Michal Záleta, spisovateľ
V januári zavŕšil tento rodák z východoslovenského Olejníkova šesťdesiatku. Kým mu zasadla na plecia, vyštudoval novinárstvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, bol redaktorom a zástupcom šéfredaktora Nového slova, šéfredaktorom denníka Smena (dnes Sme), vedeckým pracovníkom, šéfredaktorom nakladateľstva Práca, reportérom Pravdy a Nedeľnej Pravdy, potom reportérom denníka Práca a istý čas pracoval aj ako jazykový redaktor. Je autorom kníh Vstúpte, prosím, Sneh na koreňoch, románovej tertalógie z obdobia vojny Nepokojná dolina (Pred dažďami), Mŕtvi neklamú, Bratia v dažďoch, Bratia vo víchrici a na vydavateľa čaká román zo súčasnosti Tohtoročné slnko vás už nezahreje.
Autorka otázok pre hosťa Slova Marta Moravčíková
Pri likvidovaní jedných novín poprevratovými zbohatlíkmi mi napadlo, že to, čo sa okolo toho dialo, by bola téma aj na román. Ty si sa vtedy ohradil, že písaním o takých niktošoch by si ten žáner nikdy neponížil. Akých ľudí je román hoden?
– Poznám ťa pomaly tak dlho ako seba a ani raz som nemal dôvod ti neveriť, takže nepochybne som také dačo povedal. Zrejme pod ťarchou udalostí, vo zvláštnom emočnom rozpoložení zdalo sa mi vtedy nehodné uchovávať niktošov a iných lotrov v dejinách ešte aj skrz romány. No teraz, s odstupom a bez citového vzruchu, sa aspoň dodatočne opravujem: všetko, čo vstupuje do ľudského sveta – teda nielen nebo, ale aj peklo, nielen ľudia, akých by sme chceli ako maku, ale aj všelijakí podliaci a iní loptoši – to všetko má legitímne oprávnenie vstupovať aj do románov. A to najmä tým, čím sa udomácňuje v spoločenských pomeroch a vzťahoch, ba aj v takej miere, v akej sa podieľa na ich utváraní, rozvíjaní alebo rozbíjaní. Niktoši vari aj vo väčšej: ako karikatúra ľudskosti. Čo, pravdaže, nevnímam iba v mravnom zmysle, ale najmä v zmysle hodnotovom: ako prípad negatívnej úchylky. Bolo by naivné dúfať, že ak zbohatlíkov vykážeme za brány literárneho diela, napríklad románu, vykážeme ich aj zo života. Najmä ak takmer tatársky vtrhli do našich príbytkov, ba dokonca do našich duší.
Žijem na tejto zemi vyše šesťdesiat rokov, ale nikdy som nestretol toľko pokorných a pokorených ľudí ako v posledných dvoch decéniách. Aby neprišli zavše len o almužnu, boja sa čo len krivo pozrieť na tých, ktorí sa bohorovne pasujú na chlebodarcov vraj veľkoryso kŕmiacich ten ľudský hmyz, čo sa im pletie popod nohy. Ale čo by v skutočnosti vytvorili bez tohto ľudského hmyzu, bez jeho mozgu a fortieľa?! Vari viac ako dieru vo fiktívnom koláči?! Strata súdnosti o vlastnom prínose, strata akejkoľvek miery na objektívne posúdenie svojej skutočnej pozície v súradniciach ľudského sveta, a to na oboch stranách, je nielen príznačná, ale až prízračná: na jednej strane ako strmhlavý pád do rokliny ľudskej dôstojnosti a na druhej strane akoby vzlet takmer nad boží piedestál, na ktorý aj Boh musí hľadieť iba z podhľadu. V takýchto chvíľach, v okamihoch, keď predo mnou defilujú obe krajnosti tohto obrazu, vo svojej najčistejšej a najostrejšej podobe, takpovediac in vitro, mám takmer zakaždým rovnakú, akúsi dvojpoložkovú prosbu k svojmu vlastnému osudu: aby mi nedovolil osprostieť a zopsuť sa.
