„Tie autá musia byť dnes omnoho lacnejšie, ako boli kedysi, keď ich je tak veľa“, krúti hlavou stará mama mojej manželky vždy, keď sa prechádza ulicami Bratislavy. Veru, správny postreh – áut sú dnes plné cesty, ba dokonca chodníky. A úplne správna je vlastne aj babičkina domnienka, že autá sú dnes lacnejšie než voľakedy. Technológie pokročili, priemerná kúpyschopnosť vzrástla, a tak autá už nie sú len výsadou tých najbohatších. Znamená to niečo? Žijeme v dobe a spoločnosti blahobytu. Máme sa lepšie? Je v súčasnosti menej chudoby? Jednoduchá ekonómia a jednoduchí ekonómovia majú naporúdzi pomerne jasnú odpoveď. Hovoria, áno, v súčasnosti je naša spoločnosť bohatšia. Prominentný slovenský ekonóm v jednej diskusnej relácii uveličene prezentoval graf, ktorého prudko rastúca krivka znázorňovala, ako radikálne svet v 20. storočí zbohatol a ako bohatne aj ďalej. HDP – teda bohatstvo – teda blahobyt – síce kolísavo, ale v podstate konštantne rastie, a hoci možno diskutovať o drobných nedostatkoch, trend je v podstate veľmi pozitívny. Bohatstva je na svete viac, chudoby menej. Tento teoretický a globálny ekonómov postreh „klincuje“ v tej istej relácii istý podnikateľ-mysliteľ postrehom zo života. Rečnícky sa pýta, ako môže byť chudobný niekto, kto má napríklad mobilný telefón. No povedzte – máme autá, mobily, čo sa máme čo sťažovať? Ale čuduj sa svete, ľudia sa napriek rastúcej krivke, mobilu vo vrecku a autu v garáži sťažujú. Ako je to možné? Jednoduchým ekonómom prichádzajú na pomoc fundovaní interpreti verejných nálad. Aj keby výskumy verejnej mienky mohli „nasvedčovať“, že sa máme z roka na rok horšie, v skutočnosti to tak nie je. Štatistiky o rastúcom bohatstve hovoria, že sa máme lepšie, a to je podstatné. Takže ľuďom sa síce niečo môže zdať, ale nedajme sa pomýliť – realita, priatelia, realita je iná. Ľudia sa majú fakticky lepšie ako doteraz a lepšie, ako si myslia, len sú nejakí ,,zhýčkaní“, nenažraní. To je odpoveď výskumníkov, ktorí – zjednodušene povedané – robia z ľudí nekompetentných hlupákov a namiesto nich veria radšej vybraným číselným ukazovateľom. Viac áut, viac rozumu. Vráťme sa však k autám… a k chudobe. Dmitro, môj bývalý spolužiak z Ukrajiny, sa raz veľmi urazil, keď profesor na prednáške označil jeho vlasť za chudobnú krajinu. Dmitro tvrdil, že to tak nie je. Že keď sa pozrie pred víkendom na výpadovku z Kyjeva, vidí v zápche toľko mercedesov, koľko ich snáď nie je v nijakej inej krajine. Ukrajina preto podľa neho nemôže byť chudobná. Profesor sa iba usmial a na ďalšiu prednášku priniesol knihu od nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Josepha Stiglitza. Kniha sa začínala postrehmi z Moskvy, nápadne podobnými tomu Dmitrovmu. Ibaže Stiglitzov záver bol opačný – ak v krajine, ktorá je podľa štatistík chudobná, premávajú drahé autá, je na tom niečo doslova choré. Alebo ďalší príklad z opačnej strany: Iný môj bývalý spolužiak, Mika z Fínska, ma prednedávnom navštívil v Bratislave. A napriek tomu, že Fínsko je „papierovo“ oveľa bohatšia krajina ako Slovensko, nemo žasol nad autami, na ktoré tu naďabil. Také ferrari a jaguáre, aké videl zaparkované na Hviezdoslavovom námestí, v Helsinkách vraj nevidel nikdy. Len dodávam, že Mikovým zamestnaním je poisťovať autá a v poisťovni robí už nejaký ten piatok… Ale kam tým všetkým smerujem a čo tým chcem povedať? Zjednodušene a v skratke – že je to všetko relatívne. Aj to, kedy veriť subjektívnemu pozorovaniu a kedy štatistike. A relatívna je aj chudoba samotná. V prípadoch typu Dmitro je to, myslím, jasné. Epizodické pozorovanie koncentrácie bohatstva v priestore a čase nepredstavuje dostatočnú informáciu na utvorenie obrazu o celkovej situácii. Postup zovšeobecnenia výnimočnej situácie je v tomto prípade očividne nesprávny. Jednoducho, Ukrajina je chudobná a jeho subjektívny úsudok je nekompetentný. Ale ak sa niekoho spýtame, ako sa cíti – či lepšie alebo horšie ako doteraz – a dostaneme odpoveď, že horšie, tak s tým treba narábať ako s faktom. Ak je takýchto odpovedí prevažná väčšina, možno zodpovedne vyhlásiť, že ľudia sa všeobecne cítia horšie. Vôbec sa netreba zapodievať faktom, že celková priemerná životná úroveň stúpla. Tento paradox je zdanlivý len na prvý pohľad. Na posúdenie svojej situácie sú najkompetentnejší sami jednotlivci. Ak sa niekto pustí do interpretácie tohto akože paradoxu a z rovnice vyšší životný štandard plus nižšia spokojnosť ľudí s týmto štandardom mu vyjde ako výsledok „neopodstatnená nespokojnosť ľudí“, tak je nekompetentný hlupák on. Nechcem povedať, že nesúlad bohatstva a spokojnosti nie je zaujímavá otázka. Verím však, že sa tu ponúka aj zaujímavejšia a hodnovernejšia interpretácia. Ľudia sa neporovnávajú s minulosťou, ale so súčasnosťou. Teda nie s tým, čo bolo a čo oni sami možno ani nezažili, ale s tým, čo vidia tu a teraz – v rámci spoločnosti, v ktorej žijú. Preto vôbec nie je nezmysel povedať, že dnes je na Slovensku niekoľko stotisíc ľudí chudobných (aj keby mali všetci autá). Ich chudoba sa dá relativizovať – veď pred sto rokmi by u nás takíto ľudia boli boháči, veď aj dnes je vo svete mnoho krajín, kde sa ľuďom o životnom štandarde našich „chudobných“ môže iba snívať. Chudoba je relatívna, vzťažná – predstavuje pomery a vzťahy v spoločnosti. A pravdaže, chudoba je subjektívna – znamená aj pocity – čo si kto zaslúži a čo je spravodlivé. Nedá sa merať ako teplota. Ale bol by nezmysel relativizovať ju preto. Pre nejaké mobily a autá, ktoré kedysi neboli a teraz sú.
Autor je stály spolupracovník Slova
