Kauza Lewisa Scootera Libbyho je geniálnou štúdiou myslenia neokonzervatívnej pravice. Kým na jednej strane ide o príbeh, ktorý je tragikomickou kombináciou románov Maria Puza, Sopránovcov či Mafstory, na strane druhej však kauza Libby dokazuje, že už sedem rokov sú v USA pri moci ľudia, ktorí považujú sami seba za čosi viac a veria preto, že majú morálne právo byť nad zákonom. Aj keď táto viera je vlastná i mnohým pravicovým politikom, ako i mnohým think-tankistom či vševedkom aj na Slovensku, samotná kauza Libby je dôkazom, že minimálne v USA neokonzervatívci fungujú na princípoch podobných ako mafia. Prečo Wilson o Iraku nemlčal alebo porušenie omerty Celý príbeh sa točí, samozrejme, okolo vojny v Iraku. Prezident Bush pred vojnou vo svojom prejave o stave únie na pôde amerického kongresu klamal, keď tvrdil, že Irak sa pokúsil nakúpiť nukleárny materiál v Nigeri. Už pred svojím prejavom vedel, že to nie je pravda – v špeciálnej správe mu to oznámil ambasádor Joseph Wilson, ktorý tam z poverenia CIA túto možnosť preveroval, ale zistil, že Irak nikdy žiaden nukleárny materál v Nigeri nenakupoval. Keď Wilson videl, že Bushovi nie je sväté naozaj nič a že napriek jeho zisteniam klame a zavádza Kongres i americkú verejnosť, napísal o tom článok do New York Times. Wilson sa teda rozhodol, že platné zákony americkej spoločnosti, ktoré okrem iného zakazujú prezidentovi takú maličkosť, ako je klamať Kongresu v otázkach mieru a vojny, sú dôležitejšie než omerta, to jest zákon solidarity mafie, podľa ktorého spoločenstvo ľudí porušujúcich zákon musí držať spolu. A musela teda zákonite nasledovať vendetta. Veď Wilsonovo odhalenie mohlo navodiť otázku, prečo si Bush, Cheney a spol. vymýšľali dôvody na inváziu a čo bolo vlastne skutočným motívom samotnej invázie. No a jednou z možných odpovedí bolo, že vlastne celý zásah v Iraku priniesol osoh iba zbrojárskemu priemyslu USA, ktorý dotuje neokonzervatívnu pravicu v USA, no a predovšetkým Halliburtonu – firme, kde bol viceprezident Cheney dlhé roky šéfom. Vendetta alebo „mozog útočník“ Karl Rove nastupuje Keďže rodina je základ, aj Wilsona musela vendetta za porušenie omerty zasiahnuť na tom najcitlivejšom mieste – v rodine. Wilsonova manželka bola agentkou CIA, a tak najlepším trestom bolo odhaliť jej status americkým novinárom, pre istotu hneď niekoľkým. Tí o nej napísali, že je tajnou agentkou – a preto už potom nebola ani tajnou, ani agentkou. De facto jej zničili kariéru. Kto to celé „bomzol“, kto to celé vymyslel? Existuje viacero hypotéz. Podľa jednej z nich je za všekým poradca prezidenta Busha, Karl Rove – „mozog útočník“ neokonzervatívnej pravice. O metódach práce tohto poradcu Dicka Cheneyho treba vedieť nasledovné. Keď sa z neduživého, útleho chlapca, ktorého otec opustil a matka spáchala samovraždu, stal mocný „consigliere“, teda poradca republikánskej strany, neštítil sa ničoho. Jeden príklad za všetky – keď v roku 1986 hrozilo, že jeho kandidát Bill Clements bude porazený v súboji o kreslo guvernéra Texasu, Rove polícii oznámil, že našiel vo svojej pracovni odpočúvacie zariadenie. Vyšetrovanie síce nasvedčovalo, že Rove si ho tam namontoval sám, ale ako trik to bolo dobré – podozrenie padlo na Clementsovho súpera a Clements nakoniec vo voľbách vďaka tomuto škandálu vyhral. A tak je možné, že to bol Rove, ktorý viceprezidentovi Cheneymu poradil, aby zdiskreditoval Wilsonovu manželku. Isté však je, že