Máš v sebe podobné prosby týkajúce sa aj niečoho iného?
– S ostatným sa, dúfam, vyrovnám, ako sa teraz vyrovnávam s omylom, ktorý si mi pripomenula, ktorý však z aspektu tvojej otázky svedčí o čomsi veľmi podstatnom: románopisec nevyhnutne potrebuje odstup, ak jeho výsledkom má byť naozaj román, a nie politický pamflet. A tým odstupom nie je priestorová vzdialenosť, ale čas. Takže aj naliehavé výzvy, ktoré občas zaznievajú ako objednávka na román zo súčasnosti, čím sa zakaždým myslí najmä na dominanciu politickej súčasnosti, svedčia predovšetkým o elementárnej nekvalifikovanosti žiadateľov. A všetky pokusy vyjsť týmto požiadavkám v ústrety zase o tom, že ústretoví autori prinajmenšom nevedia, čo činia. Ak vedia, alebo aspoň tušia, potom sa môžu hnevať iba na seba. Tak sa totiž objavujú bestsellery, nie diela. Tak sa rodia masoví konzumenti, nie čitatelia. Tak vzniká pôžitok, nie zážitok. Tak nás pridlavuje iba masa (dez)informácií, nie poznanie!
O tom všetkom sa vie, a predsa: akoby svet bol nielen netrpezlivý, ale aj nepoučiteľný. Možnože iba ten náš. A možnože práve s tým sa trpezlivo a poučene kalkuluje: dostať literatúru do záujmovej sféry moci a do jej služieb. Preferencie s puncom významnosti – od nadačnej výberovej ústretovosti či marketingovej masáže po ocenenia, niekedy dokonca nobelovské – majú zavše iba jeden nosný cieľ: elegantne zastrieť oficiálnu inkontinenciu politiky a ideológie na všeobecne akceptovateľných nivách literatúry a umenia. Aby som však odpovedal aj na podotázku: Román je hoden všetkých ľudí, ak sú v ňom stvárnení tak, aby bol román hoden človeka.
Prečo si román ceníš tak vysoko?
– Teraz by som mohol vedno so Stingom – rozprávačom a jednou z kľúčových postáv Sophiinej voľby – a najmä s jeho stvoriteľom Williamom Styronom panegyricky zvolať: Ó, požehnaný román! A keby som nebol priveľmi pohodlný, mohol by som dokonca odcitovať celú pasáž o románe. Viem totiž presne, kde ju vo vydaní, ktoré vlastním, hľadať. Keďže Stingov či Styronov náhľad na tento žáner je mi veľmi blízky, tým by sa dalo aj skončiť a mohli by sme pokračovať v našom rozhovore ďalšou otázkou. No ani zďaleka by to nebola celá pravda, ak nie lož! Román si totiž naozaj necením ani vyššie, ani väčšmi než výsledky akejkoľvek ľudskej činnosti, ktorú človek robí s láskou, spôsobne, v rámci jestvujúcich skúseností a možností dôkladne a vyčerpávajúco, no predovšetkým: ak prináša ľuďom úžitok. A takým úžitkom v prípade románu môže byť, povedzme, sebaskúmanie čitateľa, alebo dokonca katarzia. Alebo hoci len chvíľkový zážitok, čosi ako okamih nevšednosti, pocitu krásna alebo iba príjemného vzrušenia. Ak teda román vyčleňujem z radu, alebo ak ho v tom rade zvýrazňujem, robím to z čisto vecných dôvodov a vo veľmi úzkom zmysle pre jeho inštrumentárium, ktorým dokáže obnažovať človeka v tých najrozmanitejších vzťahoch a skrz človeka aj spoločnosť. Zase musím poznamenať, čo napokon robím zakaždým: na mysli mám dobrý, robustný román. Robustný výpoveďou.
