(Úryvok z románu) Prvá kapitola No tak. Len žiadna panika. Len žiadna panika. Veď je to len výpis z kreditky. Len zdrap papiera a niekoľko čísel. Čo už je na pár číslach také strašné? Cez okno kancelárie upieram pohľad na autobus smerom z Oxford Street a dodávam si odvahu, aby som otvorila bielu obálku na zapratanom písacom stole. Je to len obyčajný kúsok papiera, hovorím si už neviemkoľký raz. Nie som predsa hlúpa. Presne viem, koľko to bude. Takmer. Približne. Bude to… okolo dvesto libier. Možno tristo. Áno, možno tristo. Maximálne tristopäťdesiat. Zavriem oči akoby nič a začnem počítať. Ten kostým v Jigsaw. A večera so Suzi v Quagliano´s. A ten prekrásny červenožltý koberček. Koberček stál dvesto libier, napadne mi. Ale ten stál za to – každý ho obdivoval. Prinajmenšom Suzi. A kostým v Jigsaw bol vo výpredaji – zľava tridsať percent. Takže v skutočnosti som ušetrila. Otvorím oči a načiahnem sa za obálkou. Keď sa prsty dotknú papiera, spomeniem si na nové kontaktné šošovky. Deväťdesiatpäť libier. Dosť. Ale tie som si musela kúpiť. Veď čo som mala robiť? Chodiť v hmle? A musela som si prikúpiť nový dezinfekčný roztok a to krásne puzdro a hypoalergénnu ceruzku na oči. Takže to je… štyristo? Pri vedľajšom stole zdvihne Clare Edwardsová zrak sponad vlastnej pošty. Triedi svoju korešpondenciu na úhľadné kôpky. Dáva na ne gumičky a ceduľky s nápismi ako „Okamžite vybaviť“ a „Nič súrne, ale odpovedať“. Nemôžem Clare Edwardsovú vystáť. „Všetko v poriadku, Becky?“ spýta sa. „Jasné,“ poviem nezaujato. „Čítam si poštu.“ So zlým svedomím siahnem do obálky, ale výpis celkom nevyberiem. Mám ho v ruke, kým sa mi v mysli odohráva môj tajný sen. Tak ako vždy. Mám vám porozprávať o svojom tajnom sne? Na začiatku bol príbeh o bankovom omyle, ktorý som kedysi čítala v novinách. Tak veľmi sa mi páčil, že som si ho vystrihla a prilepila na dvere skrine. Poplietli dva výpisy z kreditných kariet a poslali ich nesprávnym ľuďom. A – len si to predstavte – obaja účet zaplatili a omyl si vôbec nevšimli. Zaplatili účet a ani sa naň nepozreli. Odkedy som si ten príbeh prečítala, mám tajný sen, aby sa mi stalo to isté. Nejakej bláznivej starene v Cornwalle pošlú môj astronomický účet a ona ho zaplatí bez toho, aby sa naň čo i len pozrela. A mne pošlú jej vyúčtovanie za tri konzervy, päťdesiatdeväť pencí jedna. Ktoré, samozrejme, bez váhania zaplatím. Spravodlivosť musí byť. Pozerám sa z okna a na tvári sa mi rozžiari úsmev. Som presvedčená, že tento mesiac to tak bude – môj tajný sen sa čoskoro stane skutočnosťou. Ale keď nakoniec výpis vytiahnem z obálky – prenasledovaná zvedavým pohľadom Clare – úsmev mi zamrzne na perách a potom celkom zmizne. V krku mám hrču. Myslím, že je to záchvat paniky. Stránka je pokrytá drobným písmom. Zástupy známych mien mi defilujú pred očami ako na malej módnej prehliadke. Snažím sa ich vnímať, ale pohybujú sa prirýchlo. Thornstons, podarí sa mi zachytiť. Thornstones Chocolates? Čo som, bože môj, robila v Thornstones Chocolates? Mám predsa držať diétu. Tento výpis je určite chybný. Nie je možné, že som naozaj minula tak veľa. Len žiadna panika! Skríknem v duchu. Základ je nepodliehať panike. Jednoducho si všetko pomaly prečítaj, riadok po riadku. Zhlboka sa nadýchnem a donútim sa upokojiť a sústrediť. Začnem zvrchu. Papiernictvo WH Smith (To je predsa v poriadku. Kancelárske potreby sú nevyhnutné.) Drogéria Boots (to isté) Optika (nevyhnutné) Hudobniny Our Price (Our Price? Aha. Nový album Charlatans. Ten som predsa musela mať!) Reštaurácia Bella Pasta (večera s Caitlin) Vináreň Oddbins (fľaša vína – nevyhnutnosť) Čerpacia stanica Esso (benzín sa nepočíta) Reštaurácia Quagliano´s (Drahé, ale to bola výnimka.) Bufet Pret ŕ manger (Nemala som hotovosť.) Vináreň Odbins (fľaša vína – nevyhnutnosť) Nábytok Rugs to Riches (Prosím? Aha, ten koberec. Hlúpy koberec.) La Senza (luxusná bielizeň na rande s Jamesom) Agent Provocateur (Ešte luxusnejšia bielizeň na rande s Jamesom. Ach jaj. Nie, že by som ju potrebovala.) Body shop (ten píling, ktorý musím používať) Next (dosť nudná biela blúzka – ale vo výpredaji) Športové potreby Millets … Zastavím sa. Športové potreby Millets? Nikdy nechodím do Zmätene hľadím na výpis, mraštím čelo a pokúšam sa premýšľať – a potom ma osvieti. Je to jasné. Moju kartu používal niekto cudzí. Bože môj, ja, Rebecca Bloomwoodová, som sa stala obeťou zločinu. Teraz je to všetko jasné. Nejakí zločinci zneužili moju kreditnú