Neoliberálna privatizácia si to namierila na dôchodkové systémy. Zatiaľ čo apriórne obmedzovanie úlohy štátu je pri neoliberalizme stará známa skutočnosť, iný aspekt privatizácie základných potrieb v starobe – biznis – doposiaľ v diskusiách nedostal patričný priestor. Napriek tomu, že v tomto príspevku sa nezaoberám priamo Slovenskom, skúsenosti tejto krajiny s privatizáciou dôchodkov nad očakávania potvrdzujú moje všeobecné pozorovania tohto trendu v Latinskej Amerike a západnej Európe. Najprv pár postrehov zo „Západu“. Vládne zásahy a úsilie odborov vytvorili pomerne veľké bohatstvo, na ktoré sa môžu súkromné firmy výhodne napichnúť a odčerpať z neho zisk. Podobne ako v prípade iných štátnych statkov (napr. železníc), aj v prípade dôchodkov sľubuje privatizácia zlatú baňu. Nevyhnutnosť zabezpečiť sa na starobu a strach z toho, že človek ostane starý a bez peňazí, budú vždy predstavovať istý prísun peňazí. Verejné dôchodkové systémy s pomerne slušnými dôchodkami vytláčajú dobrovoľné dôchodkové sporenie na okraj a robia ho pomerne bezvýznamným. Ale keby sa verejné systémy úplne zrušili, súkromné firmy by získali prístup k obrovským a výnosným trhom. Presun časti povinných príspevkov do súkromných fondov sa vskutku rovná bezpečnej ceste do eldoráda. Súkromné fondy si totiž správu sporených peňazí zaúčtujú. Napriek tomu môžu vzniknúť obrovské straty… riziko však nesú dôchodcovia alebo vlády. Neistota týkajúca sa budúcnosti dôchodkových systémov štartuje súkromné firmy a jednostranná propaganda im pripravuje pôdu. Pokladá sa za samozrejmé, že verejné zdroje – daňové zvýhodnenia, dotácie – stimulujú. Euforické, hoci predčasné chválospevy, takisto padnú vhod. A aj vzostup na akciových trhoch a dočasne vyššie výnosy. Súkromne financované dôchodkové systémy sa propagujú poukázaním na demografické zmeny – tvrdením, že verejné to ďalej už nezvládnu. Vytvára sa dojem naliehavosti. A na počudovanie, takmer nepovšimnutý zostáva jednoduchý mikroekonomický fakt – že privatizácia predstavuje obrovské zisky pre priemysel finančných služieb. Nie také dávne skúsenosti z Latinskej Ameriky dokazujú, o aký lukratívny biznis ide. O výnosnosti privatizácie dôchodkov a motíve zisku ako o potenciálnych mikroekonomických spúšťačoch reformy sa však takmer nehovorí. Naopak, tento problém sa podceňuje. Napríklad Whitehouse vidí „najdôležitejšie problémy“ vo vrtkavosti kapitálových investícií, nie však trebárs vo výške administratívnych poplatkov. Čiže podľa neho by sme namiesto o skutočných stratách plynúcich z vysokých poplatkov mali hovoriť skôr o možných stratách. Hoci, a to treba prízvukovať, potenciálne straty plynúce z nestálosti kapitálových trhov, môžu byť vskutku enormné. V tomto článku sa pokúsim sústrediť na vysoké poplatky, vysoké zisky bez rizika a na externalizáciu rizík. Chcem tým poukázať na skutočnosť, že dominantná neoliberálna logika – prerozdeľovanie v prospech bohatých, privatizácia zisku a socializácia rizika platia aj pri zosúkromnení dôchodkov. Rád by som vyvolal diskusiu o vskutku kľúčovom bode ekonómie – o dopadoch motívu zisku. Čile ako laboratórium privatizácie Dlžobná kríza a závislosť od medzinárodných finančných inštitúcií donútili