Potrebujeme utópiu!

Klimatické zmeny a globalizácia zväčšujú celosvetovo nerovnosti – je najvyšší čas, aby prišla nová sociálnodemokratická éra. V podstate by mal byť vyhlásený nový sociálnodemokratický letopočet. Neregulovaný kapitalizmus vytvára strach a reakcie odporu, ktoré nemožno porovnať s ničím, čo sme doteraz zažili od pádu Berlínskeho múru – od mohutného oživenia nacionalizmu v Rusku po úspechy populistov v Latinskej Amerike a východnej Európe. Odkiaľ prichádza toto sklamanie? Centristické sily požadujú, aby sme sa zastavili. To platí nielen pre Nemecko, ale pre skoro všetky krajiny Európy a sveta. Odpor rastie s poznaním, že sa globálna stredná trieda nepodieľa na ziskoch, ktoré súčasná fáza hospodárskeho rastu produkuje, že jej časť koláča sa dokonca zmenšuje. Zatiaľ čo astronomicky narastajú zisky nadnárodných spoločností, ktoré vedia využiť racionalizačné rezervy nových komunikačných technológií v kombinácii s lacnou pracovnou silou, cítia sa tradiční pracovníci stredných tried vylúčení – bez ohľadu na to, či žijú na americkom stredozápade, v Porúrí, v Latinskej Amerike alebo východnej Európe. Všade sa opakuje podobný fenomén: priemerný príjem domácností sa nachádza – a to už dlhé roky – pod mierou rastu produktivity. Kľúčom k politickému úspechu v 21. storočí je teda nájsť odpovede na potreby hlboko zneistenej globálnej strednej triedy. Za posledných dvesto rokov prebiehal víťazný pochod kapitalizmu a industrializiácie ruka v ruke s vojnami a revolúciami. Ostáva tajomstvom, prečo si neoliberáli myslia, že sa veci budú v 21. storočí vyvíjať inak. Ekologická revolúcia (a kontrarevolúcia), ktorá sa začína prejavovať, hovorí inou rečou. Politika klimatických zmien prináša novú sociálnu nerovnosť, a to rovnako v národnom ako v globálnom meradle. Ako chceme rovnako rozdeliť náklady klimatických zmien s ohľadom na kultúrne rozdiely a sociálne nerovnosti? Vo Veľkej Británii sa momentálne diskutuje o zavedení súkromného obchodovania s emisiami. Každý občan by mohol spôsobiť len určitý objem klimaticky škodlivých výparov CO2. Kto chce spotrebovať viac, musí si priplatiť. Tým by boli najviac postihnutí chudobní ľudia a stredná trieda poznačená obavami z prepadu životnej úrovne. Ohrozená by bola napríklad ich mobilita, rádius akcieschopnosti. Pri klimatickej politike ide o viac ako suchá a hurikány. Dôsledky zmien sú rozsiahle: prírodné, sociálne, ekonomické. Globálna nespravodlivosť sa prejavuje napríklad v tom, že bohaté krajiny, ktoré sú najviac zodpovedné za úroveň poškodenia klímy, sa už dnes vďaka svojim zdrojom vedia ochrániť pred dôsledkami znečistenia, zmien klímy a prírody. Pragmatická utópia Aká by mala byť reakcia na tieto zmeny? Tí, ktorí oslavujú Schröderovu politiku, sa musia pýtať, z čoho obavy ľudí pramenia. Význam slova „reforma“ sa zmenil a sprofanoval, pretože „reformy“ urobili z ľudí obete globalizácie. Všadeprítomná požiadavka na pružnosť a flexibilitu nevedie k ničomu inému, len k ústupkom od ťažko vybojovaných práv zamestnancov. Dobre mienené sociálnodemokratické reformy, prezentujúce globalizáciu ako fakt, s ktorým sa treba naučiť žiť, urobili z sebavedomých robotníkov novú triedu obetí kapitalizmu, zblúdenú a bezmocnú. Britský politológ David Held prezentuje túto situáciu vo svojej knihe Sociálna demokracia vo veku globalizácie. Mimo radikálnej opozície a neoliberálneho prístupu „len tak ďalej“ navrhol tretiu cestu, pragmatickú utópiu: reformu bezpečnostnej rady OSN, rozvoj demokratických inštitúcií mimo národných štátov a odbúravanie obchodných bariér v prospech rozvojových krajín. Iba ak SPD ako sociálnodemokratická strana nahradí neoliberálnu agendu za transnacionálnu, sociálno-ekologickú, môže pre seba získať občiansko-spoločenskú ľavicu – generáciu „global“, ktorá je zosieťovaná mimo hraníc a cez hranice a chce prekonať neoliberalizmus, ale nie kapitalizmus ako systém. Možno práve to má na mysli predseda SPD Kurt Beck, keď požaduje „sociálnu globalizáciu“. Ak sa doteraz hovorilo, že mocenský zisk je možný, len ak obetujeme utópiu, tak dnes to platí opačne: obetovať utópiu znamená stratu moci. Nepotrebujeme ľavicu zahľadenú do minulosti, ani neoliberálnu, ani zabarikadovanú v citadele chránenej proti cudzincom, ale svetovo-občiansku. Samozrejme to nie je bez problémov. Ako má historicky robotnícka SPD zvládnuť kvantový skok k sociálno-ekologickej strane spravodlivosti? Ako vyriešiť konflikt etnických, národných a kultúrnych hodnôt na jednej strane a kozmopolitných hodnôt na strane druhej? V konečnom dôsledku platí: ako globálne inštitúcie, tak aktéri občianskej spoločnosti trpia pod deficitom legitimity. Aktivisti vystupujú ako samozvaní advokáti morálnych hodnôt, ktoré však reálne nie všetci zdieľajú. To ale znamená, že otázka demokracie je postavená nanovo. A to ponad národnoštátne hranice. Text bol spracovaný na základe prednášky Ulricha Becka