Rove sám nepriamo potvrdil Matthewovi Cooperovi, reportérovi časopisu Time, že Wilsonova žena je agentka CIA. Cooper to odprisal pred súdom, zároveň však uviedol, že Rove mu to naznačil iba nepriamo, bez toho, aby povedal meno Wilsonovej ženy a slovo agentka. Proste Rove to urobil tak šikovne, že sudca ho stíhať na základe Cooperovej výpovede nemohol. „Capodecima“ Libby alebo lojálnosť nadovšetko Rove a Cheney boli však v nebezpečí kvôli Lewisovi Libbymu, bývalému šéfporadcovi viceprezidenta Cheneyho. A to napriek tomu, že už sa ukázalo, že informácia o Wilsonovej žene ako agentke CIA unikla omylom aj z iného zdroja, od Richarda Armitagea, bývalého tajomníka na ministerstve zahraničia. Hlavnou hrozbou bol však proces s Libbym. Libby totiž pri skúmaní celej kauzy vyšetrovateľom i súdu pod prísahou tvrdil, že o tom, že je Wilsonova žena agentka CIA, sa dozvedel až od novinárov. Vyšetrovanie však ukázalo, že klamal a povedal mu to viceprezident Dick Cheney. Za toto klamstvo pod prísahou bol Libby stíhaný. V procese sudca Libbymu naznačil, že ak im povie, za akým účelom mu Cheney skutočnosť o Wilsonovej žene vyzradil, bude to pre neho poľahčujúca okolnosť. „Capodecima“ Libby však omertu zachoval a odmietol vypovedať. Libby dostal tridsať mesiacov a pokutu 250 000 dolárov. „Posledný don“ nastupuje alebo Bushov odpustok Pôvodne sa predpokladalo, že Libby sa bude odvolávať a vďaka tomu nepôjde do väzenia, až kým mu prezident Bush neudelí milosť v posledný deň svojho pobytu v prezidentskom úrade. Ale skutočnosť, že Libby povýšil lojálnosť nad pravdu a zákon, bola pre sudcov červeným súknom a Libbymu nariadili, že na výsledok odvolacieho konania si počká v cele. A tak reálne hrozilo, že člen „rodiny“ bude skutočne potrestaný. Preto musel nastúpiť „Veľký Don“. George W. Bush, ako správny „capo di tutti i capi“, udelil„capodecimovi“ Libbymu odpustok a zbavil ho povinnosti ísť sedieť len pár hodín predtým, ako sa jeho domovom mala stať cela. Šľahačkou na torte je potom skutočnosť, že Bush nevylúčil, že v posledný deň udelí Libbymu milosť úplnú. To sa v prípade, ak aj odvolacie konanie ukáže, že Libby klamal, môže hodiť. Bush tak vlastne nepriamo potvdil, že úplnú milosť Libbymu neudelil hneď a zaraz len preto, lebo úplná milosť by znamenala aj nemožnosť pokračovania odvolacieho konania. Nech to chlapec ešte raz skúsi, nech rastie… Koniec srandy alebo o neokonzervatívnej mafii Skutočnosť, že dianie v hlavách popredných neokonzervatívcov v Bielom dome možno prerozprávať ako frašku z mafiánskeho prostredia, je skvelá pre novinára, ale nebezpečná pre americkú spoločnosť. Lebo keď sa lojalita povyšuje nad zákon, aby sa stala zákonom najvyšším, je to začiatok konca demokratickej spoločnosti. Zákon, na ktorom sa uzniesol ľud, je pošliapaný zákonom lojálnosti, ktorý si za zákon najvyšší stanovili neokonzervatívci. Alebo inak. Spoločnosť, v ktorej platia dve spravodlivosti, a to jedna pre ľud a druhá pre vždy nevinných prezidentových mužov, nie je spoločnosťou slobodnou a demokratickou. Aj keď podobné excesy neboli cudzie ani prezidentovi Clintonovi – ten však klamal o sexe, nie v otázkach mieru a vojny – Bushovi neokonzervatívci prípadom Libby proste len nadviazali na Nixonov Watergate, aby tak potupili všetko dobré z čias prezidentovania takých velikánov, ako boli F. D. Roosevelt, J. F. Kennedy či Jimmy Carter. Autor je senior editorom agentúry World Business Press Online
