Stereotyp náš každodený

Nemám rád uniformy. Príliš mi pripomínajú armádu, a tú nemám rád zrejme pre spomienky na časy, ktoré som v uniforme premrhal. Zámerne vravím premrhal, pretože slovo strávil vyvoláva pocit, že to bolo čosi, čo sa stráviť dá. Okrem toho armáda v čase absolvovania povinnej základnej vojenskej služby vyžadovala odo mňa aby som uniformne konal, uniformne myslel, uniformne existoval. Uniformy nemám rád a uniformitu neznášam možno odvtedy. A uniformitu neznášam, lebo mám odpor voči stádovitosti, zrážaniu opätkov, heilovaniu aj bezmyšlienkovitému opakovaniu a vyrevovaniu hesiel či štrnganiu kľúčikmi. Neuznávam ani skupinový ostrakizmus typu: kto nie je s nami, je proti nám! Ľudia predsa majú mať právo byť rôzni, rozliční, rôznorodí… Každý sme, mali by sme byť a zostávať iný, svojský. Ako hovoril Jan Werich: Když už člověk jednou je, tak má koukat, aby byl. A když už kouká, aby byl, a je, tak má bejt to, co je, a nemá bejt to, co není, jak tomu v mnoha případech je. Což se děje podle pravidla: Ševče pusť se kopyta a drž se koryta! Logickým dôsledkom rôznorodosti je však aj delenie. A ľudia sa delia. Vždy sa delili a deliť sa budú. Delia sa všelijako. Delia sa náhodou i naschvál. Rozdeľujú sa podľa veku i pohlavia, podľa národnosti či farby pleti, preto, že sú veľkí, preto, že sú malí, preto, že jedni sú takí, iní onakí… Delenie v prírode slúži na rozmnožovania bezpohlavných organizmov a ich potomstvom sú potom fakticky ich klony. Ľudia sa však delia z iných dôvodov. A výsledkom ich delenia sú zasa klany. Ale treba povedať, že ľudia sa delia aj spájaním. Často sa spájajú, aby sa oddelili. A hoci slovenské príslovie vraví: „Spolky, čert zobral kone i volky,“ ľudia sa grupujú, spolkujú, partiujú, zväzujú, komorujú, pospolitosťujú alebo nadáciujú a inštitútoujú. A tým druhým dávajú svoju súnáležitosť najavo tým, že napríklad chodia do „svojej“ krčmy, do „svojej“ kaviarne či do „svojho“ klubu (golfového, bridžového či iného – takéto ďalšie členenie podmieňuje najmä to, ako hlboko majú do vrecka). Na spájanie delením, či delenie spájaním majú stovky a tisíce kritérií. Osobitnou spoločenskou skupinou v tejto oblasti sú papaláši. Zdalo by sa, že prezývka papaláš po roku ´89 vymrie spolu s „červenou šľachtou“. Nestalo sa. Na poli bezcharakterného príživníctva, povyšovania a nepostihnuteľnosti za prehrešky, hriechy a prečiny vstali noví bojovníci. Ba dokonca tí noví, nečervení – či už narýchlo prefarbení bývalí reďkovkári (zvonka červení zvnútra bieli) alebo tí od prírody inofarební, dotiahli papalášstvo na kvalitatívne nový stupeň. Na rozdiel od tých predošlých sa už za svoje papalášstvo nehanbia, ba naopak, dávajú ho okázalo najavo. Stali sa spoločenským klanom. Ale jedno im predsa len zostalo: Rovnako ako predošlí papaláši, aj oni na seba navzájom ponášajú. Sú jeden ako druhý, jeden za osemnásť, druhý bez dvoch za dvadsať. Jednoducho, sú naklo(a)novaní. Mimochodom, bolo by zaujímavé preskúmať, prečo všetci vrcholoví manažéri prispôsobili svoj výzor vzhľadu svojich ochrankárov: holá lebka, tmavé okuliare, ramená