rozvojové krajiny uskutočniť neoliberálne reformy oveľa skôr, ako mnohé krajiny OECD. Politiku „štrukturálneho prispôsobenia“ možno vnímať ako akési skúšobné kolo. Rodrik výstižne popísal dlžobnú krízu ako príležitosť, ktorej sa ortodoxní neoliberáli chopili, aby kompletne zreformovali existujúcu politiku a ako šancu očistiť štít a začať frontálny útok na celý rad zaužívaných pravidiel. Kríza spôsobená prehnaným míňaním, požičiavaním a náhlou zmenou ekonomickej politiky na severe (tá vystrelila úrokovú mieru do nebies) sa vyhlásila za dôsledok nežiaducich domácich politík. Čílska privatizácia dôchodkového systému dokonale ilustruje Rodrikovu tézu. Naopak, Acuńa a Iglesias naopak čilskú „reformu“ obhajujú – tvrdia, že nový dôchodkový systém je súčasťou rozvojového modelu vojenskej chunty a pochvalne citujú bývalého ministra, ktorý za základnú chybu predošlého systému považoval „kolektivistické ponímanie človeka a spoločnosti“, ktoré pramení z mylnej ideologickej predstavy o ľudskej prirodzenosti. Náklady na prechod k novému systému boli obrovské: celkový deficit výdavkov na dôchodky vzrástol zo 4,1 percenta v roku 1981 až na 8,4 percenta HDP v roku 1982. Počnúc týmto dátumom stabilne klesal, až na 3,9 percenta v roku 1998. Acuńa a Iglesias sa čudujú, že tento veľký rozpočtový dopad „sa nezdal byť dôležitou prekážkou pri čilskom reformnom úsilí“. Chunta očividne mala „ako dostatočnú vôľu, tak politickú silu uskutočniť rozpočtové opatrenia nevyhnutné na vykrytie deficitu výdavkov na dôchodky“. Výpadok sa financoval najmä z verejných úspor. Iné výdavky sa škrtali, zaviedla sa dočasná daň. Údaje o tom, koľko z rozpočtu sa na zaplátanie diery prečerpalo, sa nepovažovali za potrebné. Citovaní autori zdôrazňujú, že „dopad všetkých týchto zmien“ sa nedal odhadnúť. Jednoducho na to chýbali informácie. Ale veď, nakoniec, nie je trápne dávať cenovku na záchranu krajiny, ak nie rovno celého sveta, pred kolektivizmom a komunizmom? Čile tiež potvrdzuje Rodrikovo pozorovanie, že „mnohí ekonómovia v sebe hlboko cítia nedôveru v demokratické inštitúcie a v ľudí“ (hoci ortodoxná ekonomická teória ich považuje za racionálnych aktérov), ale „keďže vysloviť to považujú za politicky nekorektné“, nepovedia, že autokratické reformy sú im milšie než demokracia, a to „obzvlášť v tzv. nových demokraciách“. Reforma podľa nich potrebuje „silnú a autonómnu výkonnú moc, ktorú nebrzdí hľadanie konsenzu a kompromisov“. Čilská vojenská diktatúra túto podmienku spĺňala. Acuńa a Iglesias sa však očividne politickou korektnosťou príliš nezdržovali a o motívoch chunty zaslúžene povedali: „Kríza starého dôchodkového systému v Čile vznikla kombináciou zlého riadenia a politickej manipulácie dôchodkových programov, nie až tak v dôsledku demografických trendov.