kartu a sfalšovali môj podpis. Ktovie, kde všade ju ešte použili? Nečudujem sa, že je výpis taký dlhý! Niekto si s mojou kartou vyšiel do Londýna na nákupy – a spoľahol sa, že mu to len tak prejde. Ale ako sa im to podarilo? Šmátram v kabelke, nahmatám peňaženku, otvorím ju – a moja karta VISA je v nej, tak ako vždy. Vyberiem ju a zahľadím sa na ňu. Niekto mi ju musel potiahnuť z peňaženky, použiť ju – a potom vrátiť. Panebože. Kto? Podozrievavo sa poobzerám po kancelárii. Nech je to ktokoľvek, nie je veľmi inteligentný. Použiť moju kartu v športových potrebách! Je to takmer na smiech. Akoby som ja chodievala do športových potrieb. „V Miletse som v živote nebola,“ poviem nahlas. „Ale áno,“ odpovedá Clare. „Prosím?“ otočím sa k nej, podráždená, že ma niekto vyrušil. „Nie, nebola.“ „Nekúpila si náhodou Michaelov darček na rozlúčku v Milletse?“ Zízam na ňu a cítim, ako mi úsmev mrzne na perách. Panenka skákavá. Jasné. Ten modrý sveter pre Michaela. Modrý športový pulóver zo športových potrieb Millets. Keď Michael, jeden z našich redaktorov, pred tromi týždňami odchádzal, prihlásila som sa, že mu vyberiem darček. Vzala som do obchodu veľkú hnedú obálku plnú bankoviek a mincí a vybrala pulóver (verte mi, on je ten typ). A v poslednej chvíli, teraz si spomínam, som sa rozhodla zaplatiť kreditkou, aby som mala pri sebe dosť drobných. Živo si pamätám, ako som z obálky vylovila štyri päťlibrové bankovky a vložila si ich do peňaženky, vytriedila jednolibrové mince a dala ich do bočnej priehradky a všetky zvyšné drobné som len tak vysypala na dno kabelky. Dobrý Bože, pamätám sa, ako som si pomyslela, že aspoň nebudem musieť hľadať bankomat. Myslela som si, že tých šesťdesiat libier mi vydrží celé týždne. Tak čo sa s nimi stalo? Nemohla som predsa minúť šesťdesiat libier a ani si to nevšimnúť, však? „Prečo sa vlastne pýtaš?“ povie Clare a oprie sa o stôl. Vidím, ako jej drobné rentgenové očká svietia spoza okuliarov. Vie, že študujem výpis z kreditnej karty. „Len tak,“ odpoviem a rýchlo pokračujem na druhú stranu výpisu. Urobila som niečo neočakávané. Namiesto toho, aby som sa, ako obyčajne, pozrela na minimálnu splátku a ignorovala celú sumu, zrazu neviem oči spustiť z čísla na spodku výpisu. Deväťstoštyridsaťdeväť libier, šesťdesiattri pencí. Čierne na bielom. Zízam naň pol minúty, potom výpis napchám späť do obálky. V tej chvíli si úprimne myslím, že tento zdrap papiera so mnou nemá nič spoločné. Je možné, že ak mi omylom skĺzne na zem a spadne za počítač, zmizne. Upratovačka ho zametie a ja vyhlásim, že som ho v živote nevidela. Nemôžu chcieť, aby som zaplatila účet, ktorý som nedostala, však? V hlave už formulujem list. „Vážené vedenie spoločnosti VISA. Váš list ma zmiatol. O akom účte to hovoríte? Nikdy som od Vás nijaký účet nedostala. Upozorňujem Vás, že napíšem Anne Robinsonovej na Lampáreň.“ A vždy je tu možnosť vysťahovať sa do zahraničia. „Becky?“ Strhnem sa a vidím Clare, ako hľadí na mňa. „Máš ten článok o Lloyds hotový?“ „Skoro,“ klamem. Keď sa na mňa pozerá, cítim sa povinná otvoriť súbor na obrazovke počítača, len aby videla, že sa snažím. Ale ona zo mňa nespúšťa oči. „Klienti majú svoje úspory stále k dispozícii,“ napíšem na obrazovku a slovo od slova odpisujem z tlačovej správy. „Účet zároveň poskytuje zvýhodnené úrokové sadzby pri investíciách vyšších ako 5 000 libier.“ Napíšem bodku, odpijem si z kávy a prejdem na druhú stranu tlačovej správy. Mimochodom, toto je moje zamestnanie. Som novinárka v časopise venovanom financiám. Platia ma za to, že radím ľuďom, ako narábať s peniazmi. Nie je to, pravdaže, zamestnanie, o akom som snívala. Nikto, kto píše o súkromných financiách si to zamestnanie nevybral. Takíto ľudia vám povedia, že na súkromné financie „natrafili náhodou“. Klamú. Pravda je, že nezohnali prácu, v ktorej by písali o niečom zaujímavejšom. Pravda je, že sa uchádzali o zamestnanie v The Times a v Express a Marie-Claire a Vogue a CQ a Loaded a jediná odpoveď, ktorú dostali bola „Neotravujte“. Takže svoj životopis poslali do Mesačníka strojára a Mliekarského magazínu a do časopisu Aký je váš investičný plán? A prijali ich do funkcie najposlednejšieho asistenta redaktora za mizerný plat a oni za to boli ešte vďační. A ostali tam a odvtedy píšu o strojárstve alebo mliekarstve alebo stratégiách sporenia – lebo nič iné nevedia. Ja som začínala v časopise s honosným názvom Osobný investičný magazín. Naučila som sa, ako opisovať tlačové správy a prikyvovať na tlačových konferenciách a klásť otázky, ktoré zneli, akoby som vedela, o čom hovorím. Po roku a pol – hoci to znie neuveriteľne – ma oslovili z časopisu Úspešné sporenie a ja som ponuku prijala. O financiách neviem, samozrejme, celkom nič. Ľudia na zastávke autobusu vedia o financiách viac ako ja. Školáci vedia viac ako ja. Robím túto prácu už ti roky a stále čakám, že na to niekto príde. V to popoludnie zavolá redaktor Philip moje meno a ja stuhnem od strachu. „Rebecca?