Ficova a iná odvaha

Zaujímavé myšlienky povedal premiér Fico v príhovore na slavách SNP. Hovoril o odvahe postaviť sa proti zlu a o procesoch liberalizácie a privatizácie, ktoré dnes spôsobujú, že sme síce občanmi nejakého štátu, ale voda, zem či energia patrí niekomu inému. V tom mu treba dať za pravdu. Odvaha je potrebná vec a presun verejných statkov a služieb do súkromných rúk je skutočnosťou na Slovensku aj inde. Netreba pridlho rozmýšľať, aby človek prišiel na to, aký druh odvahy má premiér na mysli. Po výrokoch predsedu Fica sa vyrojili komentátori, ktorí až na výnimky neanalyzovali, čo je za týmito slovami. „Analytik“ Grigorij Mesežnikov nezaváhal a postrašil nás, že takéto slová by mohli ohroziť naše členstvo vo Svetovej obchodnej organizácii. Tento výrok hádam nestojí ani za pousmiatie: keď si pozrieme zoznam členov WTO, nájdeme v ňom napríklad Kubu či Venezuelu. Politológ Miroslav Kusý zasa vytiahol otrepané klišé o tom, že usilovať sa ovplyvniť alebo nebodaj zastaviť procesy globalizácie, liberalizácie a privatizácie je ako pokúšať sa meniť smer golfského prúdu. Už som kdesi čítal podobné nezmyselné prirovnania globalizácie k počasiu. Odhliadnuc od toho, že vplyv človeka na klímu, a tým aj na správanie vôd oceánov, je dnes už zrejmý, autori týchto metafor asi nechcú vidieť, že pravidlá globálneho obchodu nie sú dané vyššou mocou, ale že o nich rozhodujú ľudia, ktorí sa môžu uzniesť aj na tom, že nemá zmysel ďalej liberalizovať a privatizovať. Ako keby našim komentátorom nešlo o problém globalizácie, ale o to, aby zasa mohli dokázať, že pán premiér je iba stredne starý ujo. Proti dopadom globalizácie, liberalizácie a privatizácie verejných služieb sa po celom svete dvíhajú vlny protestov. Desaťtisíce ľudí v Bolívii vyšli do ulíc, keď v dôsledku privatizácie vodovodov prišli o prístup k pitnej vode a privatizácia bola nakoniec zrušená. V Uruguaji sa občianske organizácie spolu s odbormi – ale bez politických strán – zorganizovali a podnikli úspešnú kampaň k referendu o zákaze privatizácie vodných zdrojov v celej krajine a výsledkom je, že od roku 2004 uznáva ústava prístup k pitnej vode a kanalizácii ako základné ľudské právo a zakazuje inú ako verejnú správu vodovodných systémov. Ešte koncom minulého storočia obyvatelia údolia rieky Narmada v Indii pri napúšťaní priehrad financovaných Svetovou bankou odmietli odísť zo svojich domovov a boli doslova vynesení políciou tesne predtým, než by sa dobrovoľne utopili. Ale takúto odvahu pán premiér asi nepotrebuje. Jeho vláda a poslanci totiž prišli v pomerne krátkom čase s množstvom zmien a legislatívnych návrhov, ktoré sú vyslovene protiobčianske a komplikujú život tým, ktorým nie je jedno, v akej krajine žijú. Vylúčili občanov a ich združenia z dôležitých rozhodovacích procesov, bránia verejnosti v prístupe k informáciám o svojej činnosti, čím obmedzujú možnosti verejnej kontroly. Najnovšie v rámci od začiatku nereálneho plánu urýchlenej výstavby diaľnic nebudú mať vlastníci pozemkov ani tie biedne možnosti na obranu pred neférovým vyvlastňovaním, aké mali doteraz. Posledné je pikantné aj preto, že diaľnice majú predovšetkým pomôcť prílevu zahraničných investícií, teda tomu druhu rozvoja, ktorý podporujú vierozvestovia globalizácie, liberalizácie a privatizácie Svetová banka, Medzinárodný menový fond či OECD. Premiérovo posolstvo je v tejto súvislosti zrejmé: „Sme to práve my a naša vláda, kto má odvahu postaviť sa všetkému zlu globalizácie a nepotrebujem k tomu nijakých aktivistov.“ S takýmto prístupom istotne môže pán premiér vyhrať ďalšie voľby, ale asi ťažko sa mu bez aktívnych občanov podarí vybudovať bariéry a alternatívu k tomu, čo označil za zlé procesy. Otázne je, či mu naozaj o to ide, alebo či potrebuje iba dobre vyzerať. Autor je spolupracovník Slova