“ Mimochodom, príslušníci ozbrojených zložiek nemuseli vstúpiť do nového, povinného systému a zachovali si systém priebežný… čo je dosť náročné pochopiť, keby reforma skutočne mala byť v záujme ľudí. Podľa IBRD v Čile nie je v najnižšom príjmovom decile do dôchodkového systému zapojených štyridsať percent pracujúcich. Tvrdiac, že „aj dobre stavaný dôchodkový systém spočiatku nepokryje chudobných“ – čo je inak veľmi zvláštne tvrdenie vzhľadom na to, kedy sa v Čile nový systém zavádzal – spomínaná banka prichádza k záveru, že pokrytie je najnižšie u chudobných. Ďalej sa v citovanom dokumente zdôrazňuje, že odvádzať povinné príspevky do verejného systému je pre chudobných náročné, ale chýbajú argumenty, v čom by platenie mesačných príspevkov do súkromných fondov malo byť jednoduchšie. IBRD na záver tvrdí, že „dávky v hmotnej núdzi alebo tzv. sociálne dôchodky by sa mali vyplácať tým najchudobnejším… a tým bez rodiny“. Skutočne banka navrhuje znovu zaviesť závislosť starších jednotlivcov od svojich rodín? Dôchodková reforma je iba jednou zložkou celého radu reforiem. Po prevrate v roku 1973 poskytla vojenská diktatúra ideálne podmienky na zavedenie neoliberálnych reforiem. Zrušila sa cenová regulácia, znížili sa verejné výdavky (aj pre veľké náklady na prechod k novému dôchodkovému systému), sprivatizovali sa štátne podniky, hospodárstvo sa otvorilo. Keďže trh vie všetko najlepšie, dohľad nad bankami sa obmedzil. Keď vláda musela uhradiť finančné záväzky (bail-out) banky Osorno, uvedomili si jej predstavitelia, že neexistuje nijaká inšpekcia alebo dohľad nad portfóliom bánk. Výška povinných rezerv sa stabilne znižovala a podľa Diaza-Alejanda sa očividne málo snahy venovalo preverovaniu poverovacích listín nových účastníkov. Dobrovoľné finančné transakcie medzi súkromnými aktérmi sa považovali čisto za ich vlastnú vec a rátalo sa, že sú paretovsky optimálne. Morálnu záštitu poskytli brettonwoodske inštitúcie. Riaditeľ Medzinárodného menového fondu pre západnú pologuľu E. W. Robichek Čiľanov ubezpečil, že súkromní požičiavatelia si na rozdiel od vlád s najväčšou pravdepodobnosťou nebudú požičiavať prehnane, a to ani s oficiálnymi zárukami. Niekedy sa tomu hovorí aj Robichekova doktrína. „Čilský ekonomický zázrak“ sa ohlásil, hoci HDP na obyvateľa bol iba ani nie o tri percentá vyšší, než pred desiatimi rokmi a všetky základné ukazovatele životného štandardu chudobných boli pod úrovňou z roku 1972. Veľká časť z rozmáhajúcich sa úverov mala špekulatívny charakter, deficit obchodnej bilancie v roku 1982 predstavoval 70 percent príjmov z vývozu. Zo „zázraku“ z roku 1981 sa roku 1982 rýchlo stala katastrofa – HDP sa prepadol o 14 percent. V roku 1983 musela vláda uhradiť finančné záväzky čilských dôchodkových fondov. Náklady sa podľa McKinnona pohybovali okolo 2,1 percenta HDP. Výška Povinnej rezervy (Encaje), ktorá patrí podielnikom fondových správcovských spoločností a je určená na zábezpeku aspoň minimálnych výnosov, klesla v súlade s celkovou politikou v roku 1983 z piatich na jedno percento objemu dôchodkových fondov. Čilská vláda akosi celkom prirodzene zatiahla účet vrátane retroaktívnych záruk na súkromné dlhy, ktoré vznikli bez akéhokoľvek pričinenia predošlej vlády, keď práve naopak, vláda explicitne opakovala, že nebude dotovať ani hasiť finančné problémy nijakých súkromných investorov. Takáto socializácia súkromných dlhov značne zvýšila čilskú zadlženosť a znemožnila iné využitie verejných peňazí napríklad na slušný dôchodkový systém. Úspech bol v Čile vyhlásený oveľa skôr, ako príde skutočná skúška – pracujúci, ktorí prispievajú výlučne do nového