“ povie. „Môžeš na chvíľku?“ A zakýva mi od svojho stola. Hovorí zrazu tichšie, takmer sprisahanecky a usmieva sa na mňa, akoby sa práve chystal oznámiť mi dobrú správu. Bože môj, pomyslím si. Povýšenie. Nemôže to byť nič iné. Vie, aké je nespravodlivé, že zarábam menej ako Clare, takže ma povýši na jej úroveň. Alebo ešte vyššie. A povie mi to diskrétne, aby Clare nežiarlila. Široko sa usmievam, vstanem a prejdem tých pár metrov k jeho stolu. Snažím sa ostať pokojná, ale v duchu už plánujem, čo si kúpim za vyšší plat. Konečne si budem môcť dovoliť ten kabátik vo Whistles. A nejaké čierne čižmičky na opätku od Pied ŕ Terre. Alebo pôjdem na dovolenku. A konečne raz a navždy splatím ten prekliaty dlh na kreditke. Spadol mi kameň zo srdca a zdá sa mi, že sa vznášam. Vedela som, že sa všetko na dobré obráti… „Rebecca?“ Podáva mi pozvánku. „Túto tlačovku nestihnem,“ hovorí. „Ale myslím, že bude celkom zaujímavá. Nešla by si? Je v Brandon Communications.“ Cítim, že nadšenie mi z tváre opadá ako želatína. Nepovýšil ma. Nezvýšil mi plat. Cítim sa zradená. Prečo sa na mňa tak usmieval? Musel vedieť, že vo mne vzbudzuje nádej. Sviňa. „Deje sa niečo?“ pýta sa Philip. „Nie,“ zamrmlem. Ale neviem sa prinútiť usmiať sa. V duchu vidím, ako sa moderný kabátik a čižmičky na opätku rozplývajú v hmle ako duch. Povýšenie sa nekoná. Len tlačovka o… pozriem na pozvánku. O novej forme sporenia. Ako môže niekto také niečo označiť za zaujímavé? „Môžeš to spomenúť medzi novinkami,“ povie Philip. „Dobre,“ poviem, myknem plecami a kráčam preč. Druhá kapitola Cestou na tlačovku musím kúpiť len jednu dôležitú vec – Financial Times. Financial Times sú pre ženu tým najlepším doplnkom. Ich najväčšie výhody sú: 1. Majú peknú farbu. 2. Stoja len 85 pencí. 3. Ak vkročíte do miestnosti s Financial Times v ruke, ľudia vás berú vážne. S Financial Times v ruke môžete hovoriť o tých najbanálnejších veciach a namiesto toho, aby si pomysleli, že ste hlupaňa, všetci budú presvedčení, že ste ťažká intelektuálka so širokým okruhom záujmov. Keď som išla na pohovor do Úspešného sporenia, mala som pod pazuchou Financial Times a Investor´s Chronicle – a ani raz som nedostala otázku týkajúcu sa financií. Ak si dobre pamätám, celý čas sme sa rozprávali o dovolenkách a klebetili sme o ostatných redaktoroch. Takže sa zastavím v novinovom stánku a kúpim si posledné číslo Financial Times. Spôsobne ich držím v ruke a obdivujem pritom svoj odraz vo výklade Denny and George. Myslím, že nevyzerám zle. Mám na sebe čiernu sukňu od French Connection, obyčajné biele tričko značky Knickerbox a huňatý svetrík, ktorý som kúpila v M&S, hoci vyzerá ako od Agnčs B. A nové topánky s okrúhlou špicou značky Hobbs. A najlepšie je, aj keď to nikto nevie, že pod tým všetkým mám krásnu podprsenku a nohavičky z tej istej série s vyšívanými žltými ružičkami. Bielizeň je na mne tým najkrajším. Takmer si prajem, aby ma zrazilo auto a všetci ju videli. Mám vo zvyku nosiť výlučne značkové oblečenie ako z módneho časopisu. Robím to tak už celé roky – odkedy som čítala časopis Just Seventeen. V každom čísle zastavili na ulici nejaké dievča, odfotografovali ho a vymenovali všetko, čo mala na sebe: „Tričko: Chelsea Girs, texasky: Top Shop, topánky: požičané od kamarátky“. Čítala som tie zoznamy s veľkým záujmom a do dnešného dňa, ak si kúpim niečo v obchode, ktorý je čo i len trošku nezaujímavý, odstrihnem visačku. Keby ma niekedy náhodou zastavili na ulici, môžem predstierať, že neviem, odkiaľ to je. Takže tam stojím, upieram na seba pohľad, premýšľam nad tým, ako dobre vyzerám a prajem si, aby ma oslovil niekto z Just Seventeen s fotoaparátom v ruke – keď mi pohľad zrazu padne na niečo, čo úplne zaujme moju pozornosť a srdce mi na okamih prestane biť. Vo výklade Denny and George je malá ceduľka. Tmavozelená s krémovo bielym nápisom ZĽAVY. Hľadím na ňu a srdce mi divo bije. To nemôže byť pravda. V Denny and George nikdy nie sú zľavy. Ich