Či ešte takto: román ako možnosť a šancu, aby človek, aspoň na okamih, čo najúplnejšie a najplnšie zazrel svoju skutočnú spoločenskú tvár. Alebo ešte inak: vo svojom živote som priam vášnivo hltal stohy pamätí, historických štúdií a monografií, ale keď mi fakty, udalosti a ich hodnotenia časom milosrdne z hlavy vyšumeli, musel som hľadať v iných jej priečinkoch vôňu krajiny a ľudí, ich sociokultúrny status alebo obdobie. Napríklad španielska občianska vojna sa mi stále najviac sprítomňuje cez Hemingwayov román Komu zvonia do hrobu, hoci som o nej prečítal najmenej desať ráz toľko stránok historických článkov a štúdií, ako má toto dielo. Americký spôsob života vo mne stále rezonuje najmä skrz Dreisera, Uptona Sinclaira, Mailera alebo aj spomínaného Styrona, hoci som desaťročia deň čo deň nielen čítal, ale i redigoval články o Amerike. O inej Amerike zasa viem predovšetkým skrz Márqueza. Sibír vo mne žije najmä s Valentinom Rasputinom, hoci som ju prešiel sám: od Irkutska po Chabarovsk. Atď., atď.
Vďaka takej novinárčine, ktorá nie je len podenkovým pochlebovaním tomu, čo sa práve nosí, ale zanecháva stopy v čitateľovej pamäti, prežíva novinár, ako si sa vyjadril, nielen svoj, ale aj životy iných ľudí. Ako si aktérov tých životov, teda aj svojich reportáží, hľadal. Alebo: ako si oni a ony nachádzali teba?
– Hľadali a nachádzali sme sa navzájom. Cielene i náhodne. Bolo ich síce veľa, možno by osídlili menšiu dedinu, no oveľa viac bolo a je tých, ktorých som nezbadal, hoci by si to veľmi zaslúžili. Nevravím, že ma obišli atraktívne témy, čiže senzácie, ktorými sú nadžgané dnešné médiá. Ale hľadal som ich iba na príkaz a bolo ich naozaj len zopár. Z vlastnej vôle, a tá v mojom reportérskom živote dominovala, som uprednostňoval všedné témy, všedných ľudí, pretože aj väčšina z nás žije všedný, každodenný život so svojimi cyklami, pádmi i vzostupmi, útrapami i okamihmi šťastia. Odhaľovanie nevšednosti každodennosti, jej nefalošné zvýznamňovanie je zároveň, hoci len drobným, obnažovaním zmyslu života. Všedná téma značí najmä tému typickú, v ktorej ľudia vidia sami seba, vlastné problémy, ale i vlastné sily, nie svet za stenou, za ktorú sa jakživ nedostanú.
Slovensko svojho času dorástlo na virtuóznu reportážnu a reportérsku veľmoc. V posledných rokoch však až nepochopiteľne dobrovoľne túto pozíciu v chvate opúšťa a hoci sa v informačných technológiách a možnostiach všeličo, ak nie všetko, nevídane zrýchlilo, reportérske Slovensko prestúpilo z rýchlika par excellence na dýchavičnú lokálku.
Neznamená to, že na také reportáže už u nás niet ani tém, ani novinárov?
– Témy, ktorými sa súčasní novinári zaoberajú, krúžia ako molekuly vo vírivke od periodika k periodiku a naspäť, pravdaže, s pridanou hodnotou celkom nepatrnou: faktíkom, dvoma. Tí istí ľudia, rovnaký príbeh, totožné stvárnenie, akoby nás jedna mater mala. Sporo, veľmi sporo! Aj ľudia sú v nich rozfašírkovaní iba na fakty, asi tak ako mŕtvy na pitevnom stole patológa. No viniť z tohp novinárov alebo iba ich – a to všetkých, do nohy! – by bolo trúfalé, nespravodlivé a zlomyseľné. Podaktorí, môžbyť mnohí, sa v tej lokálke cítia skvele, ale určite nie všetci; všetci nie. Čo si však majú počať?! Novinár totiž nemá strednú cestu a okovám spoločnosti sa vymkne iba tak, že ním prestane byť. Ale kto má toľko odvahy prestať byť – hoci len novinárom! Takýto pokus je takmer suicidálny. A na Slovensku nie takmer, ale definitívne samovražedný. Rafinovanejší spôsob likvidácie možno vymyslieť hádam už iba v sci-fi. Hovoriť v tomto prípade o slobode je také isté, ako ponúknuť odsúdencovi na smrť až dve možnosti: buď gilotínu, alebo guľku. Ver mi, že o tom čosi viem alebo aspoň veľmi intenzívne tuším.