vyvložkovaného saka s tvarom a rozmermi telefónnej búdky. Že by sa latinské nomen omen presúvalo aj do oblasti vzhľadu, teda KONÁM, ako VYZERÁM? Papalášska podobnosť sa však zvyčajne nekončí iba pri fyzickej zhode, ale prejavuje sa aj v podobnosti, ba až zhodnosti myslenia. Preto sa stretávame so stereotypným uvažovaním „nových“ manažmentov a obligátnymi riešeniami ekonomických a spoločenských problémov. Pre papapláškloňákov ich pripravujú rýchlovýkrmňovými minikurzmi vyprodukovaní vrajanalytici, kváziekonómovia, tiežpolitológovia, akobysociológovia a jaužneviemčológovia z rôznych nadácií a inštitútov, ktorí výrazne pripomínajú bývalých absolventov VUML-u a Socialistickej akadémie. Tí tiež po pár hodinách rýchlokurzu všetko vedeli, všetkému rozumeli a na všetko mali riešenie – rýchle, jednoduché a jednoznačné: Stačí odstrániť všetko, čo zaváňa nereálsocializmom (teda kapitalizmom, pluralitou, demokraciou, liberalizmom a podobnými intelektuálčinou zaváňajúcimi výmyslami) a budeme mať nebo na zemi. Absolventi VUKG (Večernej univerzity klausizmu globalizmu) tiež nemajú riešení veľa, no presadzujú ich mimoriadne vehementne. V ekonomike je to klasické celoplošné znižovanie nákladov bez predchádzajúcej analýzy a zhodnotenia skutočného stavu. Ako by ich jedna M.E.S.A. mala. A ako na to? Čo by mali robiť dvaja či traja, bude robiť jeden, kvalifikovaného vymeníme za vycvičeného a zároveň lacnejšieho, zvýši sa pracovné tempo, ušetrí sa na vybavení pracovísk a bezpečnosti práce, znížia sa odvody a rôzne sociálne vymoženosti… Len čo sa však podarí znížiť nákladové položky, treba podnik rýchlo predať zahraničnému (strategickému) investorovi a s egidou skúseného manažéra sa vrhnúť na reštrukturalizovanie ďalšej obete. A keď investor po čase zistí, že takto to jednoducho nejde, môže si stavy pracovníkov opäť doplniť. Ale skôr ich bude musieť prijať viac, lebo tí šikovní, rokmi a praxou vyselektovaní, odišli aj so svojím know-how. Vrátiť sa už nevrátia, hoci na novom mieste možno svoje skúsenosti nevyužijú. Ľudia sa totiž neradi vracajú tam, kde sa k nim zachovali nefér. A tak investorovi zostane iba to know-how, pravda v prehodenom poradí. Jednoduché riešenia dláždia cestu do pekla. Leninovské zospološtenštenie výrobných prostriedkov neprinieslo komunizmus, klausovské odspoločenštenie tých istých prostriedkov zasa zrazilo rozvoj spoločnosti minimálne o sto rokov späť. A oboje sprevádzalo stádovité zrážanie opätkov, salutovanie a presvedčenie zúčastnených, že od toho, kto si (obrazne) nenavliekol včas uniformu, čo je momentálne in, by ani pes nemal kôrku zobrať. Uniformné myslenie a stereotypné konanie más = obligátny výsledok: Niekto sa nabalil a ostatní to odmanifestovali. Nemám rád uniformy. Príliš mi pripomínajú armádu. A odkedy som bol jej aktívnym členom na najspodnejšom šteblíku hodnostného rebríčka hlásam, že najnebezpečnejšou haváriou je zrážka s tupcom. A čím je ich viac, čím sú presvedčenejší o svojej jednoduchej uniformnej pravde, tým sú následky nedozernejšie. Ale taká zrážka s klanom blbcov… Kamoško… To už zabije aj republiku.