šály a šatky sú také žiadané, že by ich mohli predávať aj za dvojnásobné ceny. Všetci na celom svete túžia po šále značky Denny and George. (Okrem mojej mamy a otca, samozrejme. Moja mama si myslí, že ak niečo nemožno kúpiť v Tescu, človek to nepotrebuje.) Preglgnem a podídem pár krokov dopredu, potom otvorím dvere na malom obchodíku. Ozve sa zvonček a blondína, ktorá tu pracuje, sa pozrie na mňa. Na rozdiel od namyslených kráv v iných obchodoch jej neprekáža, ak sa celé hodiny pozeráte na oblečenie, ktoré si očividne nemôžete dovoliť. Zvyčajne strávim pol hodiny rozplývaním nad šálmi Denny and George, potom idem do Accessorize a kúpim si niečo, aby som sa utešila. Mám doma plnú zásuvku náhrad za Denny and George. „Dobrý deň,“ poviem a snažím sa upokojiť. „Máte… máte zľavy.“ „Áno,“ blondína sa usmeje. „To sa nestáva často.“ Pohľadom prechádzam po miestnosti. Vidím šály naukladané na seba, úhľadne poskladané, s tmavozelenými ceduľkami „mínus 50 percent“ nad nimi. Fialové s potlačou, zamat s korálikmi, vyšívaný kašmír, všetky so sotva viditeľným nápisom ‘Denny and George’. Sú všade. Neviem, kde začať. Myslím, že mám záchvat paniky. „Myslím, že sa vám vždy páčil tento,“ povie pekná blond predavačka a vyberá z kôpky pred sebou lesklý sivomodrý šál. Ach, áno. Na ten si pamätám. Je z hladkého zamatu, s bledomodrou potlačou a posiaty žiariacimi korálikmi. Keď sa naň pozerám, cítim, že som ako bábka ovládaná neviditeľnými nitkami. Musím sa ho dotknúť. Musím si ho vyskúšať. Je to tá najkrajšia vec, akú som kedy videla. Blondína sa pozrie na cenovku. „Zlacnený z 340 na 120 libier“. Pristúpi ku mne, prehodí mi šál cez plecia a ja neviem spustiť oči zo svojho obrazu v zrkadle. Niet pochýb. Tento šál musím mať. Musím ho mať. Keď ho mám na sebe, vyzerajú moje oči väčšie, účes drahší, robí zo mňa iného človeka. Hodí sa mi ku všetkému. Ľudia budú o mne hovoriť ako o tej so šálom značky Denny and George. „Na vašom mieste by som neváhala.“ Blondína sa na mňa usmeje. „Je posledný.“ Nevdojak ho zovriem v ruke. „Vezmem si ho,“ vydýchnem. „Vezmem si ho.“ Keď ho balí do jemného papiera, vyberiem peňaženku a automatickým pohybom hľadám svoju VISA kartu – ale prsty sa dotknú len kože. Prekvapene sa zarazím a začnem prehľadávať všetky priehradky v peňaženke, premýšľajúc, či som kreditku nedala niekde inde spolu s účtom, alebo nie je schovaná pod nejakou vizitkou. A potom si to s hrôzou uvedomím. Nechala som ju na stole. Ako som len mohla byť taká hlúpa? Ako som mohla nechať kreditku na stole? Kde mám hlavu? Pekná blondína vkladá zabalený šál do tmavozelenej krabice s nápisom Denny and George. Srdce mi ide roztrhnúť. Čo spravím? „Ako budete platiť?“ spýta sa milo. Tvár mi horí. „Práve som zistila, že som si nechala kreditku v práci,“ kokcem. „Aha,“ povie blondína a na okamih stuhne. „Môžete mi ho odložiť?“ V tvári má pochybnosti. „Dokedy?“ „Do zajtra,“ poviem zúfalo. Bože môj. Tvári sa odmietavo. Čo to nechápe? „Obávam sa, že nie,“ povie. „Zlacnené veci nerezervujeme.“ „Tak len do večera,“ poviem rýchlo. „Kedy zatvárate?“ „O šiestej.“ O šiestej! Zaplavuje ma uvoľnenie zmiešané so vzrušením. To je výzva, Rebecca. Pôjdem na tlačovku, odídem hneď, ako to bude možné a vezmem si taxík naspäť do práce. Chňapnem kreditku, Philipovi poviem, že som si tam nechala blok, vrátim sa sem a kúpim ten šál. „Odložíte mi ho do šiestej?“ poviem zaliečavo. „Prosím! Prosím!“ Blondína sa podvolí. „Dobre. Dám ho dozadu.“ „Ďakujem,“ vydýchnem si. Vybehnem z obchodu a ponáhľam sa smerom k Brandon Communications. Bože dobrý, daj, nech tá tlačovka netrvá dlho. Daj, nech sa priveľa nepýtajú. Panebože, prosím, nech sa dostanem k tomu šálu. Keď dorazím do Brandon Communications, pomaly sa upokojím. Veď mám celé tri hodiny. A môj šál je v bezpečí. Nikto mi ho nevezme. V foyer Brandon Communications je nápis, že tlačová konferencia spoločnosti Foreland Exotic Opportunities je v sále Artemis a muž v uniforme ukazuje prichádzajúcim cestu pozdĺž chodby. To znamená, že tlačovka bude dosť veľká. Nie, že by na nej boli televízia s kamerami na statívoch a CNN, samozrejme. Ale dosť veľká. Relatívne dôležitá udalosť v našom malom obmedzenom svete. Keď vojdem do miestnosti, hmýri sa v nej už dosť ľudí a čašníci pobehujú s podnosmi v ruke. Novinári do seba lejú šampanské, akoby ho ešte nikdy nepili, dievčatá z PR sa tvária nezúčastnene a chlipkajú minerálku. Čašník mi ponúkne pohár šampanského a ja si vezmem