktorí patenty prihlasujú. Ale pretože patentová politika je na Slovensku zlá, ponúkajú svoje výsledky – čo je celkom prirodzené, veď máme otvorený trh v rámci Európskej únie – v zahraničí. Tam ich dokážu malé a stredné podniky, prípadne štát, resp. tieto podniky so štátnou podporou, veľmi rýchlo realizovať. Čiže máme šikovných ľudí, ktorí vedia mnohé vecí nielen vymyslieť, ale vedia urobiť aj konkrétne kroky, lenže premeniť ich na konkrétne výsledky, na to potrebujú viac či menej renomované firmy v zahraničí. Mojím cieľom je v spolupráci s ministerstvom hospodárstva a s ministerstvom spravodlivosti presadiť také zmeny, aby bola patentová politika nielen transparentná, ale aby zároveň slúžila našim občanom, lebo ak sa patenty budú prihlasovať a realizovať u nás, osoh z toho bude mať celá krajina. Zdá sa, že treba opäť budovať akúsi kultúru odborného vzdelávania. Nie na všetko potrebujeme vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ale aj v mnohých stredoškolských profesiách chýba dôraz na modernú kvalifikáciu. Neplánujete sa v tejto súvislosti zamerať aj na stredné odborné školstvo, ktoré je úplne v troskách? – Uvedomujem si, že ak hovoríme o strednom odbornom školstve, je to katastrofa. Po nástupe do funkcie som obnovil pracovnú skupinu, ktorá sa skladá z ľudí z vysokých škôl, zo stredných škôl, z učilíšť a z výroby. Začali sme pracovať na nápadoch, ako u nás revitalizovať odborné školstvo, lebo za posledných pätnásť rokov je zdecimované. Pritom existujú profesie, po ktorých je neuspokojený dopyt na trhu práce. Som rád, že som našiel veľké pochopenie u ministra pôdohospodárstva, ktorý je ochotný investovať do obnovy odborného školstva pre poľnohospodárstvo. Očakávam podobný krok aj od ministra hospodárstva. Moja predstava je taká, že rezort školstva by mal zabezpečovať teoretickú výchovu a tú praktickú by finančne saturoval rezort alebo firmy – firemné školy – ktoré by týchto odborníkov potrebovali. V tejto súvislosti sa ja osobne budem viac zaujímať o Regionálny operačný program, lebo ten nám dáva šancu investovať značné finančné prostriedky na rozvoj základných a stredných škôl, vrátane odborných. Bude ho síce spravovať ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja, ale budú v ňom alokované obrovské zdroje na rozvoj a modernizáciu infraštruktúry regionálneho školstva. A práve v tomto bode bude dôležité, aby sme tento pojem pochopili správne. Aby rozvoj školskej infraštruktúry nebol chápaný len ako oprava budov a ich zatekajúcich striech, ale aby sme práve tento operačný program využili aj na investovanie do vybavenosti vnútornej, teda do laboratórií, prístrojovej techniky, moderných informačno-komunikačných technológií, aby toto všetko nemali len vysoké školy, ale aj nižšie stupne školského systému. Lebo už na tejto úrovni musíme vzdelávací proces zmodernizovať, aby bol príťažlivý a aby mal a plnil svoj cieľ vo väzbe na vyššie vzdelávanie. Vrátim sa k tomu, že chcete do oživenia stredného odborného školstva viac zapojiť firmy. Máte predstavu, čím budú tie firmy motivované, aby investovali do vzdelávania budúcich odborníkov? Lebo to nie je maličkosť – vychovať si vlastných ľudí je väčšinou drahšie, než zohnať už pripravených. – V dnešnej situácii je silnou motiváciou fakt, že firmy potrebujú kvalitných odborníkov, ale nevedia ich zohnať. Ak takýmto spôsobom nebudú spolu so štátom podporovať stredné odborné školstvo, tak ten problém nedostatku pracovníkov požadovanou kvalifikáciou jednoducho nevyriešia. Tak sa prístrojmi a potrebným zariadením kvalitne vybavila jedna strojnícka priemyslovka v Bratislave a myslím, že elektrotechnická priemyslovka v Trnave. Ak firma nadviaže systematickú spoluprácu so školou a takto systematicky bude do nej investovať, vie, že potom dostane do