systému, začnú totiž odchádzať do dôchodku až okolo roku 2030. Aj podľa Acuńu a Iglesiasa je dvadsať rokov stále málo na to, aby sme posúdili dlhodobú výkonnosť. Dôchodkové dávky v roku 2001 sa stále do značnej miery financovali zo systému na kompenzáciu účastníkov pôvodného systému (Recognition Bond), a nie z príspevkov odvedených na osobné účty. Niektorí z pracujúcich, ktorí sú na dôchodku, boli ešte účastníkmi starého systému a do nového prispievali iba veľmi krátko, z čoho vyplýva, že ich dôchodok z nového systému je nízky. Zatiaľ teda nijaké dôkazy úspechu nejestvujú. Očividne to však nie je dôvod, aby sa nevolalo po celosvetovej aplikácii modelu. Napríklad Disney obhajuje privatizáciu s odkazom na „najznámejšiu úplnú privatizáciu verejného dôchodkového systému, … ktorá sa odohrala v Čile… a ktorú odkopírovali v mnohých štátoch Latinskej Ameriky a inde. Niektorí vplyvní pozorovatelia presadzujú takúto reformu aj v štátoch OECD.“ Privatizácia ziskov Jedna vec je istá – súkromným firmám sa dôchodková reforma vypláca a v Latinskej Amerike obzvlášť. Poplatky sú vysoké, ale ich prvoradý účel sú zisky, nie dôchodkové zabezpečenie. Nechápte ma však zle – nemyslím si, že súkromné podniky by mali prevziať úlohu charity alebo fondov vzájomnej výpomoci. Cieľom a právom firiem je vytvárať zisk. To ich predurčuje vykonávať isté veci mimoriadne dobre, ale nemali by sme to od nich očakávať vo všetkých prípadoch. V Latinskej Amerike sa administratívne poplatky vyšplhali až na 8,69 percenta zdaniteľného príjmu, potom sa znížili na 2,96 percenta, ale stále predstavovali 18 percent celkovej sumy príspevkov. Drahé reklamné kampane pohltili 30 až 40 percent operačných nákladov. Paušálna výška poplatkov má regresívny účinok, čo potvrdila aj Svetová banka, keď vyhlásila, že osobné účty sú pre chudobných príliš nákladné a že viac by sa im oplatilo sporiť si na dôchodok na bežných bankových účtoch. S výnimkou chudobnej Bolívie šiel v rámci Latinskej Ameriky z každých štyroch až šiestich dolárov jeden na správu, čo je vskutku priveľký podiel. Na porovnanie – správa rakúskeho priebežného systému stojí celkovo okolo dvoch, slovenského okolo troch percent. Pre biznismenov smutný príklad premrhaných príležitostí na zisk, však? Iní autori, napríklad Whitehouse, uvádzajú mierne odlišné odhady. Je náročné vypočítať podiel poplatkov z celkovej sumy príspevkov. Hoci percentuálna výška poplatkov napríklad v Austrálii musí byť uvedená vopred, často možno skutočnú zaplatenú sumu zistiť až keď prídu ročné výpisy. V Británii sa zase štruktúry poplatkov často nazývajú „byzantské“, a to preto, že bez potrebných informácií si ľudia nemôžu vybrať. Inými slovami, často vôbec nevedia, koľko peňazí stratia na poplatkoch za správu svojich dôchodkov. Výborným príkladom toho, aké rozdielne môžu byť poplatky, je Austrália. Tam existujú priemyselné fondy (kolektívne systémy) a tzv. master trusty (individuálne účty). Výška poplatkov meraná ako podiel z celkovej sumy príspevkov, je 11,2 resp. 35,5 percenta. Odvod do priemyselného fondu zníži výnos o 0,5 percenta ročne, v porovnaní s 1,9 percenta v prípade master trustov. Priemyselné fondy sú súčasťou národného systému pracovnoprávnych