dva. Jeden na teraz, druhý si dám pod stoličku, keď to začne byť nudné. Vo vzdialenom kúte miestnosti vidím Elly Grangerovú z Týždenníka investora. Uviazla v kúte medzi dvoma veľmi vážne sa tváriacimi mužmi v oblekoch a so skleným pohľadom im prikyvuje. Elly je úžasná. Pracuje v Týždenníku investora len pol roka, ale už sa uchádzala o štyridsaťtri iných zamestnaní. Jej snom je písať o móde pre ženský časopis. Mojím snom je stať sa Fionou Phillipsovou v GMTV. Niekedy, keď sme veľmi opité, robíme dohody, že ak do troch mesiacov nebudeme mať lepšie miesta, dáme výpoveď. Ale predstava, že by som bola bez príjmu – čo i len jediný mesiac – mi naháňa takmer viac strachu ako predstava, že po zvyšok života budem písať o penzijných fondoch. „Rebecca. Som rád, že si prišla.“ Zdvihnem oči a šampanské mi takmer zabehne. Predo mnou stojí Luke Brandon, veľké zviera z Brandon Communications, a pozerá sa mi rovno do očí, akoby presne vedel, na čo myslím. Stretla som ho len párkrát a vždy sa v jeho prítomnosti cítim trochu nesvoja. Jeho povesť mi naháňa strach. Odvšadiaľ počuť, aký je to génius. Hovoril to dokonca aj Philip, môj šéf. S Brandon Communications začal celkom od piky a teraz je to najväčšia finančná PR spoločnosť v celom Londýne. Pred pár mesiacmi ho v akýchsi novinách označili za jedného z najúspešnejších podnikateľov svojej generácie. Písalo sa tam, že má fenomenálne IQ a fotografickú pamäť. (Odjakživa nenávidím ľudí s fotografickou pamäťou.) Ale nielen to. Navyše sa vždy, keď sa so mnou rozpráva, trochu mračí. Akoby vedel, aká som podvodníčka. Vlastne si myslím, že to dobre vie. Pravdepodobne sa čochvíľa ukáže, že Luke Brandon nie je len všestranný génius, ale dokáže aj čítať myšlienky. Vie, že keď sa pozerám na nejaký nudný graf a inteligentne pri tom prikyvujem, v skutočnosti premýšľam nad tým krásnym čiernym tričkom, ktoré som videla v Joseph a či si budem môcť dovoliť aj nohavice. „S Alicou sa poznáte, však?“ spýta sa Luke a ukáže na blondínu vedľa seba. Vyzerá ako zo škatuľky. Ukáže sa, že Alicu nepoznám. Ale ani ju nemusím poznať. Dievčatá v Brandon Communications sú všetky na jedno kopyto. Dobre oblečené, so správnym slovníkom, vydaté za bankárov a bez štipky zmyslu pre humor. „Rebecca,“ povie Alica ľahostajne a stisne mi ruku. „Si z Úspešného sporenia, však?“ „Správne,“ poviem rovnako ľahostajne. „Dobre si urobila, že si dnes prišla,“ vraví Alica. „Viem, akí ste vy novinári zaneprázdnení.“ „Prišla som rada,“ poviem. „Snažíme sa chodiť na čo najviac tlačoviek. Držať krok so všetkým, čo sa v brandži deje.“ Som hrdá na svoje odpovede. Takmer som presvedčila aj samu seba. Alica vážne prikývne, akoby všetko, čo hovorím, pre ňu bolo strašne dôležité. „Povedz, Rebecca, čo si myslíš o našej novinke?“ Ukáže na Financial Times, ktoré držím pod pazuchou. „Nie je to prekvapenie?“ Bože môj. O čom to hovorí? „Je to skutočne zaujímavé,“ odpovedám, neprestávam sa usmievať a snažím sa získať čas. Poobzerám sa po miestnosti, či mi niečo nepomôže, ale nič nenájdem. Čo sa deje? Zvýšili sa úrokové sadzby alebo niečo podobné? „Musím povedať, že to pre našu brandžu nepovažujem za dobré správy,“ povie Alica vážne. „Ale, samozrejme, musíš si utvoriť vlastný názor.“ Pozerá sa na mňa a čaká na odpoveď. Cítim, ako mi očerveneli líca. Ako sa z tohto vyvlečiem? Od dnešného dňa, sľubujem si, budem denne čítať noviny. Takéto niečo sa mi už v živote nestane. „Úplne s tebou súhlasím,“ poviem nakoniec. „Myslím, že je to veľmi zlá správna.“ Môj hlas znie priškrtene. Rýchlo si odpijem zo šampanského a modlím sa, aby prišlo zemetrasenie. „Čakala si to?“ pýta sa Alica. „Viem, že vy novinári máte vždy pár krokov náskok.“ „Určite… dalo sa to čakať,“ poviem a som si istá, že to znie presvedčivo. „A čo sa povráva o Scottish Prime a Flagstaff Life. Všetko tomu nasvedčuje!“ Nástojčivo sa na mňa pozrie. „Myslíš, že sa tomu naozaj nedá predísť?“ „To je… ťažko povedať,“ odpovedám a poriadne si upijem zo šampanského. Čo sa povráva? Panebože, prečo ma nemôže nechať na pokoji? Potom urobím zásadnú chybu a pozriem sa na Luka Brandona. Upiera na mňa pohľad a v tvári má zvláštny výraz. Do kelu. Dobre vie, že netuším, o čom Alica hovorí. „Alica,“ povie zrazu. „Práve prichádza Maggie Stevensová, mohla by si…“ „Samozrejme,“ odpovie, vycvičená ako závodný kôň a ladne odkráča smerom k dverám. „Ešte niečo, Alica…“ dodá Luke a ona sa rýchlo otočí. „Chcem vedieť, kto posral tie čísla.