praxe, do výroby kvalitne pripravených odborníkov. Je potešujúce, že Európska únia podporuje budovanie znalostnej spoločnosti aj prostredníctvom svojich finančných nástrojov. S akým objemom financií sa počíta pre Slovenskú republiku na roky 2007 až 2013? Na Úrade vlády SR ste údajne vytvorili aj sekciu pre vedomostnú spoločnosť a personálne ste ju dobre vybavili, postupne nejakých ľudí prijímajú na sekciu informatizácie na ministerstve financií. Ale zo skúseností sa dá povedať, že väčšina ministerstiev nepovažuje budovanie vedomostnej spoločnosti za prioritu a ani na to nie sú pripravené. Napríklad na stránke ministerstva životného prostredia nájdete v strategických dokumentoch, že rozpracúvajú úlohy z vlády z rokov 2003 až 2006. A to je smutné. – Pokiaľ ide o alokáciu finančnej pomoci Európskej únie pre Slovensko v začínajúcom sa programovacom období, budeme mať k dispozícii približne 11-miliardový balík v eurách. Budovanie vedomostnej spoločnosti je tzv. horizontálna priorita, to znamená, že sa ako priorita musí objaviť vo všetkých operačných programoch, ktoré budú riadiť jednotlivé ministerstvá. Takže podporu vedomostnej spoločnosti nájdete aj v regionálnom operačnom programe, kde je regionálne školstvo a budovanie infraštruktúry preň a ďalšie projekty sú aj na ministerstve práce a sociálnych vecí, ktoré sa tiež dotýkajú vedomostnej spoločnosti. A ako to vyzerá z hľadiska časových relácií, ke-dy budú operačné programy definitívne schválené, aby sme mohli z nich očakávať prvé schválené granty? – Musím vám povedať, že prvý operačný program, ktorý išiel do Bruselu, bol operačný program Informačná spoločnosť a nehovorím to preto, že je pod mojou gesciou, ale preto, že tým ľuďom , ktorí ho dokázali kvalitne pripraviť, patrí vďaka. V tejto chvíli už máme aj pripomienky z Bruselu a pripravujeme už finálnu verziu na podpis. Počítam s tým, že v lete by sme mohli pripraviť následné dokumenty, budeme robiť nejaké analýzy, na základe ktorých budeme schopní vyhlásiť veľmi kvalitne pripravené výzvy. No a tie by mali byť zverejnené najneskôr koncom roka. Lenže to je už záležitosť ministerstva financií, ktoré je sprostredkovateľským orgánom pre tento operačný program. V tejto súvislosti som veľmi rád, že som mal možnosť viesť rokovania v Rakúsku a na základe dohody s tamojšou vládou sú nám rakúski partneri ochotní poskytnúť know-how pri budovaní e-government – informatizácii verejnej správy. Verím, že toto by mohli byť veľmi užitočné informácie, pretože Rakúsko podľa posledných hodnotení dokázalo malý zázrak: z tretieho miesta od konca sa v informatizácii verejnej správy posunulo na prvé v Európskej únii. A dokonca sú ochotní nám poradiť, ako sa vyhnúť niektorým chybám, ktoré oni urobili, aby bol náš program čo najkvalitnejší. Problém nám robili len výdavky na e-government, lebo Brusel namietal, že väčšina úradov sídli v Bratislave, a tá by podporovaná byť nemala. Ale už sme sa dohodli na riešení. Okrem toho budeme dávať obrovské peniaze na digitalizáciu archívov v spolupráci so Slovenskou národnou knižnicou a Univerzitnou knižnicou v Bratislave. A po tretie budeme podporovať budovanie širokopásmového internetu tam, kde ho firmy budovať nechcú. Tiež by som chcel, aby sme nejakým spôsobom rozšírili akademickú informačnú sieť SANET tak, aby z nej mohlo profitovať i regionálne školstvo. Spomínali ste spoluprácu s ministrom školstva. Novela vysokoškolského zákona, hoci sú v nej aj pozitívne prvky, sa však ukazuje skôr negatívna a nerieši mnohé otázky, ktoré by mala. Aký je váš postoj k tomu, že ministerstvo školstva si stanovilo nie ako prostriedok, ale ako cieľ spoplatnenie externého štúdia? – Ja som vždy presadzoval spoplatnenie externého štúdia, aj ako opozičný poslanec, a tvrdil som to preto, lebo sa platilo