vzťahov. O nízku úroveň provízií sa zasadili najmä odbory. Štruktúra fondov je inkluzívna a členstvo v nich je viac-menej povinné, čiže nie je potrebný marketing. Master trusty sú v ponuke tradičných a prevažne na zisk zameraných spoločností z oblasti finančného servisu a často sa predávajú ako súčasť celého balíka služieb. Či údajná lepšia úroveň služieb – napr. možnosť poistenia šitá na mieru, ktorá v priemyselných fondoch nejestvuje – stojí za omnoho vyššie poplatky, je na osobné zváženie. Treba však povedať, že neprehľadnosť výšky poplatkov nepodporuje predpoklad slobodného a informovaného výberu zákazníkov. Orszag a Stiglitz zdôrazňujú „prekvapujúco vysoké“ náklady decentralizovaných, súkromne spravovaných účtov v Čile a vo Veľkej Británii a pri ich porovnaní s údajmi z USA, kde majú verejný systém bez individuálnych účtov, prichádzajú k prekvapivému záveru – za 40 rokov sporenia sú celkové náklady v pomere 1 : 10 v prospech USA. Pre potenciálnych dôchodcov však nie je rozhodujúce, či tento rozdiel ide na zisky alebo odzrkadľuje skutočné náklady, ako sa domnievajú autori. Jednoducho zaplatia desaťkrát viac. Správa mnohých individuálnych účtov určite nie je lacná. V Austrálii sú pracujúci s nízkym príjmom zámerne vylúčení zo systému starobného sporenia, pretože poplatky by jednoducho pohltili všetky príspevky. V Británii sú takisto mnohí nízko platení pracujúci mimo systému. Regresívna štruktúra poplatkov je jeden dobrý dôvod. Pracujúca chudoba však pre súkromných investorov takisto nie je výnosná cieľová skupina, a to je dôvod druhý. Popri všakovakých poplatkoch za správu sa sporitelia, ktorí chcú dôchodok (vo verejných systémoch poskytovaný automaticky), musia pripraviť na ďalšie poplatky za jeho nákup. Sprostredkovacie náklady na nákup anuít v Čile v 90-tych rokoch rástli – v roku 1989 bol priemerný poplatok 1,56 percenta poistného a v roku 2000 až 5,9 percenta. Acuńa a Iglesias to vysvetľujú dvoma faktormi. Pre väčšinu dôchodcov sú náklady na získanie informácií o každej možnosti, ako realizovať svoj dôchodok, značné. Mnohí sporitelia preto v čase, keď si dôchodok kupujú, nemajú kvalitné informácie. Druhým faktorom sú „regulačné opatrenia, podľa ktorých sú informácie, týkajúce sa tých, ktorí sú tesne pred odchodom do dôchodku, verejným tajomstvom, čo spôsobuje rast čierneho trhu takýchto informácií“. Ale ako vieme, spomenuté regulačné opatrenia, samozrejme, nie sú skutočným problémom – ľahko ich totiž možno zmeniť. Ako sa však uvádza v štúdii Jamesa a Vittasa, trhy s dobrovoľnými individuálnymi anuitami sú slabo rozvinuté aj v najrozvinutejších krajinách OECD, o rozvojových krajinách ani nehovoriac. Hlavným problémom je morálny hazard. Ľudia, ktorí vedia, že sa pravdepodobne dožijú menej než je priemer, si anuity nekupujú, čo ich ceny vytláča nahor. Takisto sa spomína neznalosť a krátkozrakosť jednotlivcov, ktorí asi nechápu tieto komplexné zmluvy a nedoceňujú osožnosť poistenia proti riziku, že so svojím majetkom si na starobu nevystačia. Keď sa im to však hodí, obhajcovia privatizácie tvrdia, že tento spôsob poskytuje jednotlivcom väčší výber. Nijaký zo spomínaných problémov nejestvuje v tradičných verejných dôchodkových