Žiaľ, čosi, ba až veľmi čosi o tom viem aj ja, a možno ti v duchu trochu závidím tvoje múdre upriamenie na ťažko medializovateľný ale slobodnejší literárny žáner. Lebo keď sa tebe reportáže a črty stali priúzke na stvárnenie životov tých, ktorých si rôznym spôsobom – osobne, v archívoch, cez rozprávanie – stretal, pustil si sa do románov. Dostali sa ti do nich nejakým spôsobom aj tvoji reportážni hrdinovia?
– Priamo, čiže ako typy či protagonisti, nie. Aspoň nateraz nie. Svoje postavy som hnietol z cesta z mnohých korýtok. Zato nepochybne sú niektorou z čŕt svojej letory, z vnímania sveta a konania, určite mi tam vkĺzli mimovoľne, ale organicky ako nositelia záľub, tendencií, sklonov, statočnosti i prefíkanosti, ba podlosti, drobného rozmaru i veľkého ľahtikárstva, odvahy i zbabelosti, slovom, aby aj fiktívnemu príbehu a vymysleným postavám dodali potrebné ingrediencie umeleckej pravdivosti a pravdepodobnosti. Stalo sa mi – pri románe Mŕtvi neklamú –, že takú postavu, ktorú som v nosných kontúrach vymyslel vo vlaku medzi Starou Ľubovňou a Sabinovom a celú som ju dorobil iba v svojej hlave pri písaní, Václav Štefanský, vtedy riaditeľ Vojenského historického ústavu, poznal aj v reálnom živote a veľmi sa čudoval, ako som tohto človeka našiel, a najmä že sa mi vyspovedal z toľkých tajomstiev. Chvíľu mu trvalo, kým uveril, že o jeho mužovi som ani netušil. Stalo sa mi však i to, že som svoje fiktívne postavy sotil do skutočnej udalosti a čitateľ, povedzme recenzentský, pokladal epizódu za nepravdepodobnú. Ako vidíš, nielen cesty božie, ale i literárne sú zavše nevyspytateľné.
A boli to viac osudy živých (i mŕtvych) alebo skôr fakty z archívov, ktorých si prešiel množstvo a ktoré ťa „prinútili“ prejsť od fakty obnažujúcej reportáže k románu?
– I jedno, i druhé. Ak mám hovoriť o čase, na počiatku boli osudy. Stalo sa totiž, že v mojej rozvetvenej rodine, po meči i po praslici, bolo veľa chlapov v súcom veku pre pažerák vojny a lifrovali ich jedného po druhom, jedného v Zaisťovacej divízii, druhého v Rýchlej. Ten z prvej sa pobil s nemeckým dôstojníkom a vyfasoval niekoľko rokov vojenskej basy, druhý pod Kaukazom utiekol k Rusom, stiahli teda z domu tretieho. Štvrtý a piaty ušli sami. Naša dedina leží totiž v Čergovskom pohorí a patrila napr. do kruhovej obrany partizánskeho zväzku Alexander Nevský. No už dávnejšie pred Povstaním, od štyridsiateho tretieho, v týchto končinách pôsobili partizánske oddiely Litvina-Rokosovského, Lipa, prichádzali sem čapajevovci a po odzbrojení východoslovenských divízií aj vojaci, ktorým sa podarilo ujsť pred nemeckým zajatím. Keď sa moji príbuzní – už v mierových časoch – stretli, s otvorenými ústami, zavše som ani nedýchal, som počúval ich životné osudy. Toto bol prvý mocný podnet. Medzitým som vyštudoval, pracoval, sliedil po ďalších osudoch iných ľudí, prehrabával sa v spomienkach a historickej literatúre, až som napokon pochopil, že ak túto tému opustím, nemôžu ma pochovať inde ako za plotom cintorína. Po polroku práce po nociach (medzi desiatou večer a treťou ráno) som však pochopil čosi podstatnejšie: čo o tejto téme viem, sú len paberky. Aby ma napísané stránky nekvárili, v jedno sobotné ráno som rukopis spálil (na bratislavskej Železnej studničke).