aj tak, a nevedeli sme to vyriešiť. Bola to katastrofa, nedoriešená záležitosť. Je jasne povedané, že každému, kto chce študovať na vysokej škole, štát zabezpečí jednu vysokú školu. Aj zákon z roku 2002, ktorý pripravoval ako minister školstva ešte Milan Ftáčnik, počítal s tým, že ak si niekto bude neúmerne predlžovať čas štúdia, bude zaň musieť platiť. Rovnako, ak bude ročníky opakovať, ak bude študovať na dvoch školách. A myslím si, že je to veľké plus, pretože v iných štátoch to nie je zabezpečené ani tak. V zásade si však myslím, že vysoká škola je predovšetkým pre denných študentov a naozaj sa musíme usilovať znižovať stavy externistov. Ale aj vytvárať priestor na to, aby každý, kto má záujem študovať, mohol študovať predovšetkým vo forme denného štúdia. Dokonca musím povedať – a o tom som presvedčený – že externý študent spieva ako vrabec a denný spieva ako slávik. Pán podpredseda vlády, vy ste povedali, že súhlasíte so spoplatnením externého vysokoškolského štúdia, lebo tým zlegálnime nelegálny stav. Naozaj si myslíte, že to je dobré riešenie? Vyberanie poplatkov síce nebude nelegálne, ale prinesie to vyššiu kvalitu toho štúdia? – Ak chceme vytvoriť kvalitné podmienky, to sa, samozrejme, nepodarí len zavedením poplatkov. V tejto súvislosti treba začať hovoriť aj o iných veciach, čo sa týka obsahu, aby to vzdelanie bolo kvalitné a kvalita vzdelávania spočíva aj v tom, že bude na jedného profesora menej študentov, čo je podstatné, o tom sa dnes veľa hovorí aj v Európskej únii. A po druhé, aby študenti mali kvalitné laboratóriá a vybavenie, aby mohli do tých laboratórií chodiť už počas vzdelávania, teda už počas magisterského štúdia, a to už nehovorím o doktorandskom. Moja predstava je, že doktorand by musel povinne absolvovať jeden rok na zahraničnom pracovisku, aby jeho profesor, ktorý ho vedie ako garant, dokázal, že má dobré kontakty v zahraničí a vedel ho tam umiestniť. Aj takto budeme vedieť ohodnotiť kvalitu profesorov, lebo takto uvidíme, nakoľko sú tí naši etablovaní v zahraničí, aké tam majú kontakty. A nezdá sa vám, že tá novela bude hádzať polená pod nohy študentom, aj doktorandom? Veď zoberme do úvahy len dôchodkové poistenie doktorandov, nehovoriac o tom, že podľa nejakého medzinárodného dohovoru by už aj študenti mali byť dôchodkovo poistení, ale u nás nie sú. V Českej republike je to opačne ako u nás. – Čo sa týka ďalších výhrad k zákonu, ja si myslím, že o tom ešte treba hovoriť, lebo stále je ešte dosť času na to, aby sme napravili prípadné chyby. Myslím, že súboj o konečnú podobu zákona bude pokračovať aj v parlamente. Tiež sa stretávam s protichodnými názormi. Na jednej strane prezident rektorskej konferencie hovorí, že je všetko v tom zákone dobre, na druhej strane rektor Univerzity Komenského, ktorý je tiež mojím dobrým priateľom, hovorí, že viaceré ustanovenie v novele dobré nie sú. Keď som sa stretol s predsedom rady vysokých škôl pánom profesorom Smieškom, ten mi zasa hovoril, že niektoré veci sú v novele dobré, ale niektoré nie, pričom vychádzal aj zo smerníc Európskej komisie v oblasti vysokoškolského vzdelávania. Pán podpredseda, aký je vlastne váš postoj k tejto novele ako takej? – Mám taký pocit, že sa to šilo horúcou ihlou, a preto stále trvám na tom, čo som povedal aj pre médiá, keďže sa to trikrát menilo aj po pripomienkach vo vláde, tak som naozaj nevedel, aká je definitívna verzia. A k definitívnej verzii som sa nemohol vyjadriť, lebo som práve v čase rokovania vlády prednášal na medzinárodnom podujatí v Prahe. V tej novele mi napríklad chýba aj to – a to sa budem usilovať presadiť – aby sa odstránila garancia tzv. príbuzných odborov, teda aby jednotlivé odbory, minimálne doktorandské, garantovali ľudia, ktorí majú skončenú kvalifikáciu práve v tom odbore, nie