Sme z jednej misky

Vracala som sa z dovolenky. Bolo horúco. Siahla som po akomsi žurnáli, uloženom pri vrecúšku na dávenie. A občerstvila som sa. Z misky myšlienok poslednej federálnej missky som sa dozvedela, čo si dnes môžu myslieť iba hlupáci: že o pár rokov bude mať vôbec niekto zaručenú penziu. Predpokladám, že idea nevznikla vo vákuu niečej hlavy. Denne ju vystužujú propagandisti. O niekoľko dní som si totiž v jednom médiu prečítala: „…priebežné dôchodky, ktoré zničili v ľuďoch zodpovednosť za vlastné životy, sú časovanou náložou. To je situácia, v ktorej každá zodpovedná pravica, ak ešte existuje, mala dávno rozprávať o minimalizácii priebežného systému na základnú sociálnu sieť pre prestarnutých občanov. (Resp. zániku.)“ Podpísaný guru z laboratória sociálnych inžinierov postkomunizmu. Laboratórium predpokladá, že ľudská spoločnosť je zložená z tých, čo sa postarať vedia, aj čo sa nevedia. Ak vedia, tak sa postarajú, ak nevedia, nik sa o nich starať nemôže. Ničil by v nich zodpovednosť za vlastný život. Jednoduchosť, ktorá je geniálna, alebo geniálna jednoduchosť? Môj nezodpovedný otec mal sedem detí a navyše si dovolil ťažko ochorieť. Niekoľko rokov oberal štát o invalidnú penziu. Dokonca si umrel, keď sme boli traja školopovinní a najmladší brat mal necelých šesť rokov. Premýšľam, ako by podľa tohto vzorca mala vyzerať naša rodina. A ako by mali vyzerať rodiny tých obyčajných smrteľných, chorobami zraniteľných a nechmatavých ľudí dnes, ale najmä zajtra, keď zodpovedná pravica povie – a dosť! Do sociálnodemokratických nápadov tejto vlády sa pľuje, aby ten sociálne namixovaný nápoj každý človek, čo má len trochu vkusu, odvrhol. Málokto upozorní na jedovatú slinu, hnus vyvoláva zošklivená gebuzina. Refrénom týchto dní sú pripravované zákony dôchodkové a zdravotnícke. Kto má peniaze, kúpi si ksichty, aby mu predali jeho záujem. Minister zdravotníctva chce obmedziť pluralitu. Akú pluralitu, v čom? V lepšej starostlivosti? V lepších liekoch? V lepšom vybavení? V lepších lekároch a sestričkách? Alebo na trhu so zdravím nahradíme ťažké prípady ľahšími, aby nám nežrali peniaze? Sedela som v čakárni plnej chorých ľudí. Lekári i sestričky kmitali, no ľudí bolo stále viac, ako starostlivosti. Všetci sme boli nespokojní – ale najmä unavení. Chorí preto, že sú chorí, zdraví preto, že pri najlepšej vôli nedokážu pomáhať tak, ako by chceli a vedeli. Pri ochorení sa ľudia už nedelia na bohatých a chudobných, iba na tých, ktorí sú na tom zdravotne horšie a ktorí lepšie. Zatiaľ! „Do zdravotníctva sme pustili trh,“ povedal mi uznávaný profesor. „A tak nám z nemocníc, ktoré sú akciovými spoločnosťami posielajú pacientov s drahými výkonmi. My nestíhame, zadlžujeme sa, oni sú úspešní.“ Ako by to vyzeralo, keby boli všetci v akciovkách? Komu by sa priškrtilo? Keď nemôžu mať všetci všetko, nuž nezodpovedným, ktorí sa sami nedokážu postarať – preboha, aké jednoduché! (Dobre, že ten môj nezodpovedný otec mohol umrieť dôstojne…) Iný lekár, rovnako uznávaná kapacita, mi povedal: „Najťažších pacientov, ktorých si chytili do malých poisťovní, aj tak pošlú k nám. A za výkony dostanem vyúčtovanie po polroku. V Dánsku majú jednu poisťovňu, a funguje to výborne!“ Jednoduchá axióma je základom „reforiem“. „Nezodpovedná“ pravica ich pripravovala tak, aby dala dobrý ovos koňom, a to vtáctvo nebeské sa nazobe z konského trusu. Zodpovedná by mala myslieť, že trus možno zhodnotiť aj efektívnejšie?