systémoch. Dôchodky sa vyplácajú automaticky, na vysoké poplatky teda neexistuje dôvod. Ďalej sa spomína neistá budúcnosť a nedôvera v spoločnosti, ktoré nemusia dodržať svoje záväzky. Podstatné však je, že kým budú verejné systémy schopné vyplácať slušné dôchodky, možnosti súkromného zisku ostávajú obmedzené. A ako možno v Európe pozorovať, väčšina vlád sa chystá tento „problém“ riešiť. Existuje je ešte jeden spôsob, ako na reforme zarobiť. Vlády aj po privatizácii dôchodkov zvyčajne zachovávajú povinné poistenie, čím implicitne dotujú súkromné dôchodkové systémy. Pennachi navrhuje, aby sa náklady garantovania dôchodkov uvádzali v štatistikách o vládnom rozpočte – týmto by sme podľa neho dospeli k lepším, na trhovej hodnote založeným ukazovateľom fiškálnych výdavkov. Vďaka nim sa dá zriadiť systém poistenia založeného na riziku. Riskantnejšie dôchodkové fondy a ich členovia by tak napríklad mohli platiť vyššie poistné prémie. No a priam sa žiada dodať, že takéto poistenie by najskôr poskytovali súkromné firmy. Socializácia rizika a strát Na rozdiel od ziskov súkromné dôchodkové fondy všetky riziká externalizujú. Riziko kapitálových strát, nízkych výnosov, ako aj riziko zlého manažmentu znášajú dôchodcovia a do istej miery vlády. Škandál s podvodným predajom produktov dôchodkových fondov v Británii poukazuje na ďalšie riziko. V roku 1988 boli zavedené nové regulácie, ktoré umožnili vznik dôchodkových schém mimo verejného dôchodkového systému. Podľa Orszaga a Stiglitza sa v tom čase málo analytikov domnievalo, že tieto individuálne účty budú z hľadiska regulácie predstavovať problém, pretože britský priemysel finančných služieb sa považoval za pomerne bezpečný cieľ investícií. Masívne nátlakové stratégie predaja presviedčali ľudí, aby prestúpili do pre nich nevhodných dôchodkových programov. Podľa správy britských regulačných úradov „dostala veľká časť sporiteľov zlé rady.“ Hlavnou korisťou boli ľudia s pomerne štedrými dôchodkami zo zamestnaneckých dôchodkových fondov. Firmy „neviedli dostatočné záznamy, aby sa mohli brániť obvineniam z podvodného predaja“. Podľa všetkého tiež chýbali záznamy, ktoré by dokázali akékoľvek nezrovnalosti. Britská vláda očividne fungovala na akejsi obdobe Robichekovej doktríny, podobne ako to bolo v Čile, keď sa liberalizovali kapitálové trhy. Asi sa však skôr mala a mohla zamerať na využitie jednoduchých mikroekonomických nástrojov, akými sú externalizované náklady a maximalizácia zisku, čo by jej snáď aj pomohlo túto katastrofu predvídať. Orszag a Stiglitz ilustrujú riziká obsiahnuté v akciách poukazom na mimoriadnu nestálosť akciových výnosov, a tým teda aj miery náhrady. Keby fiktívni dôchodcovia boli bývali investovali dve percentá zo mzdy do akciových dôchodkových fondov 40 rokov a vo veku šesťdesiatdva rokov by si v roku 1974 za naakumulovanú sumu kúpili dôchodok, jeho výška by bola dosiahla iba 17 percent výšky ich priemernej mzdy z obdobia pracovného života. V roku 1968 by miera náhrady bola bývala 39 percent. Autori konštatujú, že verejné dôchodkové systémy s definovanou dávkou, obsahujú nižšie finančné riziká, pretože riziko rozkladajú na viac generácií. Orszag, Stiglitz, či Barr výstižne pomenovali