Od tohto rána uplynulo šesť rokov, kým som napísal prvý riadok svojho prvého románu (Nepokojnej doliny) a vyše dvadsať rokov som pracoval – popri robote i počas štipendií – na tých ostatných. Medzitým som prešiel vari všetky archívy na východnom Slovensku, stretol som sa s desiatkami ďalších účastníkov tamtých udalostí, a znovu sa ponoril ho historickej literatúry. A to je aj všetko. Vlastne nie celkom. Svoju autorskú povinnosť som prijal aj ako literárnu polemiku s panegyrickou tvorbou o tomto období a zároveň ako polemiku s jeho negáciou, ktorá sa vtedy šírila najmä ústne a neskôr, po novembri ´89, aj písomne. Neprijal som ju a priori, ale na základe poznania, teda, ak chceš, faktov. Zrátajúc všetko dohromady, všetky plusy a mínusy, prestalo ma trápiť, či ma vyšmaria, alebo nevyšmaria za plot cintorína: lebo – hoci to znie bezočivo samoľúbo – v tom základnom som si svoju povinnosť voči ľuďom tejto krajiny, našej spoločnej vlasti splnil. Neviem byť totiž užitočnejší inak.
Kiežby takouto užitočnosťou, ktorá si zaslúži poklonu, boli užitoční viacerí. Do tvojich románov-ságy, pretože aj keď ich možno čítať ako solitéry, kontinuálne na seba nadväzujú, nesmierne hlboko zasiahla a zasahuje smrť. A nie iba preto, že sa odohrávajú počas vojny, ktorá až po kosť či vnútornosti roztvára ľudskú dušu. Prečo v nich zohráva takú dôležitú úlohu? A prečo sa, napriek tomu, že v živote tvojich hrdinov je smrti plno, zapisuje do človeka inak ako smútkom (ak to práve nie je nezmyselná smrť, ktorou ľudí z tohto sveta znáša vojna)?
– Sám som sa nad tým, priznám sa, nikdy nezamýšľal, ale nie si sama, kto si to všimol. Aj spisovateľ Dušan Mikolaj sa vo svojej literárnokritickej eseji o Bratoch… pristavil pri tomto artefakte, keď napísal: „Dej próz sa odvíja na neveľkom priestore, a predsa nesie v sebe takpovediac celosvetové posolstvo: vojnové utrpenia raz pominú a ľudstvo bude mať znovu šancu uvedomiť si prekonané zlo a pokúsiť sa o zmierlivé spolunažívanie. Že dospeje k takému zmúdreniu, o akom píše autor: – Pohreb Márie ich opäť vrátil do pokojných, mierových rokov. Opäť po toľkom čase precítili, ako prirodzene a dôstojne môže odchádzať človek z tohto sveta, že tento svet môže byť aj ľudský. Prežívali niečo, čo v nich ani trochu nevyvolávalo pocit beznádeje a zúfalstva. Podistým preto, že Máriu nepoznali, ale predovšetkým preto, že i smútok mal tentoraz ľudskú tvár… Smrť tu nebola príhodou, zrazu nadobudla svoju ľudskú cenu, patrila k životu. – Ak o tom teraz potichu i nahlas uvažujem, hádam preto. Najskôr preto.
Smrť, ktorá je v tvojom zobrazení čímsi hraničným, naozaj nepôsobí ako nebytie. Ty sám si ju raz nazval plynutím bez času. Je to plynutie nekonečné, alebo ho ohraničuje ľudská pamäť?