“ „Áno,“ zajachtá Alica a ponáhľa sa preč. Panenka skákavá, ako on naháňa strach. A teraz sme ostali sami. Myslím, že rýchlo ujdem. „Nuž,“ poviem. „Musím ísť a…“ Ale Luke Brandon sa nakláňa ku mne. „SBG dnes ráno ohlásila, že kúpila Rutland Bank,“ povedal potichu. Samozrejme, len čo to povedal, spomeniem si, že som čosi také začula v ranných správach. „Viem o tom,“ odpoviem podráždene. „Čítala som o tom vo Financial Times.“ Odídem, aby som sa porozprávala s Elly. Na začiatku tlačovej konferencie sa s Elly pretlačíme dozadu a obsadíme si dve miesta vedľa seba. Otvorím blok, na vrch strany napíšem „Brandon Communications“ a začnem ju pokrývať drobnými kvietkami. Vedľa mňa Elly vytáča na mobile číslo, na ktorom sa dozvie svoj horoskop. Odpijem si zo šampanského a pripravím sa na odpočinok. Na tlačovkách nemá zmysel počúvať. Všetky informácie sú v tlačovej správe a všetko, o čom sa hovorilo, sa dozviete neskôr. Práve premýšľam, či by si niekto všimol, keby som si vybrala manikúru a začala si pilníkovať nechty, keď sa ku mne zrazu nakloní tá strašná Alica. „Rebecca?“ „Áno?“ poviem lenivo. „Máš telefón. Tvoj šéfredaktor.“ „Philip?“ spýtam sa hlúpo. Akoby som mala celý zástup šéfredaktorov a mohla si vyberať. „Áno,“ pozrie sa na mňa ako na blázna a ukáže na telefón na stolíku vzadu. Elly sa na mňa spýtavo pozrie a ja myknem plecami. Philip mi ešte nikdy nevolal na tlačovú konferenciu. Keď kráčam k stolu, cítim sa rozrušená a dôležitá. Možno sa v práci niečo stalo. Núdzová situácia. Možno sa dozvedel niečo neuveriteľne dôležité a chce ma poslať do New Yorku, aby som sledovala stopu. „Prosím, Philip?“ poviem do slúchadla a okamžite to oľutujem. Mala som povedať čosi prenikavé, napríklad jednoduché „Áno?“ „Počúvaj, Rebecca, prepáč, že ťa otravujem, ale bolí ma hlava, asi to bude migréna. Chystám sa domov.“ „Dobre,“ poviem zmätene. „A chcel by som ťa poprosiť o láskavosť.“ Láskavosť? Čo si o mne myslí? Ak chce, aby mu niekto skočil po acylpirín, nech si najme sekretárku. „Nie som si istá,“ poviem neochotne. „Asi sa tu trošku zdržím.“ „Keď to tam skončí. Komisia sociálnej istoty zverejňuje o piatej svoju správu. Môžeš sa pre ňu zastaviť? Rovno z tlačovky môžeš zájsť do Westminster.“ Prosím? S hrôzou sa pozerám na telefón. Nie, nemôžem zájsť po poondiatu správu. Musím sa staviť pre svoju VISA kartu. Musím si vyzdvihnúť svoj šál. „Nemôže sa tam staviť Clare?“ spýtam sa. „Chcela som sa vrátiť do roboty a dokončiť článok o…“ O čom mám tento mesiac písať? „O hypotékach.“ „Clare je na brífingu v City. A Westminster máš cestou do krásneho Fulhamu.“ Philip musí mať vždy poznámky o tom, že bývam vo Fulhame. Len preto, že on býva v Harpendene. „Stačí, ak tam vystúpiš z metra,“ hovorí. „Vezmeš správu a opäť nastúpiš.“ Bože môj. Nenapadá mi, ako sa z toho vyvliecť. Zavriem oči a rýchlo premýšľam. Hodina tu. Rýchlo naspäť do práce, vziať kreditku, vrátiť sa do Denny and George, vyzdvihnúť šál, ponáhľať sa do Westminster, vziať správu. Mala by som to stihnúť. „Dobre,“ poviem. „Spoľahni sa.“ Vrátim sa na svoje miesto práve vo chvíli, keď sa svetlo stlmí a na obrazovke pred nami sa objavia slová MOŽNOSTI ĎALEKÉHO VÝCHODU. Nasleduje séria farebných fotografii z Hong Kongu, Thajska a iných exotických miest, ktoré by vo mne za normálnych okolností okamžite vyvolali predstavu dovolenky. Ale dnes si nemôžem dovoliť snívať, ani sa smiať na novom dievčati z The Economistu, ktoré sa zo všetkých síl snaží všetko si zapisovať a pravdepodobne položí aspoň päť otázok, lebo má pocit, že by malo. Príliš ma zamestnávajú myšlienky na môj šál. Čo ak to nestihnem? Čo ak dá niekto lepšiu ponuku? Už len tá predstava vo mne vyvoláva paniku. Dá sa šál značky Denny and George vydražiť? Práve vo chvíli, keď fotografia Thajska zmizne a objavia sa nudné grafy, dostanem hviezdny nápad. Samozrejme! Zaplatím v hotovosti. Hotovosť je nespochybniteľná. Z bankomatu vyberiem sto libier, takže mi bude stačiť už len dvadsať a šál bude môj. Vytrhnem z bloku jeden list a napíšem naň: „Môžeš mi požičať dvacku?“ Posuniem ho Elly, ktorá ešte stále sústredene drží pri uchu telefón. Rozmýšľam, čo počúva. Nemôže to byť predsa ešte stále horoskop! Pozrie sa na lístok, pokrúti hlavou a napíše: „Nemôžem, blbý bankomat mi zhltol kartu. Momentálne žijem na gastrolístkoch.“ Do kelu. Chvíľu váham, potom napíšem: „A čo kreditka? Vrátim ti to, čestné slovo. A čo to počúvaš?