povery, ktoré sprevádzajú dôchodkové reformy. Barr presvedčivo dokazuje, že demografické zmeny budú mať aj v sprivatizovaných systémoch „nenápadnejšie, ale rovnako neodvratné“ nepriaznivé dopady. Nadmerná ponuka finančných aktív na strane dôchodcov sa stretne so zníženým dopytom nepočetnej generácie mladých, čo povedie k poklesu cien akcií, a tým aj dôchodkov. Väčšina dôchodcov toho najskôr nebude mať nasporené toľko, že by tento pád cien akcií nemal nijaký citeľný dopad na ich spotrebu. To však zrejme nijaká vláda nedopustí, a tak opäť s najväčšou pravdepodobnosťou vznikne situácia, keď vláda preberie záväzky, ktoré vznikli činnosťou súkromných investorov. Odhliadnuc od tohto záchranného kolesa by boli všetky riziká na pleciach dôchodcov. Acuńa a Igelsias pozorujú v Čile väčší úspech anuít-doživotných dôchodkov. To sa dá vysvetliť „skúsenosťou dôchodcov s programovým výberom, dôchodcov, ktorí zažívali prepad hodnoty svojich dôchodkov v zlých rokoch, keď boli výsledky investovania dôchodkových fondov neuspokojivé, a ktorí si viac uvedomujú dopad dĺžky dožitia na svoje dôchodky.“ Inými slovami, len čo sa dôchodkové úspory minú, dôchodcov musí nakŕmiť vláda alebo rodina, presne ako v Európe 19. storočia. Victor Hugo opisuje osudy nešťastníka Mabeufa, ktorý nemal rodinu a – po tom, čo manažér jeho súkromného dôchodkového fondu prehajdákal jeho majetok – ani nijaké peniaze. Na rozdiel od Francúzska za Huga, dnes vlády zasahujú. Čilská vláda preberá zodpovednosť za dôchodky, keď sa osobné účty vyčerpajú. James a Vittas varujú, že aj fázu dekumulácie treba dobre a efektívne pripraviť, čo sa však zatiaľ nedeje. Stále treba doriešiť mnohé problémy týkajúce sa anuitných a poistných trhov a treba zaviesť také politiky, ktoré povedú k ich bezproblémovému fungovaniu. Prechod k neznámemu systému sa začal vo veľkom bez toho, že by sme presne vedeli, ako a či vôbec bude nový systém fungovať. Takýto prístup by sa dal prirovnať k parašutistovi, ktorý by vyskočil z lietadla a dúfal, že k padáku sa dostane po ceste dole. Riziká tejto stratégie znášajú dôchodcovia a vlády. Hoci sa to deje rôznymi spôsobmi, musia starý aj nový systém financovať pracujúci. Životaschopnosť jedného či druhého systému závisí od rastu produktivity. Bütler a Kirchsteiger tvrdia, že za predpokladu mierneho technického pokroku možno životnú úroveň udržať. Pochopiteľne, nárast prerozdeľovania potrebný na tento cieľ môže predstavovať politické problémy. Priebežný systém je založený na zrážkach z hrubej mzdy, pričom v niektorých prípadoch prispieva aj zamestnávateľ. Zdroje do dôchodkových fondov sa takisto odvádzajú z hrubej mzdy. Dôchodky sú pre dôchodcov vždy odmenou za minulé investície, či už sa uskutočnili vo forme nárokov nahromadených počas doby prispievania, alebo súkromnou akumuláciou kapitálu. Z politického hľadiska sa však na tieto dva spôsoby investovania nazerá inak – v ľuďoch sa živí povera, že za investíciu nemožno považovať príspevky, ale iba akumuláciu kapitálu. Opakovať, že priebežné systémy sú „finančne nekryté“, ich v takomto dojme iba utvrdzuje a ťažko povedať, či nie zámerne. Často sa uvádza, že investovaním zverených peňazí môžu dôchodkové fondy prispieť k