– Pri statickom vnímaní našej jedinečnosti, našej individuálnej bio-psycho-sociálnej uspôsobenosti je smrť definitíva. Ničota, za ktorou už nie je nič silnejšie a uzavretejšie. Prach si a na prach sa obrátiš! No ak len trochu prekonáme túto narcistickú nežnosť k sebe samým, zisťujeme, že ostávame naďalej. Nie ako plynutie bez času, to som sa iba na chvíľu zahral na básnika a subjektivizujúceho filozofa. Teraz som však zasa vážny a zodpovedný k svojim vlastným slovám a v tomto rozpoložení mi smrť vychádza len ako inobytie, aspoň na dlhý čas. Ľudská pamäť ju ohraničuje iba do určitej miery: iba ako vedomé vnímanie mŕtvych, ktorých si pamätáme alebo o nich čosi vieme z iných prameňov. Ale ak sa obrátime na prach, neobrátime sa na nič, obrátime sa predsa na prach. Alebo na popol. Alebo na molekulu vody. Sme zmenení, premenení, ustavične sa meníme a premieňame, hoci sa o tom už nikdy nedozvieme. Nie je to bohviečo, ale predsa. Stopa. Nemerateľná, nepostrehnuteľná, no jednako stopa! Ale je tu ešte iná stopa: náš genóm. Teda: náš iba čiastočne, lebo ho poskladali naši predkovia, ale už je náš, hoci len tým, že svojím bytím sme mu dovolili, aby pretrval. Netuším, či genetici vedia, dokedy trvá genetická stopa, mimovoľný odkaz, ktorý odovzdávame svojim potomkom, ale sám fakt, že biologicky sa človek za tisíce rokov takmer nezmenil, alebo zmenil iba nepatrne, naznačuje, že človek je možno podstatnejší skôr inobytím ako bytím. Možnože práve v budúcnosti sa nájde niekto, kto danosti, ktoré sme si v sebe ani nevšimli, zúročí s takou zanovitosťou a vytrvalosťou, ako zúročuje roľník zem pod nohami svojou opakujúcou sa húževnatosťou, svojím grifom a potom. Neodvážim sa posúdiť, či to stačí, alebo nie, či je to výhra, alebo naopak. Mne to však, aspoň nateraz, celkom vyhovuje.
O zabúdaní, ktoré sa v našom ľudskom živote trochu spája práve so smrťou, sa zavše hovorí ako o milosrdenstve. Najmä ak zabúdame na zlé. Tvoje romány však na zlé zabúdať bránia. Pritom nie sú patetické, skôr naopak, sú plné vášnivého života. Prečo sa vraciaš k tomu, čo bolo? A ako by si vysvetlil, že to, o čom píšeš, nepôsobí, akoby to bola minulosť?
– V literárnych telocvičniach sa z času na čas precvičuje aj táto téma: čo je – z hľadiska literárnej tvorby – ešte súčasnosť a čo už dejiny. Najlákavejší náhľad tvrdí, že súčasnosť trvá, kým trvajú jej účastníci. Podľa nich smrťou aktérov odchádza súčasnosť do histórie. Ak sa teda zhodneme na aktéroch a spíšeme ich zoznam a ak ustrážime smrť tohto posledného, môžeme nielen na deň, ale aj na minútu, ba dokonca na sekundu presne zistiť, kedy sa súčasnosť stala históriou. Iný, o čosi komplikovanejší a pre mňa prijateľnejší náhľad tvrdí, že súčasnosť trvá, kým žijú ľudia, ktorí si pamätajú súčasníkov a aktérov niekdajšej súčasnosti. Teda akási predĺžená ruka alebo združená pamäť. No sám za seba si myslím, že javy, udalosti, procesy sú súčasné dovtedy, dokedy reálne vstupujú do javov, udalostí, procesov, teda do životov skutočne živých ľudí, dokedy, pravdaže mierou rozličnou, pôsobia na ich myseľ, emócie i praktické konanie a činy. Hádam sa v našej súvislosti zhodneme v tom, že spor o povahu vojny, a v našich slovenských pomeroch osobitne o Povstanie, je v