Pravdepodobne sa to začalo v jeden štvrtkový večer uprostred júna. Už niekoľko hodín sedeli spolu v obývačke a pozerali televíziu. Bola mlčanlivá, ale po dlhom dni v práci nebolo ani jemu veľmi do reči. Krátko po desiatej vstala a vzala si zo skrine kabát. „Potrebujem sa trochu vyvetrať,“ povedala a bez toho, aby počkala na odpoveď, zabuchla za sebou dvere. Neskôr hovoril, že si nič nepomyslel ani vtedy, keď ešte o polnoci nebola doma. Celkom blízko bývala jej kamarátka, raz za čas sa večer u nej zastavila a celkom zabudla na čas. Takže si ľahol spať. Až keď sa ráno prebudil a posteľ vedľa bola prázdna, začal si robiť starosti. Zapol si mobil. Nenechala mu odkaz. Začal zháňať číslo kamarátky, ale skôr, ako ho našiel, počul v zámke kľúč. „Už si hore,“ povedala, keď ho zbadala celkom zmeraveného a s unavenými očami. Bola to posledná veta, ktorú mu na dlhý čas povedala. – Obaja sa spoznali pred šiestimi rokmi v jednom juhonemeckom mestečku. On tam niekoľko týždňov pracoval pre istú firmu, a ona bola recepčná v jednom hoteli. Keď sa jeho práca skončila, vrátila sa s ním do Berlína. Najprv si našli väčší byt, potom začala opäť pracovať na recepcii, a odvtedy bolo tých dvoch vídať už len spolu. Bola od neho mladšia o desať rokov, dokonca možno ešte o viac. Všetci ju mali radi a až neskôr, keď bolo po všetkom, sa v spomienkach vynárali večery, keď jej tichý úsmev uprostred rozhovoru zamrzol na perách a jej mäkké, detské črty pôsobili zrazu tvrdo a takmer výstražne. – Neskôr rozprával, že sa ani predtým nikdy nepohádali. Vtedy v júni sa s ním jednoducho prestala rozprávať. Už na jeho otázku, kde strávila noc, odpovedala len myknutím pleca. Bez slova zmizla v kúpeľni, a keď odchádzal z domu, bola už v posteli a tvrdo spala. Večer sa opäť pokúsil s ňou porozprávať. Mlčky išla do spálne a zapla malý televízor, ktorý stál na poličke oproti posteli. Sadol si v obývačke na pohovku, a keď počul, že išla do kúpeľne, ešte pol hodiny počkal, kým sa sám potme vyzliekol a opatrne si ľahol na svoju polovicu manželskej postele. Dlho bdel a načúval jej pravidelnému dychu. – Tak strávili nasledujúce večery, len niekedy odišla z bytu a celú noc sa nevrátila. Nepodnikal nijaké ďalšie pokusy porozprávať sa s ňou. – „Niekoho má,“ povedal mu A., keď sme sa stretli pri pive. „Skôr či neskôr sa odsťahuje.“ „Možno potrebuje čas,“ povedal on. Viac sme sa nepýtali. – Nakoniec sa ukázalo, že spolu bývali vyše troch mesiacov a neprehovorili ani slovo. Bolo by to asi trvalo ešte dlhšie, ale nakoniec prelomila ticho. „Teraz to s bytom vyšlo,“ povedala jedného večera. „Fajn,“ odpovedal. Keď sa o niekoľko dní vrátil z práce, jej nábytok, oblečenie a prenosný televízor, ktorý stál v spálni, tam viac neboli. Na kuchynskom stole nechala lístok. „Budem pri tebe,“ bolo napísané pod jej novým telefónnym číslom. „Zavolaj mi, keď ma budeš potrebovať.“ Upevnil lístok magnetom na chladničku, hneď vedľa jej fotografie. „Vysmieva sa z teba,“ povedal A., keď sme mu dlho potom, ako sa odsťahovala, pomáhali porozmiestňovať zvyšný nábytok v trojizbovom byte. Pokrútil hlavou: „Možno to celé bolo len veľké nedorozumenie.“ A. bol netrpezlivý: „Tak jej zavolaj.“ „Nie,“ povedal on, a keď sme ho nabudúce navštívili, lístok aj fotka zmizli. Nikdy viac o nej nepočul, ale A. a mne poslala každý rok k narodeninám esemesku. Bolo to takmer čosi tajomné. Kolja Mensing sa narodil v roku 1979 v Oldenburgu v Nemecku. Je novinár a spisovateľ. Táto poviedka je súčasťou zbierky Minibar, ktorá vyšla v marci vo vydavateľstve Verbrecher. Zdroj: Volltext 1/2007 Vybrala a preložila Svetlana Žuchová