zvýšeniu produktivity a k ekonomickému rastu. „Koláč“ môže narásť. Barr upozorňuje, že „to do istej miery môže platiť, ale nie automaticky a vždy“. V súčasnosti sa pri pohľade na kapitálové trhy zdá očividné, že netrpia nedostatkom kapitálu. Nadmerná likvidita na medzinárodných finančných trhoch viedla k nedostatku možností reálne investovať. Tento jav dostal pomenovanie „kasínový kapitalizmus“. Pre pomerný nedostatok príležitostí na reálne investície treba na likviditu nájsť iné prijateľné využitie. No a v takejto situácii podľa všetkého nárast zdrojov, ktoré možno investovať, nepovedie k ďalšiemu zvyšovaniu rastu. Výsledkom tohto problému sú návrhy, že dôchodkové fondy by mali investovať do vysoko zadlžených rozvojových krajín. V Latinskej Amerike 90-tych rokov však znamenal prudký nárast prítomnosti súkromných zdrojov a zdrojov dôchodkových fondov zreteľný presun rizika z pliec iných dlžníkov, najmä komerčných bánk. Takýto vývoj umožnili a podporovali vlády členských štátov OECD a medzinárodné finančné inštitúcie. Inštitucionálni investori majú vo zvyku uvádzať veľmi krátkodobé informácie o hodnotách akcií, a to očividne z dvoch dôvodov. Po prvé je prezentácia štvrťročných výsledkov bežná v USA a trend robiť biznis po „americky“ možno pozorovať na celom svete. Po druhé sú investície väčšiny potenciálnych dôchodcov pomerne malé. Aj malý pokles vo výnosoch má na výšku ich dôchodkov veľký dopad. A ako dokazuje vývoj kurzu akcií, istej dávke nestálosti sa nedá vyhnúť. To môže viesť k značnému zníženiu samotných dôchodkových dávok. Vysoké výnosy totiž možno dosiahnuť v období rastu akciových kurzov, nie však vždy. Výkyvy vo výške výnosov môžu mať drvivý dopad práve na ľudí s nízkymi dôchodkovými nárokmi, hoci vyrovnávacie opatrenia predstavujú možnosť istej stabilizácie – „nadbytky“ z dobrých rokov sa dajú uložiť a použiť v čase podpriemerných výnosov. Dôchodkové fondy majú v sebe zabudovanú motiváciu maximalizovať krátkodobé výsledky, ako to vystihuje vtip o sporiacom, ktorého dôchodkový fond sa dožadoval zníženia mzdových nákladov, aby zvýšil hodnotu akcií – čo nakoniec viedlo k tomu, že dotyčný sporiaci prišiel o zamestnanie. Opäť – vo verejných systémoch takéto niečo nehrozí. Záver Neoliberálne vzorce prerozdeľovania v prospech bohatých a socializáciu rizík spolu s privatizáciou ziskov možno najlepšie pozorovať na príklade dôchodkových reforiem. Posun k súkromným dôchodkom prináša súkromným firmám ohromné možnosti zisku a riziko preniesol na plecia dôchodcov a vlád. Zatiaľ čo použiť peniaze na udržanie priebežného systému sa hlasno kritizuje, dotovať prechod k súkromným systémom alebo podporiť tieto systémy ručením životného minima dôchodcom, ktorí prišli o svoj majetok, sa zhovievavo vyhlasuje za ekonomicky efektívne. Viac ako na motor reformy sa sústrediť na motív zisku preto môže mnohé odhaliť. Autor je profesor ekonómie na Viedenskej univerzite Pôvodná verzia tohto textu odznela v júni 2003 vo Viedni na konferencii o privatizácii verejných dôchodkových systémov. Skrátenú verziu poskytol autor exkluzívne Slovu. Plné znenie vrátane odkazov na literatúru nájdete na stránke autora http://homepage.univie.ac.at/kunibert.raffer/net.html