“ Podám jej lístok a v sále sa zrazu rozsvieti. Prezentácia sa skončila a ja som z nej nepočula ani slovo. Ľudia sa mrvia na stoličkách a PR dievčatá začínajú rozdávať ligotavé letáčiky. Elly dotelefonuje a uškrnie sa na mňa. „Čo ma čaká v ľúbostnom živote,“ povie a vyťukáva ďalšie číslo. Úplne to funguje.“ „Sú to kraviny,“ nesúhlasne pokrútim hlavou. „Nechce sa mi veriť, že tým hlúpostiam veríš. A to si hovoríš ekonomická novinárka?“ „Nehovorím,“ povie Elly. „Ty áno?“ A obe sa rozchichoceme, až sa akýsi starý ujko z národných fondov otočil a nahnevane na nás pozrel. „Vážené dámy, vážení páni.“ Preruší nás prenikavý hlas a ja zdvihnem oči. Vpredu v miestnosti stojí Alica. Má veľmi pekné nohy, všimnem si s nevôľou. „Ako vidíte, Exotický investičný fond predstavuje celkom nový prístup k investíciám.“ Rozhliadne sa po miestnosti, a keď sa jej pohľad stretne s mojím, chladne sa usmeje. „Exotické možnosti,“ zašepkám s odporom Elly a ukážem na letáčik. „Skôr exotické ceny. Videla si, koľko za to pýtajú?“ (Vždy si najprv pozriem poplatky. Rovnako, ako sa vždy najprv pozriem na cenovku.) Elly podráždene krúti očami a ešte stále počúva telefón. „Exotické investície predstavujú zvýšenie hodnoty,“ hovorí Alica svojím úlisným hlasom. „Exotické investície vám ponúkajú viac.“ „Viac vás zdierajú, viac stratíte,“ poviem bezmyšlienkovite nahlas a po miestnosti sa rozlieha smiech. Aká hanba. Ešte aj Luke Brandon sa teraz na mňa pozerá. Rýchlo sklopím oči a predstieram, že si píšem poznámky. Hoci, aby som bola úprimná, ani neviem, prečo predstieram, že si píšem poznámky. Veď do novín nedávame nikdy nič iné, len omáčky z tlačovej správy. Reklama na exotické investície zaberá každý mesiac celú dvojstranu plus minulý rok pozvali Philipa na prieskumný (haha) pobyt do Thajska – takže nesmieme napísať nič iné, len akí sú úžasní. Kým Alica pokračuje, nakloním sa k Elly. „Počúvaj,“ zašepkám. „Nepožičiaš mi kreditku?“ „Nič na nej nie je,“ hovorí Elly zahanbene. „Vyčerpala som limit. Prečo asi žijem na gastrolístkoch?“ „Ale ja potrebujem peniaze!“ šepkám. „Zúfalo potrebujem dvacku!“ Poviem to hlasnejšie, ako som chcela a Alica stíchne. „Možno si mala investovať s Exotickým investičným fondom, Rebecca,“ povie Alica a miestnosťou prejde ďalšia vlna smiechu. Niekoľko tvári sa otočí smerom ku mne a ja im opätujem pohľad. Je tam toho, sú to kolegovia novinári. Mali by byť na mojej strane. Národný novinársky zväz a všetky tie hlúposti. Nie, že by som do Národného novinárskeho zväzu niekedy vstúpila. Ale aj tak. „Na čo potrebuješ dvacku?“ spýta sa Luke Brandon spredu. „Ja… moja teta,“ bránim sa. „Je v nemocnici a chcela som jej kúpiť darček.“ V miestnosti je ticho. Potom na moje veľké prekvapenie siahne Luke Brandon do vrecka, vyberie dvadsaťlibrovú bankovku a podá ju chlapíkovi v prvom rade novinárov. Chlapík zaváha, ale potom ju podá ďalej. A tak to pokračuje, dvacka putuje z ruky do ruky a prediera sa ku mne. Keď sa dostane ku mne, v miestnosti sa rozľahne potlesk a ja celá očerveniem. „Ďakujem,“ poviem v rozpakoch. „Vrátim vám to, samozrejme.“ „Pozdravujem tvoju tetu,“ povie Luke Brandon. „Ďakujem,“ poviem opäť. Potom sa pozriem na Alicu a vychutnávam si svoje malé víťazstvo. Vyzerá ako zmoknuté kura. Ku koncu časti otázok a odpovedí sa ľudia začali vytrácať, aby sa vrátili do práce. V tejto chvíli zvyčajne odchádzam, kúpim si kapučíno a chvíľu sa motám po obchodoch. Ale dnes nie. Dnes sa rozhodnem, že vydržím až po posledné zúfalé otázky týkajúce sa daňovej štruktúry. Potom pôjdem dopredu a osobne sa poďakujem Lukeovi Brandonovi za láskavosť. A potom odídem a vyzdvihnem si šál. Hurá! Ale na moje prekvapenie Luke Brandon už po pár otázkach vstane, pošepká čosi Alici a ide k dverám. „Ďakujem,“ zamrmlem, keď prechádza okolo mňa, ale nie som si istá, že ma vôbec počul. Nie je to však jedno? Dostala som sa k dvadsiatim librám a to je jediné, na čom záleží. Cestou z Westminster sa metro zastaví v tuneli. Nechápem prečo. Prejde päť minút, potom desať. Za normálnych okolností sa, samozrejme, modlím, aby sa metro pokazilo a ja som mala výhovorku dlhšie sa nevrátiť do práce. Ale dnes sa správam ako nervózny podnikateľ so žalúdočnými vredmi. Klopkám prstami, povzdychnem si a upieram pohľad z okna do tmy tunela. Časť môjho mozgu vie, že mám dosť času a dorazím do Denny and Geroge skôr, ako zatvoria. Druhá časť vie, že aj ak sa mi to nepodarí, predavačka môj šál veľmi pravdepodobne nepredá nikomu inému. Ale možné to je. Takže kým šál nebudem mať v rukách, nebudem mať pokoja. Keď sa metro konečne pohne, opriem sa o sedadlo, dramaticky vzdychnem a pozriem na bledého, mlčanlivého muža vedľa mňa. „Našťastie,“ poviem. „Už som bola zúfalá.