skutočnosti jediným nesporným faktom, o ktorom sa nesporí. Keby som mal viac času, mohol by som na túto otázku odpovedať dôkladnejšie, chcem povedať, že by som mohol nájsť aj rukolapné príklady v našej politike, dokonca v právnych aktoch alebo prinajmenšom v pokuse fixovať tento spor ako jednu z podôb našej súčasnosti. Času však nieto a napokon, našťastie, pýtaš sa na iný aspekt a inú súvislosť. Aj z dôvodov, ktoré som uviedol, som nikdy nemyslel na tému svojich románov ako na tému historickú. Myslel som iba na človeka vo vypätej, existenciálnej či tzv. hraničnej situácii, keď nemožno ani odkladať, ani fumigovať rozhodnutia, postoje a činy, keď sa musí obnažiť naozaj celkom a takrečeno pred celým svetom ukázať svoje prednosti i defekty. Tento fakt sa viaže s časom iba fyzikálne a z hľadiska jeho spoločenského vplyvu je ľahostajné, či sa stal pred piatimi, dvadsiatimi alebo sto rokmi. Vypäté, hraničné situácie sa totiž objavujú aj v tých naoko najpokojnejších a najmierovejších časoch. Aj teraz, v tejto chvíli – a i na Slovensku. Napríklad: od novembra ´89 sa – aspoň v náznakoch – kľuje akýsi prvý pokus prinavrátiť občanovi aspoň odrobinku jeho oprávnenej, zvrchovane legitímnej subjektívnej moci, odcudzenej v známych ekonomických – a iných – procesoch, ktoré posvätilo nielen politické správanie, ale i právne normy. A čo sa deje? Spomeňme si hoci len na Zákonník práce, šum okolo zdravotných poisťovní: zatiaľ čo tí, ktorí sa týmto pokusom cítia ohrození, vypúšťajú oheň a síru, občan – spútaný obavami o svoju zavše iba animálnu existenciu – sa otvorene správa akurát v anonymných sociologických výskumoch. Inak ostáva na prípecku. V tejto konfrontácii sme veru veľa dlžní: sebe i, povedzme, ľuďom Povstania a vojny. Bodaj by som sa mýlil a odprosoval!
Tak ako máloktorý autor zaoberajúci sa obdobím vojny a revolty mnohých Slovákov v nej a proti nej, obnažuješ nielen zlo vojny, násilia a násilenstiev, krutých pomerov, toho, čo je okolo, ale, alebo predovšetkým, zlo v ľuďoch. A nielen v tých, o ktorých píšeš, ale aj v tých, ktorí o nich čítajú. A jeho obrazy potom pôsobia ako istý druh očistca. Ako tento spôsob stvárňovania zasiahol tvoje vnútro?
– Prežíval som ho, hádam ako každý autor, akoby som tento príbeh aj sám žil. A zasiahlo to nielen moje vnútro, nielen ústrojenstvo pod ko-žou, aj kožu samu. Od písacieho stroja, neskôr od počítača, som odchádzal mokrý ako drevorubač po šichte v sparnom lete. Zabúdal som zdraviť známych, niekedy som ich ani nevnímal. Spoločníkmi mi boli moje postavy, zhovárali sa so mnou, a najmä škriepili. Ich osudy sa na mňa prilepili dôkladnejšie ako kliešť. Dnes viem, že definitívne sa ich strasiem až pri konvertovaní na inobytie. Ale neľutujem, ba naopak.
Celkom mimoriadne postavenie v tvojej románovej ságe majú ženy. Všetky postavy, sú síce plné života aj erotična, smútku aj bolesti, ale tie ženské sú také plnokrvné a šťavnaté, až sa chvíľami zdá, že sa už-už ozve ich hlas, alebo do nosa udrie závan ich pokožky. Najmä sú však silné. Až človeka presvedčia, že ak niekto vyhrá vojnu, ktorú zažívajú, ale aj ktorú budú zažívať generácie a generácie po nich, budú to ony. Je to aj tvoje presvedčenie, alebo to do nich pri písaní vkĺzlo samo?
