Americký sen Povedzme nahlas to, čo sa v správe Surgeon General nahlas povedať nedalo: Príčinou duševných chorôb je zúfalé nešťastie. Je to také zjavné (prinajmenšom tým, ktorí nie sú ideologicky zaslepení), že to z výsledkov Správy takmer kričí. Pridajte k tomu skutočnosť, že epidémia duševných chorôb je globálna, keďže štatistiky týkajúce sa výskytu duševných chorôb sú v priemyselných krajinách podobné americkým alebo sa im rýchlo približujú, a bude vám jasné ešte čosi ďalšie. Totiž, že príčinou zúfalého nešťastia je kapitalizmus. Ale pravdepodobne nenájdete na svete iné miesto, kde by nešťastie bolo nepopulárnejšie ako v krajine amerického sna. Na každom kroku vás obklopujú obrazy šťastia a úspechu – televízne seriály a hollywoodské happyendy a bilbordy s Calvinom Kleinom a tváre celebrít, ktoré na vás zízajú z titulnej strany každého časopisu. Aj zlým správam sa, pravdaže, venuje veľa pozornosti, ale až vtedy, keď sa z nich stane senzácia (či keď sa démonizujú alebo bagatelizujú) prostredníctvom médií – to znamená, keď stratia význam pre život väčšiny ľudí. Tak sa stane, že sledovať basketbalový zápas môže byť vzrušujúcejšie, než pozerať sa ako vybuchuje mesto. Takýto druh nešťastia nestačí, aby narušil závoj šťastia zahaľujúci americkú spoločnosť. Podľa oficiálnej ideológie v Amerike neexistujú spoločenské triedy, jedine „víťazi“ a „porazení“, a prísľub amerického sna znie, že „víťazom“ sa môže stať každý. Tento sen však bol odjakživa len klamom. Pred sto päťdesiatimi rokmi Thoreau túto neradostnú pravdu už videl: „Masy ľudí žijú v tichom zúfalstve“. Od tých čias sa klam stal oveľa sofistikovanejším a vznešenejším. Kult úspechu a celebrít poskytuje každému príležitosť stať sa „víťazom“. Ale aj zúfalstvo sa stalo intenzívnejším. Pozrime sa napríklad na úbohosť nasledujúcich skutočností: Amerika má v súčasnosti najdlhší pracovný rok zo všetkých priemyselných krajín. Priemerní americkí manželia pracujú v súčasnosti ročne o šesť týždňov viac ako v roku 1989 (a o 15 týždňov viac ako v roku 1979). Čo ostane zo života po 50 – 55 hodinách práce za týždeň a po ďalších 25 – 30 hodinách neplatenej práce doma? Ľudia fungujú ako stroje – až kým im neprestane biť srdce alebo sa nezbláznia. A to všetko je čoraz zbytočnejšie, keďže životná úroveň klesá a rozdiely medzi spoločenskými triedami sú čoraz väčšie. Netreba ani dodávať, že väčšina ľudí je odsúdených na ohlupujúce (a možno pre duševné zdravie aj nebezpečné) zamestnanie a ešte aj o to sa musia triasť. A rodinný život, ktorý bol kedysi prinajmenšom do istej miery bezpečným prístavom v búrkach vonkajšieho sveta, je dnes oveľa skôr ďalším zdrojom nepohody a stresu, ktorý je neraz emočne ešte náročnejší. Čoraz viac ľudí už nedokáže znášať svoje zúfalstvo potichu. Ale čo môžu urobiť? Na koho sa môžu obrátiť? Tradičné kanály spoločenskej nespokojnosti – demokratické politické strany, odbory, protestné hnutia – sú všetky so silami na konci, alebo sa tak aspoň prezentujú. Navyše vo svete, ktorý sa na vás prihlúplo usmieva, je ťažké uvedomiť si súvislosť medzi vaším zúfalstvom a skutočnosťou. A potom je tu ešte obrovský tlak byť konformným, ktorý je prítomný v každom aspekte amerického života, takže „stigmatizovaní“ nie sú len ľudia s diagnostikovateľnou duševnou chorobou, ale veľmi často všetci, ktorí sa „správajú čudne“ či jednoducho „nezapadajú“. Za takýchto podmienok sa neslobodno čudovať, keď sa milióny ľudí zrútia a vyrovnávajú sa tak s neznesiteľnou skutočnosťou spôsobom, ktorý Freud nazval „útekom do choroby“. Ďalšie milióny sú na tom rovnako zle, ale keďže naďalej fungujú, považujú sa za „normálnych“. A nakoniec sú tu tí, ktorí svoje zúfalstvo neinternalizujú, ale nechajú ho vybuchnúť a ventilujú ho hnevom najčastejšie na svojich najbližších, ale čoraz viac aj spôsobom, o ktorom sa v médiách hovorí ako o „nezmyselnom“ násilí. (Pokračovanie v nasledujúcom čísle) Vybrala a preložila Svetlana Žuchová