“ „Je to nepríjemné,“ súhlasí potichu. „Na čo myslia?“ pokračujem. „Nechápu, že niektorí z nás majú súrne povinnosti? Strašne sa ponáhľam!“ „Aj ja sa trochu ponáhľam,“ povie muž. „Keby sa to metro konečne nepohlo, neviem, čo by som robila,“ pokrútim hlavou. „Človek sa cíti taký… bezmocný!“ „Veľmi dobre vám rozumiem,“ povie muž súhlasne. „Nechápu, že niektorí z nás…“ ukáže na mňa. „Nevozíme sa len tak. Záleží na tom, či prídeme načas.“ „Presne tak!“ poviem. „Kam idete?“ „Moja žena začala rodiť,“ odpovedá. „Naše štvrté.“ „Ach,“ poviem zarazene. „Nuž… gratulujem! Dúfam, že…“ „Minule to trvalo hodinu a pol,“ povie muž a šúcha si spotené čelo. „Teraz som v metre štyridsať minút. Ale aj tak. Aspoň sme sa pohli.“ Mykne plecami a usmeje sa na mňa. „A čo vy? Aké máte súrne povinnosti?“ Bože môj. „Ja… hm… idem…“ Zarazím sa, odkašlem si a cítim, ako ma zalieva červeň. Nemôžem tomuto mužovi povedať, že moja súrna povinnosť spočíva v tom, aby som si včas vyzdvihla šál v Denny and George. Šál. Dokonca nie kostým alebo kabát, alebo niečo cennejšie. „To nie je dôležité,“ počujem, ako odpovedám. „Tomu neverím,“ povie milo. Teraz sa cítim naozaj hrozne. Zdvihnem oči – a našťastie musím vystupovať. „Držím palce,“ poviem a rýchlo vstávam. „Naozaj dúfam, že to stihnete.“ Vonku sa cítim trochu zahanbene. Možno som mala vybrať stodvadsať libier a darovať ich tomu mužovi pre bábätko, a nie kúpiť si za ne nezmyselný šál. Veď keď sa nad tým zamyslíte, čo je dôležitejšie? Oblečenie, alebo zázrak nového života? Keď nad tým premýšľam, som v hlbokej filozofickej nálade. Som taká zahĺbená do myšlienok, že takmer zabudnem odbočiť. Ale v poslednej chvíli sa spamätám a zahnem za roh – a srdce mi poskočí. Oproti mne kráča dievča a v ruke nesie tašku s nápisom Denny and George. A zrazu ma to celkom prejde. Panebože. Čo ak má môj šál? Čo ak si ho zvlášť vypýtala a predavačka jej ho dala, lebo si myslela, že ja sa už nevrátim? Srdce mi prudko bije a takmer utekám ulicou smerom k obchodu. Keď dobehnem k dverám a otvorím ich, od strachu takmer nedýcham. Čo ak tam nie je? Čo si počnem? Keď však vojdem, blond predavačka sa na mňa usmeje. „Dobrý deň!“ povie. „Už na vás čaká.“ „Ďakujem pekne,“ uľaví sa mi a vyčerpane sa opriem o pult. Naozaj sa cítim, akoby som bežala maratón. Myslím si, že nakupovanie by sa malo zaradiť medzi činnosti zaťažujúce srdcovo-cievny systém. Srdce mi nikdy nebije tak rýchlo, ako keď vidím tabuľku „zľava 50 percent“. Zaplatím desať- a dvadsaťlibrovými bankovkami a takmer sa chviem, keď šmátra za pultom a vytiahne zelenú škatuľu. Strčí ju do veľkej ligotavej tašky s tmavozelenými látkovými rúčkami a podá mi ju. Cítim sa tak úžasne, že mám takmer chuť zavrieť oči. Tá chvíľa. Ten okamih, keď vaše prsty zovrú rúčku lesklej novučičkej tašky – a všetky tie nádherné nové veci vnútri sa stávajú vaše. Aké to je? Je to ako celé dni hladovať a potom mať plné ústa chrumkavého toastu. Je to ako ráno sa zobudiť a uvedomiť si, že je sobota. Je to ako dobrý sex. Všetko ostatné prestane existovať. Je to čistý, ničím neskazený pôžitok. Pomaly vyjdem z obchodu, ešte stále v ľahkej eufórii. Mám šál Denny and George. Mám šál Denny and George! Mám… „Rebecca.“ Akýsi mužský hlas preruší moje myšlienky. Zdvihnem oči a zovrie mi žalúdok. Je to Luke Brandon. Luke Brandon stojí na ulici rovno predo mnou a hľadí na moju tašku. Som úplne zahanbená. Čo tu vôbec robí? Nemajú ľudia ako on šoférov? Nemal by sa rútiť na nejakú životne dôležitú recepciu alebo niečo také? „Dostala si, čo si potrebovala?“ pýta sa a trochu sa mračí. „Čo?“ „Darček pre tetu.“ „Aha, áno,“ poviem a preglgnem. „Myslela som, že… šálu by sa potešila.“ „Aká si štedrá! Denny and George.“ Zdvihne obočie. „Tvoja teta si dá na sebe záležať.“ „To áno,“ poviem a odkašlem si. „Je strašne tvorivá a originálna.“ „O tom som presvedčený,“ povie Luke a stíchne. „Ako sa volá?“ Panenka skákavá. Mala som utekať, len čo som ho zbadala. Kým sa ešte dalo. Nenapadá mi jediné ženské meno. „Erm… Ermintrude,“ počujem sa odpovedať. „Teta Ermintrude,“ povie Luke zamyslene. „Tak ju odo mňa pozdravuj.“ Prikývne a odchádza. Pozerám za ním a snažím sa uhádnuť, či sa dovtípil, alebo nie. Preložila Svetlana Žuchová (Román Závislá od nákupov onedlho vyjde v slovenčine.)