– Luhal by som, keby som tvrdil, že som ženy, napríklad Justínu, vykresal tak, ako som mal v úmysle na začiatku. Pôvodne mala byť iba jednou z okrajových, akýchsi plochých postáv, skôr postavičiek. Ale vidíš – vkĺzla mi do románov sama. A ostatné tiež. Ženy v skutočnosti vždy a všade vkĺznu samy. Aj tam, kde by to muži najradšej zatajili. Na ich obranu musím však povedať, že to robia so šarmom, úchvatne a prirodzene. Ostatne, v literárnej tvorbe ide o bežný jav: postavy poslúchajú autora iba chvíľku, v prvých vetách, no sotva sa začnú vynárať z hmloviny predstáv a nadobúdať pevnejšie obrysy a črty, začínajú konať čoraz nezávislejšie a samostatnejšie. Tak to bolo nielen so ženami, ale napr. aj s Kernom, Brezom, Rajdošom a ďalšími. Takže: ak na začiatku som bol ich otcom i matkou, postupne som sa menil na spoločníka a svoju moc nestratili, ani keď som vstal od stola. Moje románové ženy sú osobité vari aj preto, že aj ženami v nefiktívnom svete som očarený. Čím som starší, a teda čím sa môj odstup od žien (nie mojou vinou) zväčšuje, tým intenzívnejšie si uvedomujem, že na tomto svete nie je nič dôkladnejšie, dokonalejšie a krajšie ako žena. Na všetko sa dá pomerne rýchlo zvyknúť, hádam aj na presun na inú planétu v okamihu myšlienky, ale na ženu, aspoň v mojom prípade, sa nedá zvyknúť. Každý boží deň som prekvapený a potešený jej jestvovaním. A som presvedčený – pravda, za podmienky, že platí kreacionistická hypotéza o stvorení človeka – že Boh stvoril človeka najprv ako ženu. No keďže vopred poznal jej osud, sebakriticky si povedal: „Nemôžem byť predsa taký krutý! Bude potrebovať aj dajakú hračku!“ Vybral z nej teda rebro, práve to, ktoré sformoval iba ledabolo, a stvoril z neho muža. V tomto ohľade, našťastie, nie som osamelým vojakom v poli. Aj Vladimíra Jancuru, jedného z lektorov mojich Bratov…, Justína očarila. A Viktor Timura v Literike napísal: „Je to návrat k ľudskosti, ktorá vo veľkom svete stratila svoj pôvodný význam… reprezentujú ho hrdinovia ako Onda Rajdoš, Justína Sochorová – najkrajšia postava románu, ktorej príbeh môže dôstojne súperiť s Vrchárkou A. Moraviu…“ Vidíš, aj muži, hoci nedokonalí, vedia oceniť ženu! Hoci sa pritom zavše uchýlia k úskoku – skrz literatúru alebo jej hodnotenie.
Práve Vladimír Jancura o tvojej tetralógii napísal, že keby sme mali plnohodnotný knižný trh, stane sa tvoja Justína, jedna z jej dominantných postáv, naozaj uchvacujúca žena, čoskoro bestsellerom; a keby sme mali plnohodnotnú kinematografiu, ožije zanedlho na filmovom plátne. Na Slovensku, žiaľ, nič z toho nemáme. Ale keby ťa s ponukou sfilmovať tvoju ságu, a najmä Justínu, oslovili zahraniční filmári, pristal by si?
– Ešte stále ma oveľa väčšmi trápi naša slovenská filmárska a filmová bieda ako moje svetové šance.
A napokon, aké postavenie má naša minulosť, Slovensko mimo veľkých miest, jeho ženy a muži v ďalších dvoch tvojich hotových, zatiaľ rukopisných románoch?
– Konvenčne by som mohol odpovedať, že tentoraz, najmä v románe Tohoročné slnko vás už nezahreje, som zakotvil v najsúčasnejšej súčasnosti. Keďže však viem, alebo aspoň tuším, že pre človeka súčasnosť bez minulosti nejestvuje, aj toto moje tvrdenie akceptuj, prosím ťa, iba podmienečne.