príbuznom. Aby sa nestávalo, že literárny vedec garantuje politológiu, že psychológ garantuje históriu. Hovorím o spoločenských vedách, lebo v nich som najviac doma, ale to isté sa určite deje aj v technických vedách, aj v prírodných. Už máme dosť kvalitných odborníkov, tak profesori garantujú odbor, z ktorého majú profesúru. Musím povedať, že s tým súhlasia aj rektori, aj predseda Rady vysokých škôl. Nie je v rámci Európskej únie možné dosiahnuť výraznejšie zjednotenie v oblasti školstva? Európska komisia sa o čosi usiluje v oblasti vysokých škôl, ale tu ide aj o základné a stredné školstvo. Nemohlo by sa to prejaviť v zjednotení učebných osnov, zjednotení učebníc, čo by umožnilo vzájomné uznávanie výsledkov aj zo základných a stredných škôl? – Také zjednotenie si viem predstaviť v technických a prírodných študijných odboroch, dokonca aj na nižších stupňoch školského systému. Ale v spoločenských vedách a osobitne v kultúre vychádzajú učebnice predsa len predovšetkým z národných špecifík, takže v tejto oblasti to považujem za problémové. Ak by sme hovorili o dejinách náboženstva, môže byť, alebo ak ide o nejakú technickú učebnicu, môže byť, ale ani zo strany Európskej komisie, ani zo strany jednotlivých členských štátov zatiaľ takéto konkrétne úvahy nezaznievajú. Každý si chráni školstvo ako súčasť originálnych kompetencií a o akési prepojenie sa usilujeme len pokiaľ ide o užšiu spoluprácu medzi vysokými školami, čo nadväzuje na medzinárodné dokumenty, akými sú tzv. bolonská deklarácia alebo sorbonská deklarácia. Ale osobne sa domnievam, že aj užšie prepojenie na nižších stupňoch vzdelávania stojí za úvahu. Dočkáme sa niečoho podobného ako mediálnej propagácie a kampane zameranej na rozšírenie vedomosti o znalostnej ekonomike tak, ako to robila predchádzajúca vláda so svojimi tzv. reformami, napríklad Ľudovít Kaník s dôchodkovou alebo Rudolf Zajac so zdravotníckou, napokon aj Ivan Mikloš s daňovou? – My sme teraz prostredníctvom mojej sekcie pre európsku politiku a vedomostnú spoločnosť – zatiaľ je to spoločná sekcia – pripravili návrh, na základe ktorého chceme požiadať o finančné zdroje z vládnej rezervy na prvú kampaň, ktorú by sme radi spustili v druhom polroku 2007 aj s väzbou na verejnoprávne médiá. Chceli by sme v jej rámci prezentovať nielen rôzne plány a predsavzatia, ale už aj nejaké konkrétne výsledky v tejto oblasti. Považujem to za veľmi prospešné. Očakávam vyjadrenie k nášmu návrhu v najbližšom období od ministerstva financií. Ja som dostal ponuku aj zo Svetovej banky, ale je to ponuka zatiaľ na pôžičku a ja pôžičku nechcem. Presne toto riešenie – pôžičky – zvolila predchádzajúca vláda napríklad pri zmenách v zdravotníctve, peniaze sú fuč, ani poriadne nevieme, čo sa za ne urobilo, a teraz ich vláda musí vracať z peňazí daňových poplatníkov. Z hľadiska budovania vedomostnej spoločnosti bolo nedomysleným a úplne kontraproduktívnym krokom predošlej vlády zvýšenie dane z pridanej hodnoty na knihy. Plánujete v tomto smere nejakú zmenu? – Jednoznačne máme záujem, aby sa daň z pridanej hodnoty na knihy znížila. Považujem to za významný nástroj na podporu vzdelávania, najmä neformálneho, najmä čo sa týka rozšírenia informácií, vedomostí, rozhľadu ľudí. Veď to je hrozivé, ako nám prieskumy ukazujú prudký pokles čítania kníh už v detskom veku a pozrite sa do obchodov, koľko dnes knihy pre deti stoja. Zároveň však musím upozorniť, že to je otázka rokovaní s ministerstvom financií a vy určite dobre viete, že toto ministerstvo sa zatiaľ akýmkoľvek zmenám v daňovom systéme, okrem zníženia sadzby DPH na lieky, ktoré sa podarilo presadiť, bráni. Dúfam však, že spolu s predsedom vlády sa nám podarí presadiť aj zníženie dane z pridanej hodnoty na knihy. Spracovali Alena Behúnová a Jakub Topol